Dušan Macuška
| Dušan Macuška | |
| právnik, podnikateľ, politik | |
| Narodenie | 26. máj 1957 (67 rokov) |
|---|---|
Dušan Macuška (* 26. máj 1957) je právnik, podnikateľ a politik éry 90. rokov z Hnutia za demokratické Slovensko / HZDS. Pôvodným povolaním advokát.
Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]
Počas „demokratickej revolúcie“ 1989/1990 bol od januára 1990 kooptovaným poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia za stranu Verejnosť proti násiliu, v priebehu frakčných zápasov vo VPN v rokoch 1990 – 1991 bol horlivým prívržencom politickej línie V. Mečiara. Po marci 1991 bol členom a regionálnym predstaviteľom HZDS na strednom Slovensku a účastníkom privatizácie. Bol verejne známy radikálnou rétorikou v politických intenciách tzv. mečiarizmu počas predsedania tzv. Macuškovým komisiam i ohlásením podnetu na začatie trestného stíhania prezidenta M. Kováča pre jeho údajnú „závažnú hospodársku trestnú činnosť“. HZDS opustil v roku 2002 a pred voľbami do NR SR politicky pôsobil v prospech strany I. Gašparoviča Hnutie za demokraciu.
Politickú činnosť postupne zanechal.[1]
Macuškove komisie[upraviť | upraviť zdroj]
Macuškove komisie boli politické pokusy o zneužitie parlamentu na represiu voči politickým oponentom V. Mečiara v polovici 90-ych rokov. Macuškove komisie bol publicistický názov pre dve dočasné orgány NR SR zriadené v rozpore s vtedajším znením zákona o rokovacom poriadku NS SR po predčasných parlamentných voľbách novou koaličnou väčšinou, ktorou bolo HZDS, Roľnícka strana Slovenska, Slovenská národná strana a Združenie robotníkov Slovenska. Komisie vznikli počas tzv. parlamentnej dlhej noci 3. a 4. novembra 1994 ako vyšetrovacie komisie, ktoré vyšetrovali : 1 ) platnosť petičných hárkov Demokratickej únie, na základe ktorých bola strana zaregistrovaná a pripustená do volieb 2 ) „objasnenie príčin, ktoré viedli ku kríze ústavného zriadenia v roku 1994“ – podiel prezidenta M. Kováča na páde II. Mečiarovej vlády 15. marca 1994. Komisie mali nájsť dôvody na odňatie mandátov poslancom za DÚ pre údajnú neoprávnenosť ich voľby a na obvinenie M. Kováča z destabilizácie štátu, čo malo slúžiť ako podklad na jeho odvolanie z funkcie. Návrh na zriadenie II. komisie (objasnenie príčin) predložil V. Tkáč zo strany HZDS. Do čela I. komisie bol zvolený poslanec HZDS D. Macuška, do čela II. komisie najprv K. Tóthová, neskôr tiež Macuška. Komisie predvolávali a vypočúvali bývalých poslancov, členov strán, novinárov i občanov podpísaných na petičných hárkoch. Na účely konfrontácií vytvorili aj kópie petičných hárkov s osobnými údajmi signatárov. Ústavný súd SR na podnet skupiny opozičných poslancov 29. novembra 1995 vo svojich nálezoch o. i. uviedol, že zhotovovaním kópií petičných hárkov sa porušilo právo signatárov na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o ich osobách, zaručené ústavnou Listinou základných práv a slobôd. K činnosti oboch komisií sa plénum ÚS SR vyslovilo, že parlamentné vyšetrovacie komisie sú neústavné. Komisie nikdy nepredložili formálne korektným spôsobom správy o výsledkoch svojich „vyšetrovaní“.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b ŠÚTOVEC, Milan. Politické Slovensko : encyklopedická príručka : aktéri, dokumenty, inštitúcie, politické strany, udalosti. 1. slov. vyd. Bratislava : SLOVART, 2019. 487 s. ISBN 978-80-556-3894-2. S. 230.