Gejza Fritz

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Gejza Fritz
Bývalý minister pravosúdia Slovenska
V úrade
14. marec 1939 – 5. september 1944
PrezidentJozef Tiso (od 26. októbra 1939)
PremiérJozef Tiso
Vojtech Tuka
Predchodca Gejza Fritz Štefan Tiso Nástupca
Bývalý minister pravosúdia autonómneho Slovenska
V úrade
11. marec 1939 – 14. marec 1939
PrezidentEmil Hácha
PremiérKarol Sidor
Predchodca Jozef Sivák Gejza Fritz Nástupca
Biografické údaje
Narodenie19. september 1880
Solivar, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie20. február 1957 (76 rokov)
Solivar, Česko-Slovensko
Politická stranaHSĽS-SSNJ
Alma materPrávnická fakulta Klužskej kráľovskej maďarskej univerzity Františka Jozefa
Právnická fakulta Univerzity Komenského
Profesiasudca, politik
Rodina
Manželka
Margita Havrilová

JUDr.[1] Gejza Fritz (* 19. september 1880, Solivar – † 20. február 1957, Solivar[2]) bol slovenský právnik a politik. Pôvodne pôsobil ako sudca, v čase existencie Slovenského štátu sa stal predsedom Najvyššieho správneho súdu. Patril k dlhoročným a popredným členom HSĽS-SSNJ, za ktorú pôsobil spočiatku ako poslanec. V roku 1939 sa stal ministrom pravosúdia (spravodlivosti), pričom na tomto poste pôsobil do začiatku septembra 1944. Po druhej svetovej vojne bol za svoju účasť na vláde Slovenského štátu odsúdený na 2 roky odňatia slobody.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Solivare, ktorý je v súčasnosti už časťou Prešova. Pochádzal z veľkostatkárskej rodiny Jakuba Fritza a jeho manželky Alžbety rodenej Focht. Gymnázium navštevoval v Levoči. V štúdiu pokračoval na Právnickej akadémii v Prešove. Následne študoval v meste Kluž na Právnickej fakulte Klužskej kráľovskej maďarskej univerzity Františka Jozefa (maď. Kolozsvári Magyar Királyi Ferenc József Tudományegyetem). Po skončení štúdia sa stal kandidátom advokácie v Prešove.[pozn 1] [3] Avšak na tomto poste nezotrval dlhšiu dobu a prešiel do súdnictva. Následne sa skutočne stal sudcom a postupne pôsobil na súdoch v Prešove, Levoči, Turčianskom Svätom Martine a Turčianskych Tepliciach. V kariére sudcu pokračoval aj po vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. Najprv pôsobil ako sudca na tzv. Štatariálnom súde v Trenčíne, potom pracoval ako súdny radca, najprv v Nitre, nakoniec v Prešove. Od počiatku patril medzi sympatizantov Slovenskej ľudovej strany. Už v roku 1925 sa stal za túto stranu poslancom Národného zhromaždenia.[1] V roku 1931 získal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave titul doktor práv (JUDr.).[4] V roku 1935 vystriedal Národné zhromaždenie za Senát Národného zhromaždenia ČSR. Postupne sa prepracoval medzi významných členov HSĽS, od roku 1930 bol členom predsedníctva tejto strany. V roku 1938 po vyhlásení autonómie Slovenska bol zvolený do Snemu Slovenskej krajiny. V roku 1939 sa na krátky čas stal predsedom Najvyššieho správneho súdu.[2]

Už 11. marca 1939 sa stal ministrom pravosúdia (spravodlivosti) autonómneho Slovenska. Avšak už 14. marca 1939 súčasne so vznikom Slovenského štátu pokračoval vo svojej funkcii a zostal tak ministrom pravosúdia. Od roku 1940 pôsobil súčasne aj na druhej pozícii, keď sa stal členom Štátnej rady, čo bol okrem iného poradný orgán prezidenta republiky. Aj vďaka straníckej príslušnosti získal postupne obchodné podiely vo viacerých podnikoch. Je zložité hodnotiť jeho pôsobenie v pozícii ministra pravosúdia, keďže hodnotenie sa odlišuje od historického obdobia. Počas socializmu čelil kritike a obviňovaniu z podielu na fašizácii justície, no po páde komunizmu v roku 1989 bol niektorými historikmi hodnotený pozitívnejšie, keď poukazovali naopak na jeho podiel na zachovaní čiastočnej nezávislosti justície na režime Slovenského štátu, na miernejšom trestaní odporcov[5], za čo mal byť v roku 1944 zo svojej funkcie odvolaný. Gejza Fritz udelil ministerskú výnimku svojmu bývalému kolegovi z čias pôsobenia v pozícii súdneho radcu v Nitre, ktorý bol židovského pôvodu, vďaka čomu mohol tento opustiť pracovný tábor (otec partizána Otta Šimka).[6] K jeho odvolaniu z funkciu došlo 5. septembra 1944, keď po vypuknutí Slovenského národného povstania fakticky skončila celá vláda Vojtecha Tuku. Novým predsedom vlády sa stal Štefan Tiso, ktorý však súčasne prevzal aj vedenie Ministerstva pravosúdia Slovenskej republiky, čo znamenalo nepokračovanie Gejzu Fritza vo vláde. Táto okolnosť sa neskôr ukázala pre Fritza ako výhoda, keďže nebol členom vlády, ktorá sa podieľala na potlačení povstania. Po skončení druhej svetovej vojny sa musel ako bývalý člen vlády Slovenského štátu zodpovedať pred Národným súdom v Bratislave. Práve počas procesu sa jeho koniec vo vláde už na začiatku povstania ukázal ako výhoda, keď bol Fritz odsúdený iba na 2 roky odňatia slobody. Život dožil v Solivare, kde 20. februára 1957 zomrel.[2]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V súčasnosti je ekvivalentom kandidáta advokácie už advokátsky koncipient.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Národní shromáždění republiky Československé [online]. Praha : Poslanecká sněmovna Parlamentu ČR, [cit. 2017-01-08].
  2. a b c Slovenskí povereníci a ministri spravodlivosti z radov advokácie v rokoch 1938 –1989 [online]. Bratislava : Slovenská advokátska komora, 2008.
  3. Vývoj advokácie na území Slovenska [online]. sak.sk, [cit. 2017-01-08]. Dostupné online.
  4. Gejza Fritz [online]. absolventi.uniba.sk, [cit. 2017-01-08]. Dostupné online.
  5. Dějiny Židů na Slovensku (Část 9) [online]. cs-magazin.com, [cit. 2017-01-08]. Dostupné online.
  6. Deportáciám sa vyhol vďaka náhodám, pracovným táborom nie. Oslobodenie zažil s partizánmi [online]. dennikn.sk, [cit. 2017-01-08]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]