Esterháziovci

	Esterháziovci (Eszterházy)
	; erb rodu Esterháziovcov
Krajina	Uhorské kráľovstvo, Rakúske cisárstvo
Tituly	maršal, generál, dôstojník, kráľovský radca, diplomat, komorník, župan, krajinský sudca, kapitán, cirkevný prepošt, senátor, strážca uhorskej koruny, gróf; palatín; chorvátsky bán; rytier rádu zlatého rúna; rožňavský biskup; ostrihomský arcibiskup; prímas; minister verejného zdravotníctva a verejného kultu a školstva;
Mýtický zakladateľ	?
Rok založenia; dynastie	13. storočie
Posledná hlava dynastie	Ján Esterházi
Rok zániku dynastie	rod nevymrel
Súčasná hlava dynastie	Paul-Antoine Esterházy
Štátna príslušnosť	uhorská
Ďalšie vetvy dynastie	česnecká, fraknovská, zvolenská a bernolákovská (čeklíská)

Esterháziovci (staršie resp. pre obdobie po zániku Uhorska Es(z)terházyovci, nem. Esterházy, maď. Es(z)terházy, v modernej maďarčine Eszterházi) bol významný uhorský šľachtický rod. Pochádzali z okolia Čilistova na Žitnom ostrove.

Dejiny rodu

Už od samotného vzniku rodu mali veľmi blízko ku kráľovskému dvoru kráľa Bela III. Do polovice 16. storočia používali priezvisko Šerházi. Bratislavský podžupan František Šerházi a jeho brat Mikuláš Šerházi začal použivať novu formu priezviska Esterházi.^[1] Patrili k najväčším vlastníkom (pôdy) v habsburskej monarchii, fungovali ako opora Habsburgovcov a zastávali všetky vysoké aj bežné funkcie v monarchii (palatín, kráľovský radca, chorvátsky bán, arcibiskup, diplomat a podobne).

Od stredoveku vlastnili osadu Esterháza (dnes časť obce Nový Život pri Dunajskej Strede, pozor na zámenu s dnešným zámkom Eszterháza). Od roku 1421 vlastnili majetok v Galante (vďaka tomu začali používať prídomok "de Galantha"). Esterháziovci inklinovali k zbožnosti, viacerí členovia rodu sa tak stali cirkevnými hodnostármi a náboženskými spisovateľmi. František Esterházi (žil cca. 1533 - 1604) mal troch synov, ktorí sa stali zakladateľmi troch vetiev rodu: Mikuláš Esterházi založil fraknovskú vetvu (Forchtenstein v Burgenlande, Rakúsko), Daniel Esterházi založil česneckú vetvu (Zadunajsko) a Pavol Esterházi založil zvolenskú vetvu (Slovensko). Imrich Esterházi v vtedajšom hlavnom meste Uhorska v Bratislave korunoval Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú. Mnohí členovia rodu bojovali v protitureckých bojoch napr. v bitke pri Nových Zámkoch a bitke pri Veľkých Vozokanoch, kde položili štyria členovi rodu život. Zúčastnili sa na obrane Turkami obliehanej Viedni v roku 1683, ale aj pri oslobodení Budína. Pavol Esterházi na Bratislavskom sneme v roku 1687 vydal vyhlásenie o večnom kráľovstve Habsburgovcov v Uhorsku. Toto vyhlásenie znamenalo neplatnosť Zlatej buly Ondreja II. (podľa ktorej sa šľachta mohla vzoprieť panovníkovi). Prílišná vernosť Habsburgovcom spôsobila, že si vytvárali veľa nepriateľov, často aj medzi rodinnými príslušníkmi.^[1]

Rod Esterháziovcov bol známy kultúrnou angažovanosťou, zvlášť preto, že Pavol Anton Esterházi a hlavne Mikuláš I. v rokoch 1761 až 1790 mali na svojom dvore Josepha Haydna. Na objednávku stihol Haydn, zakladateľ klasicistickej hudby, za 30 rokov vytvoril svoje najdôležitejšie diela. Talentovaný Franz Liszt, ktorého otec bol správcom statku na Esterháziovskom majetku, bol za mecenášstva ďalší talentovaný hudobník na ich dvore. Franz Schubert bol učiteľom hry na klavír pre mladé grófky Karolínu a Máriu. Rôzni stavitelia, architekti a iní umelci boli po stáročia v službách rodiny, ktorá ich talent využívala a objavovala svetu. Tak vzniklo asi 60 zámkov, 110 kostolov, niekoľko škôl a domovov pre starších, rozložených do všetkých kútov vtedajšej monarchie.^[2]

Koniec Hasburskej monarchie priniesol tiež zmeny pre rodinu Esterháziovcov. Trianonská zmluva v roku 1920 náhle rozdelila majetky rodu Esterháziovcov do šiestich nových štátov: Maďarsko, Česko-Slovensko, Kráľovstvo Srbov a Slovincov, Rumunsko a Rakúsko. Rovnako druhá svetová vojna znamenala veľký zásah do života rodiny Esterházyiovcov. Časť rodiny ušla pred sovietskou okupáciou. Ďalší, ako gróf Móric Esterházi (1881–1960), bol v roku 1917 zvolený predsedom vlády v Maďarsku.

Súčasnému rodu dodnes patrí napr. dolnorakúsky hrad Schwarzenbach, bývalý kláštor Edelstetten v Bavorsku, zámok Lackenbach v Burgenlande. ^[3]Na Slovensku vlastnili majetky až do roku 1945. Všetky tri vetvy mali aj majetky na Slovensku, palác v Bratislave a Galante patrili česneckej línii. V roku 1626 získali grófsky titul a v roku 1712 pre časť fraknóvskej línie kniežací titul. Ich hlavné bydliská boli v Eisenstadte / Kismartone, Fertőde, neďaleko mesta Šopron a vo Viedni. Kúpa rodného majetku Esterháziovcov v roku 1870 maďarským štátom znamenala založenie Múzea zahraničného umenia v Budapešti.

Známi príslušníci rodu

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:^[1]

František Esterházi (* 1533 - † 1604), bratislavský podžupan
Mikuláš Esterházi (* 1582 - † 1645), krajinský hodnostár, župan, krajinský sudca, palatín, zakladateľ fraknovskej vetvy rodu
Benedikt Esterházi (* 1508 – † 1553)
Daniel Esterházi (* 1585 - † 1654), krajinský hodnostár, pôvodne evanjelik konvertoval na katolícku vieru
Žigmund Esterházi (* - † 1690), účastník proti tureckých vojen
Imrich Esterházi (* 1664 - † 1745), ostrihomský arcibiskup, cirkevný hodnostár, prímas, korunoval Máriu Teréziu v roku 1741
Mikuláš Esterházi (* 1711 - † 1764), diplomat, vyslanec monarchie v Rusku a Poľsku, strážca uhorskej koruny
Jozef Esterházi (* 1760 - † 1830), komorník, župan, radca miesto držiteľskej rady
Ladislav Esterházi (* 1769 - † 1824), rožňavský biskup
Ján Karol Esterházi (* - †1834), mecenáš hudby, veľkostatkár, Franz Schubert vyučoval hru na klavír jeho dcéry
Vincent Esterházi (* 1786 - † 1835), generál, vyznamenaný rádom Márie Terézie
Móric Esterházi (* 1881 - † 1960), politik a štátnik, minister verejného zdravotníctva a verejného kultu a školstva
János Esterházy (* 1901 - † 1957), politik, poslanec československého parlamentu
František Esterházi (1863 - †?), Uhorský šľachtic, politik

Galéria

Hrad Forchtenstein je v držaní rodu od roku 1622
Zámok Eisenstadt – hlavné rodové sídlo
Zámok Fertőd, nechal vystavať Mikuláš I. Esterházi ako svoje letné sídlo
Kaštieľ v Želiezovciach
Kaštieľ v Galante
kaštieľ v Bernolákove

Referencie

↑ ^a ^b ^c MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1.. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 30-31.
↑ PERSCHY, Jakob Michael. Die Fürsten Esterházy. Magnaten, Diplomaten & Mäzene. Eisenstadt : Landesarchiv und -bibliothek, 1995. Ausstellung der Republik Österreich, des Landes Burgenland und der Freistadt Eisenstadt im Schloss Esterházy. ISBN 3-901517-01-4.
↑ WÜST, Wolfgang. Schwäbischer Adel nach dem Ende des Alten Reiches: Regionales Bewahren und Gestalten. Augsburg : Edelstetten, 2009. ISBN 978-3-89639-684-6. S. 127-149.

Literatúra

Esterháziovci. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 167-168.
Esterházy. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. 531 s. S. 47 – 48.
JÓNÁSOVÁ Anna a kol.: Ženy rodu Esterházyovcov. I. zv. Galanta : Občianske združenie Galanta literárna , 2014. 287 s. ISBN 978-80-971161-1-8
JÓNÁSOVÁ Anna a kol.: Ženy rodu Esterházyovcov. II. zv. Galanta : Občianske združenie Galanta literárna , 2019. 302 s. ISBN 978-80-971161-2-5
PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I. Bratislava : JUDr. Mikuláš Trstenský vlastným nákladom, 2019. 1010 s. ISBN 978-80-570-1194-1.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Esterháziovci

Externé odkazy

Stránka rodiny Esterházi

[:0-1] MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1.. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 30-31.

[:1-2] PERSCHY, Jakob Michael. Die Fürsten Esterházy. Magnaten, Diplomaten & Mäzene. Eisenstadt : Landesarchiv und -bibliothek, 1995. Ausstellung der Republik Österreich, des Landes Burgenland und der Freistadt Eisenstadt im Schloss Esterházy. ISBN 3-901517-01-4.

[3] WÜST, Wolfgang. Schwäbischer Adel nach dem Ende des Alten Reiches: Regionales Bewahren und Gestalten. Augsburg : Edelstetten, 2009. ISBN 978-3-89639-684-6. S. 127-149.

[1]

[2]

[3]