Cársky palác (Sofia)
| Cársky palác (Царски дворец) | |
| Kniežací palác | |
| bývalá cárska rezidencia | |
 pohľad na prednú fasádu budovy
| |
| Štát |  Bulharsko
|
|---|---|
| Oblasť | Sofia |
| Okres | Sofia |
| Mesto | Sofia |
| Rajón | Sredec |
| Súradnice | 42°41′47.33″S 23°19′36.43″V / 42,6964806°S 23,3267861°V |
| Autor | Viktor Rumpelmayer, Friedrich Grünanger, Antonín Kolář, Jakob Heinrich Mayer, Leers |
| Štýl | novobarok |
| Vznik | 1873 |
| Rozšírenia | 1881 – 1883, 1894 – 1895 |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Stav | zachovalý, reštaurovaný |
| Využitie | galéria a múzeum |
  | |
| Wikimedia Commons: Royal Palace (Sofia) | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Cársky palác (bulh. Царският дворец – Carskijat dvorec),[1][2] známy aj ako Kniežací palác (bulh. Княжеският дворец – Kňažeskijat dvorec),[3][4] alebo Palác bulharských monarchov (bulh. Дворецът на българските монарси – Dvorecăt na bălgarskite monarsi),[5] je budova bývalej rezidencie kniežaťa Alexandra I., cára Ferdinanda I. a cára Borisa III.,[1] ktorá sa nachádza v meste Sofia, v Sofijskej oblasti, v západnom Bulharsku.[6][7][1][2][5][7] Kultúrna pamiatka národného významu.[1][3][4]
Lokalita[upraviť | upraviť zdroj]
Budova bývalého cárskeho paláca leží v centrálnej časti Sofie[3][4][1][2][6][5][7] v rajóne Sredec[4] na námestí „Kňaz Aleksandăr I“ (bulh. площад „Княз Александър I“ – ploštad „Kňaz Aleksandăr I“, doslova námestie kniežaťa Alexandra I.)[3][4][1][2][6][7] č. 1[3][6][7] na vyvýšenom mieste v centrálnej časti mestského parku Carska gradina (bulh. Царска градина).[2]
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Prvá budova[upraviť | upraviť zdroj]
Na mieste súčasnej budovy sa už od 16. storočia nachádzala budova osmanského konaku (druh administratívnej a rezidentnej budovy v Osmanskej ríši),[1][2] ktorý bol sídlom sofijského bejlerbeja (administratívna správna funkcia v Osmanskej ríši).[2] Táto budova bola zničená pri požiari v roku 1816.[1][2]
Súčasná budova[upraviť | upraviť zdroj]
Budova konaku bola opätovne obnovená na základoch pôvodnej budovy v roku 1873.[1] V tom istom roku sa v budove konal súdny proces s Vasiľom Levským, v rámci ktorého mu bol udelený rozsudok odsudzujúci ho k trestu smrti.[1][2] Budova slúžila svojmu účelu do oslobodenia Bulharska v roku 1878.[1][2]
V roku 1879 bolo rozhodnuté,[2] že sa budova stane sídlom Alexandra I., ktorý sa v tom roku stal bulharským kniežaťom.[1][2] Vypracovanie projektu na prestavbu budovy tureckého konaku na kniežací palác bola zverená rakúskemu architektovi Viktorovi Rumpelmayerovi, ktorý ho pripravil v spolupráci s architektmi Friedrichom Grünangerom, Antonínom Kolářom[1][2] (známym aj ako Adolf Václav Kolář),[6][2] Jakobom Heinrichom Mayerom a Leersom.[1][2] Prestavba prebiehala v rokoch 1881 – 1883,[1][2] ale budova bola oficiálne otvorená už 26. decembra 1882.[2]
V roku 1893 sa budova stala sídlom kniežaťa a neskôr prvého bulharského cára Ferdinanda I.,[1] Počas jeho panovania došlo k druhej prestavbe a rozšíreniu budovy, ktoré prebehli v rokoch 1894 – 1895[1][7] (udávajú sa aj roky 1894 – 1896).[2] Iniciátorom prestavby a rozšírenia paláca bol samotný cár Ferdinand I. a prípravou projektu poveril[2] architekta Friedricha Grünangera.[2][5]
Posledným panovníkom, ktorý budovu obýval, bol Boris III., ktorého sídlom bol cársky palác v rokoch 1818 – 1843.[1]
V roku 1944 sa budova cárskeho paláca stala dočasne sídlom komunistického tzv. Vlasteneckého frontu (bulh. Отечествен фронт – Otečestven front) a jedna z miestností sa stala kanceláriou Georgiho Dimitrova.[7] V roku 1946 sa budova stala sídlom tzv. Rady ministrov (bulh. Министерски съвет – Ministerski săvet)[2] – teda vlády novovzniknutej Bulharskej ľudovej republiky.[6][5][7]
Od 4. septembra 1954 budova funguje ako sídlo Národnej umeleckej galérie a Národného etnografického múzea.[1]
V roku 1978 bol budove pridelený štatút kultúrnej pamiatky národného významu.[3][4]
Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]
Budova (po prestavbe na palác v 80. rokoch 19. storočia) je postavená po vzore francúzskych palácov z 18. storočia v neobarokovom slohu v štýle tzv. viedenského baroka.[1][6][2]
Exteriér[upraviť | upraviť zdroj]
V pôvodnej podobe z roku 1873 bola budova dvojposchodová symetrická stavba s rizalitmi na obidvoch koncoch prednej fasády budovy.[1]
Pri prestavbe na palác v rokoch 1881 – 1883 bola zväčšená prístavbou na západnej strane budovy.[1] Bola vybudovaná manzardová strecha[1][5] a pred hlavným vchodom bol pristavený portikus.[1] Budova bola v rámci prestavby bohato dekorovaná plastickými reliéfmi v novobarokovom slohu.[1] Autorom tejto prestavby a rozšírenia bol architekt Viktor Rumpelmayer,[5][1] v spolupráci s architektmi Friedrichom Grünangerom, Antonínom Kolářom, Jakobom Heinrichom Mayerom a Leersom.[1]
V rámci druhej prestavby a rozšírenia v rokoch 1894 – 1895, ktoré prebehli podľa projektu architekta Friedricha Grünangera, bola na východnom konci k budove postavená prístavba v podobe veľkého obytného krídla.[1]
Interiér[upraviť | upraviť zdroj]
Prvé poschodie bolo charakteristické jednotným priestorom s koridorom v strede po ktorého obidvoch stranách sa nachádzali služobné miestnosti a kancelárie. Za vchodom sa nachádza vestibul v ktorom sa začína trojramenné mramorové schodisko, ktoré vedie na druhé poschodie, kde sa nachádzali prijímací salón, tzv. Sieň vlajok (bulh. Залата на знамената – Zalaza na znamenata), kniežací apartmán ako aj kniežacia kancelária. V prístavbe na západnej strane budovy sa nachádzal veľký salón s lóžou a zimná záhrada.[1][2] Steny a stropy sú zdobené sadrovými reliéfmi v rokokovom slohu, ktoré boli zhotovené podľa vzoru reliéfov, nachádzajúcich sa v zámku Versailles vo Francúzsku.[1] Sú dielom[1][2] viedenského sochára[2] a štukatérskeho majstra[1] Andreasa Greissa.[1][2]
V rámci prestavby v 90. rokoch 19. storočia pribudlo k budove obytné krídlo. Na prvom poschodí v tejto časti budovy sa nachádzali apartmány kniežaťa Ferdinanda I., jeho manželky, princeznej Márie Lujzy a následníka trónu princa Borisa a na druhom poschodí sa nachádzali miestnosti ostatných detí kniežacieho páru.[1][2] Okrem obytných miestností sa v krídle nachádzali: knižnica, miestnosti určené na výučbu detí, miestnosť určená na hranie, jedáleň, miestnosť určená na prijímanie návštev, dve zimné záhrady a dve kaplnky (rímskokatolícka a pravoslávna).[2]
Múzeum a galéria[upraviť | upraviť zdroj]
Národná umelecká galéria[upraviť | upraviť zdroj]
Národná umelecká galéria vystavuje predovšetkým diela bulharských umelcov, ktoré vznikli v období od 19. storočia do súčasnosti.[5] Sídli v budove od roku 1954.[1][2]
Národné etnografické múzeum[upraviť | upraviť zdroj]
Národné etnografické múzeum pri Bulharskej akadémii vied sa nachádza vo východnej časti budovy – v bývalom obytnom krídle, ktoré bolo k vtedajšiemu kniežaciemu palácu pristavané počas prestavby v 90. rokoch 19. storočia. Sídli v budove od roku 1954.[1]
Štatút a dôvod pamiatkovej ochrany[upraviť | upraviť zdroj]
Kategória: kultúrna pamiatka národného významu[3][4][1]
Budova bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku národného významu v roku 1978. Ako dôvod ochrany je stanovená architektonicko-staviteľská, historická ako aj umelecká hodnota budovy.[3][4][4]
Názov budovy ako je uvedený na zozname kultúrnych pamiatok národného významu je Kňažeskijat dvorec (bulh. Княжеският дворец, doslova Kniežací palác).[3][4]
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
-
celkový pohľad k budove z juhozápadu -
celkový pohľad na južnú fasádu budovy -
pohľad na cársky palác z východu -
pohľad na západnú fasádu budovy -
južná fasáda budovy -
pohľad na časť východnej fasády -
pohľad na časť východnej fasády -
detail z východnej fasády -
pohľad na časť južnej fasády -
pohľad na hlavný vchod do budovy s portikom -
detailný pohľad na ozdobný prvok na fasáde budovy -
detailný pohľad na ozdobný prvok na fasáde budovy -
cársky palác na kresbe z 19. storočia -
cársky palác na dobovej fotografii z roku 1930 -
dobová snímka zachytávajúca vojenskú prehliadku pred cárskym palácom v roku 1923 -
cársky palác na dobovej fotografii z roku 1969 -
cársky palác na kresbe z roku 1896
.jpg)
_1969.jpg)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af ag ah ai aj ak KOLEKTÍV AUTOROV. Goľama enciklopedija BĂLGARIJA – tom 12 – uni-ja. Sofia : Bălgarska akademija na naukite – Naučnoinformacionen centăr „Bălgarska enciklopedija“. 2012. 4946 s. ISBN 9789548104340. S. 4703 – 4703. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac KADIJSKA, Taňa; BLAŽEVA, Elena; SAVOVA, Mariana. Enciklopedija Sofia. Sofia : Bălgarska akademija na naukite – Naučnoinformacionen centăr "Bălgarska enciklopedija" – Knigoizdatelska kăšta "Trud". 2017. 420 s. ISBN 9549384921. S. 327 – 330. (bulharsky)
- ↑ a b c d e f g h i mc.government.bg, [cit. 2022-09-14]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j Наследството на София [online]. io.morphocode.com, [cit. 2022-10-04]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h RUSKOV, Kiril; ANGELOV, Čavdar. Sofia – architekturni zabeležitelnosti. Sofia : Architekturno izdatelstvo arch&art. 2017. 180 s. ISBN 9789548931519. S. 62. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e f g STANISHEV, Georgi. Sofia – architectural guide. Berlin : DOM publishers. 2019. 320 s. ISBN 9783869226576. S. 92 – 93. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h PETROV, Zdravko. Istoričeski maršruti: Sofia. Sofia : Siela Norma AD. 2019. 306 s. ISBN 9789542829584. S. 180 – 185. (bulharsky)
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Cársky palác (Sofia)
