Bitka na Piave

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bitka na Piave
Súčasť prvej svetovej vojny
Čs vojáci v zákopech na Piavě.gif
Československí legionári na Piave
Dátum 15. jún – 23. jún 1918
Miesto Taliansky front
Výsledok Talianske víťazstvo
Protivníci
Vlajka Rakúsko-Uhorska Rakúsko-Uhorsko Taliansko Taliansko
Bohemia Československé légie
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Francúzsko Francúzsko
USA Spojené štáty americké
Velitelia
Arthur Arz von Straussenburg Armando Diaz
Sila
57 divízií 58 talianskych divízií
3 britské divízie
2 francúzske divízie
Armádna letecká služba Spojených štátov
Straty
60 000 mŕtvych, 90 000 ranených a 25 000 zajatých 80 000 mŕtvych či ranených

Bitka na Piave bolo ozbrojené stretnutie medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom na strane jednej a Talianskom a Spojencov na strane druhej v čase prvej svetovej vojny. Odohrávalo sa od novembra roku 1917 do začiatku novembra roka 1918.

Predohra[upraviť | upraviť kód]

Pochod rakúskeho delostrelectva

V rokoch 19151917 sa odohrávali boje na talianskom fronte ako v priestore rieky Soča (bitky na Soči), tak vo vysokohorských priestoroch Álp, kde vojská zvádzali v neprístupných skalách boj aj s klimatickými podmienkami a hladom. Na prelome októbra a novembra 1917 sa uskutočnila bitka pri Caporette, ktorá skončila katastrofálnou porážkou talianskeho vojska, ktoré sa bolo nútené stiahnuť za rieku Piava. Tu sa prakticky bojovalo až do konca vojny.

Prvá fáza bitky[upraviť | upraviť kód]

Talianska armáda, ktorá sa po neúspešných bojoch pri Caporette stiahla za rozvodnenú rieku Piava, zlikvidovala za sebou mosty a utvorila z rieky nepriechodnú bariéru, ktorá bola na severe ohraničená masívom Grappa. Jeho najväčšou horou bola Monte Grappa, kde vytvorili Taliani už skôr opevnenie a horu pretkali sieťami podzemných chodieb so stanovišťami pre guľomety a kanóny. Dňa 15. novembra sa síce podarilo niekoľkým málo rakúsko-uhorským jednotkám rieku Piava prekročiť, ale vojaci boli zahnaní Talianmi späť za rieku. Veliteľom útočiacich vojsk bolo jasné, že prekročenie rieky je takmer nemožné. Ich útoky sa preto sústredili na horu Monte Grappa. 16. novembra 1917 dobyli rakúske jednotky hory Monte Tomacito a Monte Roncone a 20. novembra Col della Beretta a Monte Fontanasecca. Na taliansky front boli urýchlene prepravované britské a francúzske divízie zo západného frontu, ktoré vystužili taliansku obranu. V Ríme medzitým padla vláda a taliansky vrchný veliteľ Luigi Cadorna bol vystriedaný generálom Armandom Diazom. Bol vypracovaný nový plán obrany, ktorý pružne reagoval na vzniknutú situáciu. Na fronte sa objavili jednotky československých legionárov, ktoré boli zložené z českých a slovenských zajatcov ochotných bojovať proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. Tí sa mali snažiť ovplyvniť svojich krajanov v rakúskych uniformách. Talianska armáda, ktorá mala nepomerne lepšie zásobovanie potravinami, ako nepriateľ, tiež pôsobila na protivníka i psychologicky. Vyhladovaní a podvyživení rakúski vojaci boli vyzývaní letákmi, aby prebehli, pričom najväčším lákadlom na to bol biely chlieb.

Boje pokračovali ďalej. 15. decembra 1917 sa rakúsko-nemeckým jednotkám podarilo dobyť dva kľúčové vrcholy - Monte Tomba a Asolone. Pri jasnom počasí bolo odtiaľ vidieť Benátky. Velitelia nemeckých jednotiek oznámili svojim vojakom, že Vianoce budú sláviť v Benátkach. Rakúšania si dokonca nechali vyrobiť pamätné vyznamenanie za dobytie Benátok. V dňoch 14. až 17. decembra 1917 prebehol hlavný útok nemeckých vojsk, avšak talianska obrana na Monte Grappa túto horu uhájila. 23. decembra udreli tuhé mrazy, a tak boli všetky ďalšie útoky zastavené.

Druhá fáza bitky[upraviť | upraviť kód]

Rakúsko-Uhorské pozície

Na jar roku 1918 bola väčšina nemeckých jednotiek z talianskeho frontu stiahnutá na západný front, kde bola nasadená do Ludendorffovej ofenzívy. Rovnako postupovali aj Spojenci a z Talianska stiahli na západný front šesť britských a francúzskych divízií. Rakúšania pripravovali novú ofenzívu už v marci 1918, ale tá sa nakoniec uskutočnila až o tri mesiace neskôr. Medzi vojakmi sa objavovala čoraz väčšia nespokojnosť, na čo velitelia reagovali sľubmi, že po víťaznom ťažení bude k dispozícii bohatá korisť a najmä potraviny. 15. júna začal útok, pri ktorom Rakúšania použili ako klasické, tak plynové granáty. Taliani však boli vybavení už novými plynovými maskami, takže ich straty neboli tak hrozivé. O protiútoku sa na talianskej strane vďaka špionáži vedelo a rad lesných chát a zrubov bolo prestavaných v betónove bunkre. Na plošine Asiago rakúsky útok narazil na britské a francúzske jednotky, ktoré boli doplnené o československých legionárov. Útok rakúsko-uhorských vojsk však bol zastavený rovnako ako pri meste Altiago. Tvrdo sa bojovalo o horu Monte Grappa, uskutočnil sa aj pokus o prekročenie rieky Piava. 17. júna však bolo predmostie s dĺžkou 20 km talianskym protiútokom zlikvidované a 24 tisíc rakúsko-uhorských vojakov bolo zajatých. Útoky boli neúspešné aj z dôvodu kulminácie rieky Piava pri topení snehu. Alpské rieky, sú napájané z ľadovcov, kulminujú preto v lete, napriek tomu ale útoky pokračovali a v rakúskej armáde vládlo čoraz väčšie rozčarovanie a nespokojnosť, čo malo za následok jej úplnú demoralizáciu.

Bojov o Piavu sa zúčastnil aj mladý americký dobrovoľník Červeného kríža, spisovateľ Ernest Hemingway, ktorý tu utrpel zranenia.

Tretia fáza - bitka pri Vittorio Veneta[upraviť | upraviť kód]

Bitka pri Vittorio Veneta

V októbri 1918 sa začala šíriť medzi vojakmi Rakúsko-Uhorska stále väčšia nespokojnosť, ktorá bola navyše živená zvesťami o blížiacom sa konci vojny. Taliani tohto využili a rozhodli sa zaútočiť. 27. októbra začala ofenzíva, pri ktorej talianske i spojenecké divízie prekročili rieku Piava, ďalšie jednotky prenikli od masívu Monte Grappa do nížiny. V čase prebiehajúceho útoku však najmä slovanskí príslušníci rakúsko-uhorskej armády zisťovali, že v ich krajinách vznikajú nezávislé alebo provizórne vlády, takže skladali svoje zbrane a nechávali sa odviesť dobrovoľne do zajatia. Jednotky verné Rakúsku-Uhorsku však začali organizovaný ústup. Rakúsko dohodlo s Talianmi prímerie, ktoré si však Taliansko vyložilo po svojom a nezávisle vyhlásilo, že prímerie nadobúda účinnosť až 24 hodín po prijatí podmienok. Zatiaľ čo zostávajúce rakúsko-uhorské vojská zastavili paľbu, pokračovali Taliani ešte deň vo vojnových operáciách. V posledné dni vojny zajali 350 tisíc nepriateľských vojakov. Keď 3. novembra 1918 prijímali zástupcovia porazenej armády prímerie, štát, ktorý zastupovali, už prakticky neexistoval.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • FUČÍK, Josef. Soča (Isonzo) 1917. Praha : Paseka, 1999. 133 s. ISBN 80-7185-255-4.
  • FUČÍK, Josef. Piava 1918. Praha : Havran, 2001. 285 s. ISBN 80-86515-05-2.
  • PERNES, Jiří; FUČÍK, Josef; HAVEL, Petr, a kol. Pod císařským praporem. Historie habsburské armády 1526-1918. Praha : Elka Press, 2003. 555 s. ISBN 80-902745-5-2.
  • Miroslav a Hana Honzíkovi, 1914/1918 Léta zkázy a naděje, Nakladatelství Panorama 1984

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitva na Piavě na českej Wikipédii.