Preskočiť na obsah

Dana Němcová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Dana Němcová
česká psychologička, disidentka a politička
Dana Němcová v roku 2019
Dana Němcová v roku 2019
Dana Němcová, podpis (z wikidata)
Bývalá poslankyňa Federálneho zhromaždenia (Snemovňa národov)
V úrade
30. január 1990 – 5. jún 1990
Bývalá poslankyňa Federálneho zhromaždenia (Snemovňa ľudu)
V úrade
7. jún 1990 – 4. jún 1992
Biografické údaje
Rodné menoDanuška Valtrová
Narodenie14. január 1934
Most, Česko-Slovensko
Úmrtie11. apríl 2023 (89 rokov)
Politická stranaObčianske fórum
Občianske hnutie
Alma materFilozofická fakulta Karlovej univerzity v Prahe
VierovyznanieKatolícka cirkev
Cirkev československá husitská
Rodina
PríbuzníMilan Hlavsa (zať)
Martin Palouš (zať)
Manžel
DetiMarkéta Fialková
Jana Hlavsová
Pavla Paloušová
Veronika Křížová
David Němec
Ondřej Němec
Jakub Němec
Odkazy
Spolupracuj na CommonsDana Němcová
(multimediálne súbory)

Dana Němcová (vlastným menom Danuška Němcová,[1] rodená Valtrová;[2] * 14. január 1934, Most – † 11. apríl 2023)[1][3] bola česká psychologička, kritička a disidentka komunistického režimu, jedna z prvých signatárok Charty 77, v ktorej neskôr pôsobila aj ako hovorkyňa a spoluzakladateľka Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Spolu s manželom Jiřím Němcom patrila k najvýznamnejším odporcom československého komunistického režimu v čase normalizácie.[4]

Po Nežnej revolúcii bola v rokoch 1990 – 1992 poslankyňou Snemovne národov a Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia za Občianske fórum, neskôr za Občianske hnutie.

V demokratickom zriadení sa zasadzovala najmä o psychologickú a právnu pomoc utečencom, bola členkou správnej rady Výboru dobrej vôle – Nadácie Oľgy Havlovej (predtým pôsobila aj ako jej predsedníčka). V roku 1998 jej bolo udelené štátne vyznamenanie Medaila Za zásluhy I. stupňa. V roku 2013 dostala osvedčenie o účasti v treťom odboji. Cenu Arnošta Lustiga dostala za rok 2016.[5] Deň pred štátnym sviatkom Deň boja za slobodu a demokraciu 16. novembra 2021 prevzala čestné občianstvo hlavného mesta Prahy. Najvyššie osobné vyznamenanie udeľované hlavným mestom jej v Brožíkovej sále Staromestskej radnice odovzdal námestník pražského primátora Petr Hlubuček. Bola ocenená za mimoriadne činy spojené s osobným hrdinstvom v protikomunistickom odboji.[6]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]
Dana Němcová pri stretnutí s ukrajinským spisovateľom Borisom Chersonským a Džamilou Stehlíkovou v Knižnici Václava Havla v Prahe 28. novembra 2018

Narodila sa v rodine učiteľa, detstvo prežila postupne v Kladne a Novom Meste nad Metují.[2] V 50. rokoch vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity.[7] V roku 1979 bola šesť mesiacov väznená v Ruzyni a následne podmienečne odsúdená na dva roky odňatia slobody za podvracanie republiky. Potom, čo nesmela vykonávať psychologickú prax, pracovala ako domovníčka a upratovačka. K ďalšiemu zatknutiu došlo počas tzv. Palachovho týždňa v januári 1989, kedy sa zúčastnila spomienky pri pomníku svätého Václava na Václavskom námestí.[2]

Počas Nežnej revolúcie v novembri 1989 sa stala spoluzakladateľkou Občianskeho fóra.[8] 30. januára 1990 zasadla v rámci procesu kooptácií do Federálneho zhromaždenia do českej časti Snemovne národov (volebný obvod č. 1 – Praha 1, 2, 7) ako poslankyňa bez straníckej príslušnosti, respektíve poslankyňa za Občianske fórum. Po voľbách roku 1990 zasadla do Snemovne ľudu za Občianske fórum. Po rozklade OF prešla v roku 1991 do poslaneckého klubu Občianskeho hnutia.[8] Vo federálnom parlamente zasadala do konca funkčného obdobia, teda do volieb roku 1992.[9][10]

V roku 1990, kedy už žila na dôchodku v Prahe,[11] prijala cenu medzinárodného katolíckeho mierového hnutia Pax Christi. V roku 2000 jej bola udelená Stredoeurópska cena (Middle Europe Price). V rámci imigračnej problematiky zriadila Poradňu pre utečencov a Centrum pre otázky migrácie.[2]

Rodina

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1955 sa vydala za psychológa a katolíckeho intelektuála Jiřího Němca (* 1932 – † 2001), s ktorým mala sedem detí. Jiří Nemec odišiel v roku 1983 pod nátlakom v rámci akcie Asanácie do exilu do Rakúska.[12] Jej synom je fotograf Lidových novín Ondřej Nemec, zaťmi diplomat a pedagóg Martin Palouš a undergroundový hudobník Mejla Hlavsa. Jej dcéra Markéta Fialková a syn Jakub už zomreli.[13]

Filmografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • O slavnosti a hostech (1965)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b HRADILEK, Ludvík. Trestný čin položení květin po dvaceti letech dokonán. Aktuálně.cz (Praha: Economia), 2009-01-16. Dostupné online [cit. 2023-04-11].
  2. ↑ a b c d Dana Němcová (* 1934 †︎ 2023). Paměť národa (Praha: Post Bellum : Český rozhlas : Ústav pro studium totalitních režimů). Dostupné online [cit. 2023-04-12].
  3. ↑ iDNES.cz, ČTK. Zemřela disidentka a chartistka Dana Němcová, bylo jí 89 let. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2023-04-11. Dostupné online [cit. 2023-04-11].
  4. ↑ Dana NĚMCOVÁ (*1934). Tváře vzdoru (Praha: Knihovna Václava Havla). Dostupné online [cit. 2023-04-11].
  5. ↑ Cenu Arnošta Lustiga obdržela bývalá mluvčí Charty 77 Dana Němcová [online]. Praha: Česká televize, 2017-05-02, [cit. 2023-04-11]. Dostupné online.
  6. ↑ Disidentka Dana Němcová byla oceněna čestným občanstvím Prahy. Náš region (A 11), 2021-11-17. Dostupné online [cit. 2021-11-20].
  7. ↑ BEZDÍČKOVÁ, Vladimíra. Zemřela psycholožka a disidentka Dana Němcová. Poslechněte si její rozhlasové vzpomínání [online]. Praha: Český rozhlas, 2023-04-11, [cit. 2023-04-12]. Dostupné online.
  8. ↑ a b ČTK. Zemřela jedna z nejvýraznějších disidentek Dana Němcová. Bylo jí 89 let. deník.cz (Praha: VLTAVA LABE MEDIA), 2023-04-11. Dostupné online [cit. 2023-04-12].
  9. ↑ NĚMCOVÁ Dana. In: Federální shromáždění ČSSR 1986 – 1990 [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-11]. Dostupné online.
  10. ↑ NĚMCOVÁ Dana, prom. psych. In: Federální shromáždění ČSFR 1990 – 1992 [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-11]. Dostupné online.
  11. ↑ Němcová Dana. In: Federální shromáždění ČSSR 1986 – 1990 [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-11]. Dostupné online.
  12. ↑ Věčný úsměv Dany Němcové [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2023-04-11]. Dostupné online.
  13. ↑ KRATOCHVÍL, Jakub. Nepřítel je, když jsme ponecháni svému egu napospas. Jablko (Bratislava: Jablko), [2014?]. Dostupné online [cit. 2023-04-12].

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BÁRTA, Jan. Dana Němcová : lidé mého života. 1. vyd. Praha : Portál, 2003. 167 s. ISBN 80-7178-759-0.
  • HANUŠ, Jiří. Malý slovník osobností českého katolicismu 20. století s antologií textů. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2005. 307 s. ISBN 80-7325-029-2.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dana Němcová na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dana_Němcová&oldid=7564442“