Flaviovská dynastia

Flaviovská dynastia alebo Flaviovci bola rímska cisárska dynastia, ktorá vládla Rímskej ríši v rokoch 69 až 96. Prvý flaviovský cisár Vespasián sa dostal na trón po občianskej vojne v roku 69, známeho tiež ako rok štyroch cisárov.

Po krátkej vláde Galbu a Otha sa v polovici roku 69 stal cisárom Vitellius. Jeho nárok na trón bol však spochybnený rímskymi légiami rozmiestnenými vo východných provinciách, ktoré za cisára vyhlásili svojho veliteľa Vespasiána. Z druhej bitky pri Bedriacu vzišli víťazne vojska Flaviovcov a 20. decembra vstúpili do Ríma. Nasledujúci deň zvolil rímsky senát Vespasiána za cisára (v jeho neprítomnosti) a začala sa éra Flaviovskej dynastie. Napriek tomu, že vládli len 27 rokov, v ríši sa počas ich vlády udialo niekoľko významných historických, hospodárskych a vojenských udalostí.

Flaviovci[upraviť | upraviť zdroj]

Vespasián[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Vespasián

Prvý rok svojej vlády strávil v Egypte – v Ríme ho zastupoval Mucianus podporovaný jeho synom Domiciánom. Po príchode do Ríma v roku 70 začal upevňovať svoju moc a propagovať Flaviovskú dynastiu. Známy je najmä svojimi hospodárskymi reformami a vojenskými ťaženiami zo 70. rokov, z ktorých najdôležitejšia bola prvá židovsko-rímska vojna. Vojna skončila zničením mesta Jeruzalem jeho synom Titom. Vespasián ďalej potlačil povstania v Egypte, Galii a Germánií a pomohol obnoviť vojnou zničený Rím, v ktorom nechal postaviť Flaviovský amfiteáter, známejší ako Koloseum.^[1] Zomrel 23. júna 79 na horúčku.^[2] Na tróne ho nahradil jeho najstarší syn Titus. V tom čase žijúci historici Tacitus, Suetonius a ďalší, chválili jeho vládu, zatiaľ čo odsudzovali predošlých cisárov.^[3]

Titus[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Titus

Titus patril v rímskych dejinách k jedným z najobľúbenejších panovníkov a aj napriek počiatočným obavám bol historikmi považovaný za dobrého cisára, rovnako ako jeho otec.^[4] Známym sa stal výstavbou Ríma, dokončením Kolosea a svojou štedrosťou voči katastrofami postihnutým mestám, ktoré v roku 79 zasiahol výbuch sopky Vezuv a Rímu, ktorý v roku 80 zasiahol ničivý požiar.^[5] Titus pokračoval v práci svojho otca a ďalej propagoval meno svojho rodu. Na otcovu počesť ho nechal zbožštiť a v Ríme dal postaviť Vespasiánov chrám, ktorý bol dokončený jeho bratom Domiciánom.^[6] Po dvoch rokoch vlády zomrel nečakane 13. septembra 81 na horúčku a rímskym senátom bol zbožštený.^[7]

Domicián[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Domicián

Domicián bol vyhlásený za cisára prétoriánskou gardou deň po smrti svojho brata Tita. Nastolil vládu tyranie, ktorá trvala 15 rokov – najdlhšie vládne obdobie od čias Tiberia. Ekonomiku ríše posilnil revalváciou rímskej meny,^[8] rozšíril hraničné opevnenia^[9] a začal s rozsiahlou obnovou zničeného mesta Rím.^[10] 18. septembra 96 bol zavraždený súdnymi úradníkmi, čím sa skončila vláda Flaviovskej dynastie. Na tróne ho nahradil jeho priateľ a poradca Marcus Nerva, ktorý založil dynastiu adoptovaných cisárov. Jeho pamiatka bola odsúdená k zabudnutiu rímskym senátom, s ktorým mal zlé vzťahy počas celej jeho vlády. Tacitus, Plínius Mladší a Suetonius ho v svojich knihách, vydaných po jeho smrti, opísali ako krutého a paranoidného despotu. Moderné dejiny však toto vykreslenie Domiciána odmietli a charakterizovali ho ako bezohľadného, ale zato efektívneho autokrata, ktorého kultúrny, hospodársky aj politický program poslúžil ako základ pre pokojný principát v 2. storočí.^[11]