Esterháziovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Esterháziovci (Eszterházy)
Coa Hungary Family Esterházy.svg
erb rodu Esterháziovcov
KrajinaUhorské kráľovstvo, Rakúske cisárstvo
Titulymaršal, generál, dôstojník, kráľovský radca, diplomat, komorník, župan, krajinský sudca, kapitán, cirkevný prepošt, senátor, strážca uhorskej koruny,
Mýtický zakladateľ?
Rok založenia
dynastie
13. storočie
Posledná hlava dynastieJán Esterházi
Rok zániku dynastierod nevymrel
Súčasná hlava dynastiePaul-Antoine Esterházy
Štátna príslušnosťuhorská
Ďalšie vetvy dynastiečesnecká, fraknovská, zvolenská a bernolákovská (čeklíská) 

Esterháziovci (staršie resp. pre obdobie po zániku Uhorska Es(z)terházyovci, nem. Esterházy, maď. Es(z)terházy, v modernej maďarčine Eszterházi) bol významný uhorský šľachtický rod. Pochádzali z okolia Čilistova na Žitnom ostrove.

Dejiny rodu[upraviť | upraviť kód]

Už od samotného vzniku rodu mali veľmi blízko k kráľovskému dvoru kráľa Bela III. Do polovice 16. storočia používali priezvisko Šerházi. Bratislavský podžupan František Šerházi a jeho brat Mikuláš Šerházi začal použivať novu formu priezviska Esterházi.[1] Patrili k najväčším vlastníkom (pôdy) v habsburskej monarchii, fungovali ako opora Habsburgovcov a zastávali všetky bežné funkcie v monarchii (palatín, kráľovský radca, chorvátsky bán, arcibiskup, diplomat a podobne).

Od stredoveku vlastnili osadu Esterháza (dnes časť obce Nový Život pri Dunajskej Strede, pozor na zámenu s dnešným zámkom Eszterháza). Od roku 1421 vlastnili majetok v Galante (vďaka tomu začali používať prídomok "de Galanta"). Esterháziovci inklinovali k zbožnosti, viacerí členovia rodu sa tak stali cirkevnými hodnostármi a náboženskými spisovateľmi. František Esterházi (žil cca. 1533 - 1604) mal troch synov, ktorí sa stali zakladateľmi troch vetví rodu: Mikuláš Esterházi založil fraknovskú vetvu (Forchtenstein v Burgenlande, Rakúsko), Daniel Esterházi založil česneckú vetvu (Zadunajsko) a Pavol Esterházi založil zvolenskú vetvu (Slovensko). Imrich Esterházi v vtedajšom hlavnom meste Uhorska v Bratislave korunoval Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú. Mnohí členovia rodu bojovali v proti tureckých bojoch napr. bitka pri Nových Zámkoch a bitka pri Vozokanoch, kde položili štyria členovi rodu život. Zúčastnili sa pri obrane obliehanej Viedni Turkami v roku 1683, ale aj pri oslobodení Budína. Pavol Esterházi na Bratislavskom sneme v roku 1687 vydal vyhlásenie o večnom kráľovstve Habsburgovcov v Uhorsku. Toto vyhlásenie znamenalo neplatnosť Zlatej buly Ondreja II. (podľa ktorej sa šľachta mohla vzoprieť panovníkovi). Prílišná vernosť Habsburgovcom znamenala, že si vytvárali veľa nepriateľov často aj medzi rodinnými príslušníkmi. [1]

Rod Esterháziovcov bol znám kultúrnou angažovanosťou, zvlášť preto, že Pavol Anton Esterházi a hlavne Mikuláš I. v rokoch 17611790 mal na svojom dvore Josepha Haydna. Na objednávku stihol Haydn, zakladateľ klasicistickej hudby, za 30 rokov vytvoril svoje najdôležitejšie diela. Talentovaný Franz Liszt, ktorého otec bol správcom statku na Esterháziovského majetku, bol za mecenášstva ďalší talentovaný hudobník na ich dvore. Franz Schubert bol učiteľom hry na klavír pre mladé grófky Karolínu a Máriu. Rôzni stavitelia, architekti a iní umelci boli po stáročia v službách rodiny, ktorá ich talent využívala a svetu objavovala. Tak vzniklo asi 60 zámkov, 110 kostolov, niekoľko škôl a domovov pre starších, rozložených do všetkých kútov vtedajšej monarchie.[2]

Koniec Hasburskej monarchie priniesol tiež zmeny pre rodinu Esterháziovcov. Trianonská zmluva v roku 1920 náhle rozdelila majetky rodu Esterháziovcov do šiestich nových štátov: Maďarsko, Československo, Kráľovstvo Srbov a Slovincov, Rumunsko a Rakúsko. Rovnako druhá svetová vojna znamenala veľký zásah do života rodiny Esterházyiovcov. Časť rodiny ušla pred sovietskou okupáciou. Ďalší, ako gróf Móric Esterházi (1881–1960), bol v roku 1917 zvolený predsedom vlády v Maďarsku.

Súčasnému rodu dodnes patrí napr. dolnorakúsky hrad Schwarzenbach, bývalý kláštor Edelstetten v Bavorsku, zámok Lackenbach v Burgenlande. [3]Na Slovensku vlastnili majetky až do roku 1945. Všetky tri vetvy mali aj majetky na Slovensku, palác v Bratislave a Galante patrili česneckej línii. V roku 1626 získali grófsky titul a v roku 1712 pre časť fraknóvskej línie kniežací titul. Ich hlavné bydliská boli v Eisenstadte / Kismartone, Fertőde, neďaleko mesta Šopron a vo Viedni. Kúpa rodného majetku Esterháziovcov v roku 1870 maďarským štátom znamenala založenie Múzea zahraničného umenia v Budapešti.

Známi príslušníci rodu[1][upraviť | upraviť kód]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1.. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 30-31.
  2. PERSCHY, Jakob Michael. Die Fürsten Esterházy. Magnaten, Diplomaten & Mäzene. Eisenstadt : Landesarchiv und -bibliothek, 1995. Ausstellung der Republik Österreich, des Landes Burgenland und der Freistadt Eisenstadt im Schloss Esterházy. ISBN 3-901517-01-4.
  3. WÜST, Wolfgang. Schwäbischer Adel nach dem Ende des Alten Reiches: Regionales Bewahren und Gestalten. Augsburg : Edelstetten, 2009. ISBN 978-3-89639-684-6. S. 127-149.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]