František Višváder

František Višváder
slovenský pedagóg, historik a novinár
Iné mená	Vandervis
Narodenie	22.10.193422. október 1934 Suchohrad, Česko-Slovensko
Úmrtie	14. júl 2024 (89 rokov) Malacky, Slovensko
Národnosť	slovenská
Zamestnanie	novinár, univerzitný učiteľ
Alma mater	Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Profesia	novinár, historik
Aktívne roky	1955 – 2024
Manželka	1957 – 2024 Lýdia, rodená Bajová (*1937)
Deti	akad. soch. Vladimír Višváder (*1958) Ing. PhD. Jana Schmitzová, CSc (*1963)
Biografický portál

Doc. PhDr. František Višváder (* 22. október 1934, Suchohrad – † 14. júl 2024, Malacky) bol slovenský vysokoškolský pedagóg, historik a novinár.

Život

Narodil sa ako druhý syn Matúša Višvádera (1903 – 1988) a Štefánie, rodenej Chrupkovej (1908 – 1988). Starší brat Ján (*1927) je novinár.

František Višváder je absolventom gymnázia v Malackách (1949 – 1953) a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika (1953 – 1958). Pred vstupom na vysokú školu pracoval v redakcii Smeny. V roku 1955 založil a redigoval akademické noviny Naša univerzita, ktoré existujú dodnes. Po návrate zo základnej vojenskej služby (1958 – 1960) pracoval tri roky na poste zahraničnopolitického redaktora v denníku Pravda. V rokoch 1963 – 1997 bol zamestnancom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského na Katedre všeobecných dejín, kde do roku 1970 prednášal a vedecky pracoval v oblasti najnovších svetových dejín (v akademickom roku 1966/67 za zúčastnil polročného postgraduálneho pobytu na Kube). V rokoch 1968 – 1969 sa angažoval pri podpore spoločenských reforiem (napr. vypracoval projekt účasti Slovenska na zahraničnej politike ČSSR, zúčastnil sa na koncipovaní vládneho programu prvej slovenskej vlády v rámci plánovanej federácie, ako člen delegácie Matice slovenskej sa pri návšteve Kanady snažil zapojiť krajanských podnikateľov do našej ekonomiky, článkami v novinách žiadal vystúpenie ČSSR z Varšavskej zmluvy a pod.), za čo mu o rok neskôr  zakázali pedagogickú a vedeckú činnosť, nesmel publikovať, vycestovať za hranice, vstupovať do archívov či obhájiť kandidátsku prácu. V nasledujúcich devätnástich rokoch pracoval v seminárnej knižnici katedier histórie. V období sovietskej perestrojky mu koncom roku 1988 umožnili založiť a viesť akademický vedecko-populárny časopis Universitas Comeniana, taktiež vydať jednu z jeho kníh. V roku 1990 bol rehabilitovaný. Po získaní docentúry sa stal vedúcim Katedry všeobecných dejín FiF UK, členom akademického senátu a vedeckej rady fakulty.

Počas svojej kariéry napísal stovky novinových článkov, najviac z oblasti histórie a krajín „tretieho sveta“ (viaceré práve v období zákazu publikovania, kedy sa ich vďaka priateľom podarilo pod cudzími menami a pseudonymami prepašovať do novín a rozhlasu). Je autorom mnohých literárno-dramatických pásiem v rozhlase a niekoľkých kníh, napríklad Pochod zla, Nové dni Afriky (v maďarčine Afrika regelle),  Latinská Amerika – nepokojný kontinent, Tiene storočia, Diktátor z tábora Columbia, cyklus reportáží Nezabil som Fidela a iné, zostavil viacero publikácií (napr. knihu Oldrich Majda a i.)  Je držiteľom Ceny SLF za Historickú revue ako najlepší časopis roka 1995 a Zlatej medaily za zásluhy o Filozofickú fakultu UK. Bol vedúcim autorského kolektívu Encyklopédie Suchohradu, ktorá roku 2011 vyhrala súťaž o najlepšiu knihu Záhoria a zároveň získala hlavné ocenenie i v celoslovenskej súťaži Kronika 2011. V tom istom roku mu obecné zastupiteľstvo udelilo titul Čestný občan Suchohradu.

V roku 1997 odišiel do dôchodku, o tri roky neskôr sa z Bratislavy presťahoval do Malaciek.

Jeho manželka Lýdia pôsobí ako tajomníčka časopisu SAV Filozofia, syn Vladimír je akademickým sochárom v Bratislave a dcéra Jana pracuje ako vedecká pracovníčka v Biofyzikálnom inštitúte Maxa Plancka v nemeckom Gőttingene.

Historická revue

Vznik časopisu iniciovali PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD. a prof. PhDr. Dušan Škvarna, PhD.. Súhlas s vydávaním časopisu získali už v roku 1988 na Ministerstve školstva SSR u ministra Ľudovíta Killára. Ministerstvo časopis financovalo do roku 1993, kedy boli vydavateľské práva odstúpené Františkovi Višváderovi ako šéfredaktorovi. Redakcia najskôr patrila pod Slovenské pedagogické nakladateľstvo a sídlila na Sasinkovej ulici v Bratislave .Od roku 1989 bol teda prvým šéfredaktorom časopisu Historická revue František Višváder, ktorý sa zaslúžil o formovanie obsahu, štýlu článkov a grafickú úpravu. Časopis obsahoval 40 strán s obrázkami a textom (čiernobiely, farebná obálka) a vychádzal desaťkrát do roka. V roku 1997, po rozhodnutí ísť do dôchodku, časopis predal. Založil tiež vydavateľstvo Kleio, v ktorom Historická revue vychádzala od roku 1993. Vydavateľstvo zostalo vo Višváderovom vlastníctve do roku 1997, kedy ho zrušil.

Diela

• Pochod zla: od Mníchova k 14. marcu 1958, SVPL vydavateľstvo
• Nové dni Afriky, 1961, Vydavateľstvo politickej literatúry (VPL)
• Afrika reggele (maďarský preklad knihy Nové dni Afriky), 1961, VPL
• Latinská Amerika -- nepokojný kontinent , 1963,VPL
• Malý album veľkých osobností, 1988, Slovenské pedagogické nakladateľstvo
• Tiene storočia, 1989, vydavateľstvo Obzor , ISBN 978-80-215-0042-6
• Kniha kráľov a ďalší, editor, 1998,vydavateľstvo KLEIO , ISBN 978-80-9678-620-6
• Diktátor z tábora Columbia: Fulgencio Batista a jeho doba, 2005, vydavateľstvo Stimul , ISBN 80-88982-98-7
• Oldrich Majda a ďalší, 2008, Vydavateľstvo Michala Vaška , ISBN 978-80-7165-674-6
• Encyklopédia Suchohradu - Dimburka a ďalší, 2011, obec Suchohrad, ISBN 978-80-970873-1-9