Preskočiť na obsah

František Jehlička

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
František Jehlička
Poslanec Uhorského snemu
V úrade
1906 – 1907
Poslanec Revolučného nár. zhromaždenia
V úrade
1919 – 1919
Biografické údaje
Narodenie14. január 1879
Kúty, Slovensko
Úmrtie3. január 1939 (59 rokov)
Viedeň, Rakúsko
Politická stranaSĽS
Alma materPázmaneum
Profesiakatolícky kňaz a politik
Vierovyznanierímskokatolícka cirkev

František Jehlička (* 14. január 1879, Kúty – † 3. január 1939, Viedeň, Rakúsko) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, jedna z najkontroverznejších postáv slovenského národného hnutia. Bol poslancom Uhorského snemu za Slovenskú ľudovú stranu, poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe a tiež spoluautorom Memoranda slovenského národa odovzdaného Parížskej mierovej konferencii 20. septembra 1919. Od roku 1919 pôsobil v zahraničí, kde sa zasadzoval o rozchod s Čechmi a návrat Slovenska pod svätoštefanskú korunu (do Maďarska) alebo spojenie s Poľskom.

Štúdium

[upraviť | upraviť zdroj]

Svoje gymnaziálne štúdiá absolvoval v Skalici, Ostrihome a Bratislave. Všade vynikal ako mimoriadne nadaný študent. V štúdiách pokračoval na teologickom inštitúte Pázmaneu vo Viedni, kde bol ako druhý Slovák v histórii promovaný Sub Auspiciis Imperatoris. Na znak uznania mimoriadnych študijných výsledkov mu panovník František Jozef I. daroval diamantový prsteň.

Poslancom

[upraviť | upraviť zdroj]

Po ukončení štúdia pôsobil ako kaplán v Modre, kde súčasne prednášal na učiteľskom ústave. Po preložení v roku 1904 na miesto kaplána do Bratislavy sa zapojil do činnosti skupiny okolo Ferdinanda Jurigu. Pod pseudonymom Salesius bol stálym prispievateľom Katolíckych novín.

V roku 1906 úspešne kandidoval za pezinský okres do uhorského parlamentu vo farbách Slovenskej ľudovej strany. V rámci predvolebného boja vystúpil po boku Andreja Hlinku v Ružomberskom okrese na podporu kandidatúry Vavra Šrobára. Cirkevná hierarchia sa snažila podľa hesla "nemôžeš slúžiť dvom pánom" zamedziť angažovaniu slovenských klerikov v politike. V čase súdnych procesov proti Hlinkovi i Jurigovi (v roku 1906 bol Juriga odsúdený na dva roky za národnobuditeľské články v Katolíckych novinách) sa Jehlička už v roku 1907 rozhodol vrátiť poslanecký mandát zo zdravotných dôvodov a nastúpiť na lukratívnejšie miesto profesora teologického inštitútu v Budapešti.[1]

Po vzniku Česko-Slovenska Do Slovenských ľudových novín začal písať články na podporu nového štátu, slovenského národa a „bratov Čechov“. V novembri 1918 sa vrátil v osobitnom ohlase ku svojej predvojnovej „kariére“, a svoj útek z politického bojiska opätovne vysvetlil chorobou „na duši a na čuvoch“, pričom zdôraznil, že naďalej predsa po slovensky publikoval a pre mnohých svojich priateľov zostal oporou. V Budapešti, ktorú práve opúšťal, sa vraj nikdy dobre necítil. V novom a umelo vytvorenom Klube slovenských poslancov v rámci Revolučného národného zhromaždenia tvorili katolíci menšinu. Hlavným dôvodom prečo sa v ňom ocitol aj Jehlička bolo, že ho Hlinka prijal. Dostal za úlohu zriadiť bohosloveckú akadémiu i písať slovenské učebnice. Stál pri zrode Slovenskej ľudovej strany, angažoval sa pri vydávaní straníckeho periodika Slovák.[2]

Jehlička bol poslancom a z poverenia Šrobárovho ministerstva s plnou mocou pre správu Slovensko sa Jehlička sa stal vládnym komisárom bratislavskej Alžbetínskej univerzity. Univerzitu síce „nezachránil“, ale potom vraj svoje ambície zameral, podľa historika Romana Holeca na to aby sa stal slovenským biskupom. Už počas Žilinskej porady duchovných a v ďalšom memorande slovenských katolíkov bol práve Jehlička iniciátorom zmien na miestach biskupov. (Práve Jehlička bol poverený výberom adeptov do budúceho profesorského zboru budúcej teologickú fakultu v  rámci bratislavskej univerzity.) Koncom februára 1919 katolícki kňazi zo Slovenského poslaneckého klubu v  parlamente (Hlinka, Juriga, Jehlička, Medvecký, Kmeťko, Kolísek) sa obrátili na prezidenta Masaryka s memorandum s ďalšími spoločnými požiadavkami. Protestovali aj proti že na biskupských stolcoch sedeli maďarskí hodnostári, nepriateľskí voči republike i slovenským katolíkom.[2]

V marci 1919 priniesla delegácia amerických Slovákov text Pittsburskej dohody z roku 1918, ktorá obsahovala T.G.Masarykom schválenú autonómii Slovákov (snem, administrácia, súdy). Dohoda sa stala predmetom politických sporov a aj Masaryk spochybňoval jej platnosť. Komunálne voľby v júni 1919 sa na Slovensku pre vojnové udalosti, vpád maďarských boľševikov nekonali. Priniesli však veľký úspech ľavici a Kramářovu vládu nahradila v júli sociálnodemokratická vláda Vlastimila Tusara. Bolo to varovanie pre katolíkov, lebo postupne sa v prostredí sociálnej demokracie formovali ešte radikálnejší komunisti. Hlinka si uvedomoval komplikovanú vnútropolitickú situáciu, v ktorej sa jeho strana nachádzala a preto keď v lete 1919 prišiel Jehlička s návrhom na cestu do Paríža, kde by Hlinka informoval tam zhromaždených svetových lídrov prostredníctvom memoranda o krivdách slovenského národa.[2]

Jehlička bol spoluautorom tzv. Memoranda slovenského národa datovaného 20. septembra 1919 adresovaného Parížskej mierovej konferencii. Jehlička pripravil tri podobné memorandá: prvé odovzdali vo Varšave, druhé vo Vatikáne a s tretím cestovali do Paríža[1][2] aby tam samostatne vyjednávali o štátoprávnej budúcnosti Slovákov (Napriek účasti prezidenta Baneša, ktorý tam prezentoval jednotné a pokrokové ČSR). Na rozdiel od autonomisticky orientovaného Hlinku bol Jehlička vtedy stúpencom promaďarskej, respektíve prouhorskej orientácie, neskôr priamo platený Maďarskom. V memorande, ktoré v roku 1919 neúspešne predkladal veľmociam na mierovej konferencii (podarilo sa im zaujať len Poliakov), dokonca bola aj požiadavka na vypísanie referenda o príslušnosti Slovenska k ČSR či Maďarsku. Hlinka, hoci bol podpísaný pod memorandom, neskôr odmietal, že by takúto požiadavku niekedy odsúhlasil. Historik Jan Rychlík to pripisuje faktu, že Hlinka nevedel po francúzsky a Jehlička memorandum štylizoval vo francúzštine. Do Československa sa Jehlička po svojej misii na mierovú konferenciu už nevrátil.[3][1]

V zahraničí

[upraviť | upraviť zdroj]

V r. 1920 spolu s F. Ungerom (1886-1949)[4] v Krakove založil Slovenskú národnú radu. Neskôr vo Varšave spolu s Viktorom Dvorčákom založil Slovenskú národnú radu a stal sa jej predsedom. Nezhody s maďarskými politikmi ho priviedli k tomu, že táto zahraničná národná rada vyhlásila 25. mája 1921 vo Varšave samostatnú Slovenskú republiku.[5]

10. júla 1933 v Ženeve založil s V. Dvorčákom politický orgán Slovenská rada (pri Spoločnosti národov).[6] Začiatkom tridsiatych rokoch uskutočnil prednáškové turné po Veľkej Británii, Nemecku a Taliansku, aby informoval zahraničie o ťažkom postavení slovenského národa. V spolupráci s maďarskými, poľskými, nemeckými a talianskymi politikmi sa usiloval o revíziu hraníc ČSR v rokoch 1918-1920.[5][1]

Výber z diela

[upraviť | upraviť zdroj]
  • O tlači (Trnava 1911)
  • O bratskej svornosti (Ružomberok 1916)
  • Slabé duše čili a falošnej stydlivosti (Ružomberok 1916)
  • Veliké prikazánie čili O láske k bližnému (Ružomberok 1916)
  • František Jehlička. Kto on je a čo chce (Cleveland 1920)
  • A 10 cseh csapás Szlovenszkóban (Desať pohrôm, ktoré Česi spôsobili Slovensku) (Vienna 1928)
  • Une etape du calvarie Slovaque (Paris Argo 1930)
  • Reply to Mr. R. W. Seton Watson book “Slovakia then and now” (Vienna 1932)
  • La revision et les Slovaques. A revízió és a szlovákok (Bp. 1933)
  • A new forged document made use by the Czechs in Geneva and London (Vienna 1934)
  • Appel des Slovaques adresse a la nation francaise (Vienne 1933)
  • Aide-memoire du Conseil Slovaque présenté a la Société des Nations au sujet du bolchevisme et du problème slovaque (spoločne s V. Dvorčák a F. Ungerom) (Genève 1935)
  • Le problème Slovaque (Bp. & Genève 1935)
  • Quo vadis slowaczyzno? (Warszawa 1935)
  • Appeal to British Common Sense for the Sake of World Peace (spolu s V. Dvorčákom) (London 1937)
  • Father Hlinka's Struggle for Slovak Freedom (London 1938)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 MIKUŠOVIČ, Dušan. Čechom nadával do svíň a pepikov, platiť sa nechal Maďarmi. František Jehlička chcel za každú cenu rozbiť Československo [online]. Denník N, 2024-10-28, [cit. 2025-06-12]. Dostupné online.
  2. 1 2 3 4 HOLEC, Roman. „Slovensko Slovákom!“: (Protičeská rétorika slovenskej iredenty na príklade Františka Jehličku). [online]. Česko-slovenská historická ročenka, 2022, roč. 24, čís. 1, s. 5, 2022, [cit. 2025-06-25]. Dostupné online.
  3. ↑ RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století : spolupráce a konflikty 1914 – 1992. Vyd. ve Vyšehradu 1. Praha : Ústav pro studium totalitních režimů; Vyšehrad, 2012. 677 s. ISBN 978-80-87211-59-5, 978-80-7429-133-3.
  4. ↑ Andrej Hlinka 1851-1945 inventárny súpis [online]. [Cit. 2025-06-12]. S. 181. Dostupné online.
  5. 1 2 Bibliografia niektorých kňazov: Jehlička, František Rudolf [online]. knihydominikani.sk, [cit. 2025-06-12]. Dostupné online.
  6. ↑ KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska. Bratislava : Fortuna Print, 1998 – 1999. (1. vyd.) ISBN 80-7153-174-X. S. 94.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HERTEL, Marián. František Jehlička, nočná mora politického života In: MICHÁLEK, S. a kol. Do pamäti národa. Bratislava : Veda. 2003. s. 264
  • MICHELA, Miroslav. Frantisek Jehlicka politikai pálfordulatai 1918 – 1920-ban (Politické kotrmelce F. Jehličku v r. 1918 – 1920-ban) In: Pro Minoritate, 2005/Zima, s. 32 – 44
  • RUTTKAY, Fraňo. Slovenskí kolaboranti v službách maďarskej iredenty (1920 – 1938). Bratislava : Kubko Goral, 1998. s. 8
  • Odpoveď Alberta Pražáka F. Jehličkovi na "Une etape du calvarie Slovaque" (vo franc. jazyku) (Bratislava, časopis uč. spol. Šafaříkovej 1931) s. 176 – 180
  • Prečo sme proti revízii. Jehlicska vo svetle pravdy. Ed. V. Belej (Moravsko-slovenské pomezí č. 1)

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=František_Jehlička&oldid=8062813“