Cech

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Cech pozri Cech (rozlišovacia stránka).

Cech (nárečovo alebo zastarano cecha[1][2]) bolo združenie remeselníckych majstrov (prípadne aj iných výrobcov alebo drobných obchodníkov) jedného alebo viacerých príbuzných výrobných odborov v (najmä európskych) mestách od stredoveku (na Slovensku asi od 14. storočia) do 19. storočia, ktoré chránilo hospodárske, sociálne a politické záujmy svojich členov [3][4][5][6][7][8]

Znak cechu krajčírov a strihačov v českom meste Most

Charakteristika cechov[upraviť | upraviť zdroj]

Cechy dozerali na spôsob výroby, na kvalitu výrobkov a ich cenu. Predpisovali, koľko môže byť v meste majstrov, koľko tovarišov a učňov. Výrobnú, samosprávnu a sociálnu organizáciu cechov upravovali cechové artikuly. Cechy plnili aj sociálnu a charitatívnu funkciu – v niektorých prípadoch vyplácali vdovám alebo sirotám po predčasne zomrelých majstroch skromnú penziu.

Každý cech mal svojho cirkevného patróna. V deň sviatku tohto patróna sa zvyčajne stretávali majstri pri slávnostnom obede. Každý cech mal aj zástavu, ktorá bola uložená v kostole a svoj cechový znak. V mestách s vybudovanými hradbami mali jednotlivé cechy v správe časť hradieb a jednu z veží či bášt, ktorú museli príslušníci cechu v prípade vojenského ohrozenia mesta brániť.

Cechová výroba a cechové organizácie boli v Uhorsku zrušené zákonom v roku 1872.

Dejiny cechov na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o cechu z územia Slovenska pochádza z Košíc, kde sa v roku 1307 do cechu združili košickí kožušníci. Cechy sa začali rozvíjať najmä v období vlády Karola Róberta z Anjou a jeho syna Ľudovíta I., ktorí povoľovali zakladanie cechcov v slobodných kráľovských mestách. Remeselná výroba a cechová organizácia výrobcov bola typická pre vrcholný a neskorý stredovek, i pre obdobie raného novoveku. K mestám, ktoré mali na prelome 17. a 18. storočia najväčší počet cechov, patrila Bratislava, Košice, Levoča, Prešov, Banská Bystrica, Trnava, Kežmarok.

V období rokov 17151770 to boli Bratislava, Komárno, Prešov, Skalica, Kežmarok, Košice, Modra. O markantnom vzraste remeselnej výroby svedčí aj fakt, že v rokoch 1715 – 1720 bolo na Slovensku 8 000 remeselníckych dielní, pričom ich počet do roku 1770 vystúpil až na 22 000.

Sociálna hierarchia v rámci cechu[upraviť | upraviť zdroj]

Cech mal tiež svoju vnútornú hierarchiu, ktorá sa zakladala na existencii troch základných stavov v jeho rámci. Prvým bol najnižší učňovský stav. Druhým zas stav tovarišský a tretí – najvyšší, bol majsterský.

V rámci cechu si všetci majstri spomedzi seba volili cechmajstra. Cechmajster prezentoval cech na verejnosti a viedol rokovania s mestskou alebo šľachtickou vrchnosťou (v prípade poddanských/zemepánskych mestečiek). V rámci cechu mal cechmajster prvostupňovú trestno-právnu jurisdikciu, čo znamenalo, že mal právomoc súdiť a trestať členov cechu za menšie priestupky, prečiny vo výrobe a mravné poklesky. Majster mal na starosti cechovú truhlicu, kontroloval kvalitu výrobkov a viedol porady cechu. Pritom každý z majstrov mal viesť príkladný život, čo platilo pre ich súkromný, tak aj pracovný život. Bezúhonný súkromný život bol samozrejmou požiadavkou. Starší majstri tým mali byť príkladom pre tovarišov a učňov, sami očakávali od kolegov a tovarišov prejavy úcty.

Každý majster sa snažil pracovať poctivo, aby v lokálnej spoločnosti nestratil morálny kredit a česť, pretože tým by ohrozil svoju vlastnú existenciu. Výrobky mohol predávať len na mestskom trhu a nie podomovým predajom. Tzv. „míľové“ právo zabraňovalo v usadeniu sa cudzieho majstra v meste, kde už pôsobil majster jeho remesla. Majstri sa tým bránili proti cudzej konkurencii.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. cech. In: Slovník slovenských nárečí. 1. vyd. Zväzok I A – K. Bratislava : Veda, 1994. 933 s. ISBN 80-224-0183-8. S. 199.
  2. cech. In: PECIAR, Štefan, ed. Slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Zväzok I a – k. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1959. 815 s. Dostupné online. S. 157.
  3. cech. In: Malá slovenská encyklopédia. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Goldpress Publishers, 1993. 822 s. ISBN 80-85584-12-3. S. 116. (detto:FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. )
  4. cechy. In: ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997. 357 s. ISBN 80-08-02478-X. S. 194.
  5. cechy. In: Pyramída. S. 542.
  6. Zunft. In: Meyers Großes Konversations-Lexikon, Band 20. Leipzig 1909, S. 1015-1017. [1]
  7. Zunft. In: Lexikon des Mittelalters. CD-ROM. Verlag J.B. Metzler, 2000. ISBN 3-476-01819-9.
  8. cech. In: JELÍNEK, Jaroslav, ed. Ekonomická encyklopedie. 2. přeprac. vyd. Zväzok 1 A – O. Praha : Svoboda, 1984. 775 s. (Členská knižnice / Nakladatelství Svoboda.) S. 89.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BESEDIČ, Martin: Z cechovej truhlice : Cechové pamiatky na Slovensku (Katalóg výstavy). / From a Guild Chest : Guild Artifacts in Slovakia (Exhibition Catalogue). Bratislava : Slovenské národné múzeum – Historické múzeum, 2016. 260 s. ISBN 978-80-80-60-388-5
  • LENGOVÁ, Miriam: Ja som dobrý remeselník. In: História, r. 6, 2006, č. 6, s. 8 – 10.
  • LENGOVÁ, Miriam: Z pestrého života remeselníkov. In: História, r. 3, 2003, č. 3, s. 7 – 8.
  • LENGOVÁ, Miriam: Spišské remeslá, cechy a obchod do polovice 17. storočia. [na obálke je titul uvedený ako: Remeslo, cech a obchod na Spiši do polovice 17. storočia] Bratislava : Marenčin PT, 2017. 256 s. ISBN 978-80-8114-846-0
  • MARTULIAK, Pavol: Nevšednosť cechovej každodennosti. In: Historická revue, r. 5, 1994, č. 2, s. 10 – 12.
  • KÚKEL, Ján: Remeslo má zlaté dno. In: História, r. 7, 2007, č. 3, s. 22 – 23.
  • SEGEŠ, Vladimír: Remeslá a cechy v starom Prešporku. Bratislava : Marenčin PT, 2010. 304 s. ISBN 978-80-8114-049-5
  • ŠPIESZ, Anton: Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku. Martin : Osveta, 1983. 208 s.
  • ŠPIESZ, Anton: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1972. 341 s.
  • ŠPIESZ, Anton: Štatúty bratislavských cechov. Dokumenty. Bratislava : Obzor, 1978.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]