Gibonovité

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Baustelle.svg
 Na tomto článku sa práve pracuje. Prosím nezasahujte.
Kým je tu zobrazená táto správa, prosím, neupravujte túto stránku. Vyhnete sa tak prípadným konfliktom pri ukladaní. Redaktor, ktorý sem pridal tento oznam, je uvedený v histórii, ak by ste ho chceli kontaktovať.
Gibonovité
Henry Vilas Zoo IMG 2393.jpg
Gibon lar
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Hylobatidae
Blyth, 1875
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Gibonovité [1] (staršie aj: gibony[2]; menej formálne: malí ľudoopi[3], malé ľudoopy[4], malé ľudoopice[5]; lat. Hylobatidae) je čeľaď z nadčeľade hominoidovce (Hominoidea). Zahŕňa druhy s dlhými prednými končatinami a zakrpateným chvostom, ktoré žijú v Zadnej Indii a na Sundských ostrovoch. [6]

Všetky recentné druhy z čeľade (alebo alternatívne: všetky okrem siamanga) sa po slovensky volajú gibon (staršie aj: gibbon) - podrobnosti pozri nižšie v kapitole Gibon.

Systematika[upraviť | upraviť kód]

Prehľad[upraviť | upraviť kód]

Táto kapitola Prehľad je len stručné zhrnutie problematiky systematiky gibonovitých. Podrobnosti a zdroje k textu, ktorý je v nej uvedený, pozri v nasledujúcich kapitolách.

Existujú dve vymedzenia čeľade gibonovité (Hylobatidae):

V posledných rokoch sa už v literatúre vyskytujú takmer len gibonovité v užšom zmysle.

Dnes sa gibonovité v užšom zmysle väčšinou delia na 4-5 (resp. najnovšie 6-7) rodov, z ktorých len jeden sa volá Hylobates. Viacerí paleoantropológovia a staršie texty však postupujú inak - takmer celý obsah čeľade gibonovité v užšom zmysle (t.j. spomínaných 4-5 rodov) zaraďujú do jediného rodu gibon (Hylobates), prípadne do iba dvoch rodov – gibon (Hylobates) a siamang (Symphalangus, staršie: Siamanga).

Nasleduje skrátená verzia systematiky gibonovitých v užšom zmysle (Podrobnejšia systematika je uvedená v nasledujúcich kapitolách, najmä v kapitole s nadpisom Súčasná vnútorná systematika):
Gibonovité (Hylobatidae) [v užšom zmysle]:

V niektorých tradičných systémoch existuje podčeľaď gibonorodé (staršie: gibonobližné, gibony; lat. Hylobatinae), ktorá mala najčastejšie takéto zaradenia a vymedzenia:

  • buď bola zaradená ako jedna z podčeľadí gibonovitých v širšom zmysle a jej obsah zodpovedal tomu, čo je hore opísané ako gibonovité v užšom zmysle,
  • alebo bola zaradená ako jediná podčeľaď gibonovitých v užšom zmysle (čiže ako čisto formálny taxón),
  • alebo bola zaradená ako podčeľaď čeľade orangutanovité (=ľudoopy v širšom zmysle; lat. Pongidae) a jej obsah zodpovedal tomu, čo je hore opísané ako gibonovité v širšom zmysle.

Zriedkavo sa vyskytujú systémy, v ktorých je to, čo je inde uvádzané ako gibononovité v užšom zmysle, uvedené ako tribus Hylobatini s jediným subtribusom Hylobatina. V iných starších systémoch zas existuje nadčeľaď Hylobatoidea zahŕňajúca len čeľaď gibonovité a v ďalších starých systémoch je zas namiesto dnešných gibonovitých skupina Tylopyga.

Gibon[upraviť | upraviť kód]

Slovo gibon (staršie aj: gibbon[7]) je slovenský názov rodu Hylobates v textoch, v ktorých rod Hylobates zahŕňa prakticky celé gibonovité v užšom zmysle (vyššie je označený ako Hylobates v tradičnom zmysle), alebo v textoch, v ktorých zahŕňa celé gibonovité v užšom zmysle okrem druhu Symphalangus syndactylus; v prvom prípade sa teda všetky druhy recentných gibonovitých volajú po slovensky gibon, kým v druhom prípade sa Symphalangus syndactylus volá po slovensky siamang (zrastoprstý) a iba všetky ostatné druhy gibonovitých sa volajú gibon. Keďže v súčasnosti na rozdiel od minulosti už prevládajú systémy, v ktorých sa gibonovité delia na viacero menších rodov (podrobnosti pozri nižšie) a slovenské názvoslovie nebolo tejto zmene prispôsobené, je z pohľadu dnes prevládajúcich systémov slovo gibon slovenské rodové meno buď všetkých rodov z čeľade gibonovité alebo všetkých rodov tejto čeľade okrem rodu Symphalangus. [8][9][10][2][11][12][13]

Okrem toho slovo gibon môže znamenať akéhokoľvek príslušníka čeľade Hylobatidae či podčeľade Hylobatinae, keďže táto sa niekedy staršie označovala ako gibony.[2]

Slovo „gibbon“ ako prvý použil Buffon v roku 1766 (často sa chybne uvádza 1768) vo francúzskom texte, odtiaľ sa prakticky okamžite dostalo do iných západoeurópskych jazykov [14][15][16] a v 19. storočí aj do slovenčiny[17].

Zaradenie v systéme[upraviť | upraviť kód]

Súčasnosť a nedávna minulosť[upraviť | upraviť kód]

Dnes sa čeľaď gibonovité (Hylobatidae) zaraďuje ako čeľaď z nadčeľade hominoidovce (Hominoidea) z taxónu (infraradu a pod.) úzkonosovce (Catarrhini) z taxónu vyššie primáty (Anthropoidea)[18][19][20], pričom medzi Hominoidea a Catarrhini niektorí autori vsúvajú ešte taxón (veľkočeľaď) Hominidea (pozor na zámenu s čeľaďou Hominidae)[21].

V minulosti sa čeľaď Hylobatidae zaraďovala:

  • buď rovnako ako dnes (pozri vyššie) [3][22][23] (pričom ojedinele bol medzi taxónmi Catarrhini a Hominoidea ešte vsunutý parvrad Eucatarrhini [24][25])
  • alebo priamo pod úzkonosovce (Catarrhini) [26]
  • alebo do samostatnej nadčeľade Hylobatoidea (takto napr. Thenius 1969, 1981) [27][28],
  • alebo do nadčeľade mačiakoidovce (Cercopithecoidea) (takto napr. Chiarelli 1975) [29][28][30]

Alternatívne sa ten istý taxón zaraďoval ako podčeľaď gibonorodé (starší slovenský názov: gibonobližné [11]; lat. Hylobatinae) patriaca do[3][11][28][30][31][32] :

  • čeľade gibonovité (Hylobatidae) [v širšom zmysle] z nadčeľade Hominoidea - t.j. buď sa chápe podčeľaď gibonorodé ako jediná podčeľaď čeľade gibonovité [33] alebo sa to chápe tak (takto napr. Thurzo 1985, 1998), že gibonorodé zodpovedajú gibonovitým v užšom zmysle, zatiaľ čo gibonovité v týchto starších systémoch (t.j. gibonovité v širšom zmysle) zahŕňajú aj niektoré ďalšie vyhynuté úzkonosovce dnes zaraďované na iných miestach v systéme (o tom pozri aj nižšie kapitolu Gibonovité v širšom zmysle),
  • alebo do čeľade orangutanovité (=ľudoopi [34] v širšom zmysle, ľudoopovité[35] v širšom zmysle; lat. Pongidae) z nadčeľade Hominoidea (takto napr. Simpson 1945, 1963; Groves 1972)
  • alebo do čeľade hominidi (Hominidae) [v najširšom zmysle] z nadčeľade Hominoidea (takto napr. Szalay a Delson 1979, Goodman et al. 1990).

Atypická alternatíva bolo (či je) zaradenie zodpovedajúceho taxónu ako subtribus Hylobatina (monotypického) tribu Hylobatini, ktorý patrí do podčeľade Homininae z čeľade Hominidae (ktorá patrí do načeľade Cercopithecoidea v širšom zmysle a až tá patrí pod Catarrhini) (takto Goodman 1998, 2001).[36][37]

Dávnejšia minulosť[upraviť | upraviť kód]

Poznámka: Text tejto kapitoly je zoradený približne proti behu času, teda postupuje od novších systémov k starším.

Cca. do 30. rokov 20. stor. sa gibony často zaraďovali do taxónu ľudoopi [v širšom zmysle] (=veľopi [v širšom zmysle]; lat. Anthropomorpha(e) [v širšom zmysle], synonymá: Anthropoides [v širšom zmysle], Simiidae [v užšom zmysle], Simiadae [v užšom zmysle]). Tento taxón zodpovedal tomu, čo sa neskôr (zhruba do 50. rokov 20. stor.) označovalo ako čeľaď orangutanovité (Pongidae) [v najširšom zmysle][38]. Presnejšie zaradenie vyzeralo napr. takto: Rod Hylobates (v širšom zmysle) je jediný recentný rod (resp. rod Hylobates a rod Siamanga (=Symphalangus) sú jediné recentné rody):

  • skupiny Tylopyga, ktorá patrí do podčeľade Anthropomorpha z čeľade Catarrhini (z radu primáty)[39], alebo
  • podčeľade Tylopyga čeľade Anthropoides (iný názov: Anthropomorpha) zo sekcie Catarrhini (z podradu opice [Simiae, iné názvy: Primates v užšom zmysle, Pitheci; = dnešné Anthropoidea] z radu Primates v širšom zmysle) [40][41], alebo
  • podčeľade Hylobatinae čeľade Simiidae zo skupiny Simiae catarrhinae (zo skupiny Simiae z podradu Anthropoidea z radu Primates) [42], alebo
  • čeľade Anthropomorphae zo skupiny Simiae catarrhinae (opice Starého sveta) zo skupiny Simiae (opice) [43], alebo
  • „druhého zoskupenia“ (inde nazývaného ľudoopi) z čeľade Catarrhina (z podradu Simiae z radu Quadrumana z „tretej skupiny“ podtriedy „maternicové cicavce“ [inde nazývané Placentaria] triedy cicavce)[44], alebo
  • čeľade Simiidae (čiže ľudoopi) z podradu Anthropoidea (z radu Primates) [45], alebo
  • čeľade veľopi (Anthropoidae) zo skupiny Catarrhinae (z radu Simiae (=Pitheci), ktorý sa radí aj ako „podradie“ radu Primates) [46].

Okrem toho však existovala (od roku 1875) aj klasifikácia podobná tej, ktorá je bežná dnes – existuje v nej čeľaď Hylobatidae, ktorá patrí pod Catarrhina a Catarrhina patrí pod Anthropoidea (=Simiae) alebo do podradu Cheiropoda, prípadne čeľaď Hylobatidae patrí priamo pod Anthropoidea (=Simiae)[47][48]. Ďalšia, trochu podobná, ale vlastne značne odlišná možnosť, bola tá, ktorú prezentuje napr. Arldt (1915), teda zaradiť gibony do čeľade Hylobatidae (v širšom zmysle) zo skupiny primátov nazývanej Bimana (ktorá je v tomto systéme sesterskou skupinou skupiny Simiae a zahŕňa okrem gibonov aj ľudoopov a ľudí, ale v mnohých iných systémoch zahŕňa len ľudí; ide o opak pojmu Quadrumana). [49]

V 19. stor. sa gibony niekedy zaraďovali do skupiny ľudoopi a tá potom do čeľade Simiadae (Simiidae) v širšom zmysle, ktorá v dnešných systémoch zodpovedá buď všetkým Catarrhini okrem ľudí alebo všetkým Anthropoidea okrem ľudí. Napríklad:

  • Martin 1841 gibony zaraďuje do podčeľade ľudoopi čeľade Simiadae (z radu Quadrumana zo sekcie Placentalia z triedy cicavce).[50]
  • Gray 1870 gibony zaraďuje do tribu Hylobatina z antropoidnej sekcie (t.j. sekcie ľudoopi) z čeľade Simiadae (z podradu Quadrumana (=Primates v užšom zmysle) z radu Primates v širšom zmysle).[51]
  • Huxley 1872 gibony zaraďuje do oddelenia Anthropomorpha čeľade Catarrhini skupiny Simiadae (zo skupiny Primates).[52]

Podobné bolo v 19. stor. zaradenie gibonov priamo do taxónu Simiae (zo skupiny Quadrumana v užšom zmysle z radu Pollicata [=Quadrumana v širšom zmysle] z cicavcov), pričom Simiae v dnešných systémoch v závislosti od autora zodpovedá buď všetkým Catarrhini okrem ľudí alebo všetkým Anthropoidea okrem ľudí[53]. Ďalšia možnosť bola zaradenie gibonov do skupiny Simina (=dnešné Catarrhini okrem ľudí) z čeľade Simiae (synonymum: Simidae; = dnešné Anthropoidea okrem ľudí) z tribusu Quadrumana z radu Primates[54]. Podobné (len terminologicky odlišné) je zaradenie gibonov do tribusu Catar(r)hini z čeľade Simiae (= dnešné Anthropoidea okrem ľudí) z radu Quadrumana (zo skupiny Unguiculata zo sekcie Quadrupeda z triedy cicavce) [55][56] Dobový slovenský názov pre taxón Simiae bol pravé opice či opice vlastné; taxón Quadrumana dnes voláme štvorruké či opice (ďalšie názvy pozri v článku štvorruké).[57][58][59][60]

Viacerí autori autori od roku 1812 zhruba do 30. rokov 19. storočia vtedy známu časť dnešných gibonovitých zaraďovali do rodu Pithecus (teda vlastne do rodu orangutan, i keď slovo pithecus doslova znamená opica [61]). Napríklad Presl (1834) má gibony spolu s orangutanmi a šimpanzmi (gorily vtedy ešte neboli objavené) zaradené v rode Pithecus (po česky: op) z podradu Catarrhini z radu Quadrumana (ktorý spolu s ľuďmi tvoril skupinu “rukaté cicavce” patriacu pod cicavce)[62]. Desmarest (1822) gibony spolu s orangutanmi sumatrianskymi (ale nie šimpanzami ani orangutanmi bornejskými [a gorily vtedy ešte neboli objavené]) zaradené v podrode Hylobates v rode Pithecus (po fr. orang) z tribusu “katarrhinné opice” z čeľade Simia z radu Quadrumana zo skupiny “cicavce s drápmi/nechtami”.[63]

Gray (1825) rod Hylobates zaradil do (novo vytvorenej) čeľade Hominidae (=dnešné Catarrhini) zo skupiny antromorfných primátov (=dnešné Anthropoidea). [64]

Illinger (1811), ktorý pre vtedy známu časť dnešných gibonovitých v užšom zmysle zaviedol rod Hylobates, mal tento zaradený do čeľade Quadrumana z radu Pollicata patriaceho pod cicavce. [65]

Viacerí autori zhruba do 30. rokov 19. storočia vtedy známu časť dnešných gibonovitých zaraďovali do rodu Simia. Konkrétne napríklad: Cuvier (1798) má gibony vedené ako druhy Simia lar a Simia cinerea; tieto patria do skupiny “vlastné Simia” zo skupiny (resp. rodu?) Simia zo skupiny Quadrumanes, patriacej pod cicavce. Gmelin/Linnaeus (1788) má gibony vedené ako druh Simia lar a časť druhu Simia satyrus; tieto patria do rodu Simia z radu Primates. [66][67][68][69][70] Morris (1856) má v rode Simia atypicky uvedené to, čo sa dnes volá orangutan, a z gibonov len to, čo dnes voláme druh Hylobates lar v širšom zmysle, ostatné gibony má uvedené ako rod Hylobates.[71]

Linnaeus (1771) vtedy známu časť dnešných gibonovitých zaraďoval do rodu človek (Homo) ako druh Homo lar[72]. Linnaeus (1758) ešte mal to isté zaradené sčasti v rode Simia a sčasti v rode Homo (oboje z radu Primates)[73].

Najstaršie opisy taxónov[upraviť | upraviť kód]

Naddruhové taxóny[upraviť | upraviť kód]

Rod Hylobates ako samostatný rod zaviedol Illinger (1811); zahŕňal tú časť dnešných gibonovitých, ktorá bola vtedy známa.[65]

Rod Symphalangus ako samostatný rod zaviedol ako prvý Gloger (1841)[28]; v roku 1842 ho Boitard nazval Syndactylus a v roku 1843 ho Gray nazval Siamanga[74], ale dnes sa znova používa najstarší názov, teda Symphalangus.

Tribus Hylobatina zaviedol Gray v roku 1870, zodpovedal dnešným gibonovitým v užšom zmysle [28][51]a dnes je zriedkavý.

Podčeľaď Hylobatinae ako prvý použil Gill v roku 1872 (uňho to bola podčeľaď čeľade Simiidae).[28][42]

Čeľaď Hylobatidae ako prvý použil Blyth v roku 1875[28][48].

Carus v roku 1875 zaviedol pre to, čo sú dnes Hylobatidae v širšom zmysle, skupinu Tylopyga[39][75]; pojem Tylopyga však mal alternatívne aj širší význam (znamenal všetky opice so sedacími mozolmi) [76] a každopádne sa po druhej svetovej vojne prestal používať.

Druhy[upraviť | upraviť kód]

Gibony spomína možno už Aristoteles, ale určite ich spomína Plinius a pitval ich Galen. Neskôr ich spomína Marco Polo (13. stor.), Gesner (1551) a Aldrovandi (1637). Le Comte ich v roku 1697 už opisuje pomerne podrobne, ale označuje ich len ako „druh opice“. [77]

Prvé opisy gibonov s uvedením špecifických názvov pochádzajú z 18. stor. a zač. 19. stor., konkrétne do roku 1826 bol takto opísaný[78]:

  • Hoolock hoolock pravdepodobne ako “Féfé of the Chinese Frontier” v roku 1716 a určite ako “Golock” v roku 1769 (formálnejší opis nasledoval v roku 1830 ako Simia Hoolock),
  • Hylobates lar ako “Grand Gibbon” v roku 1766 (formálny opis nasledoval v roku 1771 ako Homo lar),
  • Hylobates moloch (resp. leuciscus) ako “Wou-wou” pred rokom 1775 (formálnejší opis nasledoval v roku 1775 ako Simia leucisca),
  • Hylobates agilis v roku 1822 ako Ungka-puti a Ungka-etam (v tom istom roku sa uskutočnil aj formálnejší opis ako Pithecus agilis),
  • Symphalangus syndactylus v roku 1820 ako Hylobates syndactylus,
  • Nomascus concolor v roku 1826 ako Simia concolor.

Potom postupne nasledovali opisy ďalších dnešných druhov. Pomerne neskoro bol opísaný známy druh Hylobates klossii – až v roku 1903 (pod názvom Symphalangus klossii).[79]

Vývoj vnútornej systematiky[upraviť | upraviť kód]

Táto kapitola sa zaoberá iba gibonovitými v súčasnom, čiže užšom zmysle, t.j. bez rodu Pliopithecus a pod. (O gibonovitých v širšom zmysle pozri nižšie kapitolu Gibonovité v širšom zmysle).

19. a 20. storočie[upraviť | upraviť kód]

Druhy dnes zaraďované pod gibonovité (v užšom zmysle) sa pôvodne (od 18. stor.) zaraďovali do rôznych iných rodov, a to do rodu Simia alebo do rodu Homo alebo do rodu Pithecus – podrobnejšie pozri vyššie kapitolu Zaradenie v systéme.

Samostatný rod pre gibony ako prvý zaviedol Illinger (1811) a nazval ho Hylobates[65]; postupne tento rod začali používať aj iní autori [80].

Od 40. rokov 19. stor. až do začiatku 21. storočia existovali tieto základné systémy gibonovitých (v užšom zmysle):

  • a) V jednom systéme gibonovité (v užšom zmysle) obsahovali len 1 rod - rod Hylobates [81][82][83][84]. Tento sa niekedy delil:
    • spočiatku na 2 podrody (Hylobates a Siamanga [=Symphalangus]) [85][86],
    • potom zhruba od 30. rokov do zač. 80. rokov 20. stor. na 3 alebo 4 podrody (t.j. tri podrody: Hylobates [vrátane huloka a druhu Hylobates klossii a od 50. rokov aj druhu Bunopithecus sericus], Nomascus a Symphalangus [=Siamanga], pričom u niektorých autorov sa Hylobates klossii vydeľoval ako štvrtý podrod Brachitanytes) [87][88][73]
    • a od roku 1983 na 4 poddrody (boli to konkrétne podrody: Hylobates [vrátane Hylobates klossii], Bunopithecus [v širšom zmysle, čiže Bunopithecus sericus a hulok], Nomascus a Symphalangus, t.j. tieto rody sú sčasti inak vymedzené než vo vyššie uvedených systémoch platných do zač. 80. rokov) [89][90][91][92][1][93][94]
  • b) Od 20. do 70. rokov (sčasti okrem 50.-60. rokov) 20. stor. existoval aj systém s 1 recentným rodom Hylobates (u Grovesa 1972 s podrodmi: Hylobates [vrátane huloka a druhu Hylobates klossii], Nomascus a Symphalangus) a s 1 vyhynutým rodom Bunopithecus (v užšom zmysle, t.j. len druh Bunipithecus sericus)[95][96][97]
  • c) Alternatívne existoval (od roku 1841) systém, v ktorom sú gibony rozdelené na 2 recentné rody: Hylobates a Symphalangus (=Siamanga)[98][3][11][99][100][32] , prípadne doplnené o vyhynutý rod Bunopithecus [2]. Rod Hylobates sa pritom v týchto systémoch v 20. storočí niekedy ďalej delil na 2 podrody (Hylobates a Brachitanytes [=Hylobates klossii]) [101][88], prípadne 3 podrody (Hylobates, Nomascus a Brachitanytes) [102][103][104]
  • d) Chiarelli (1975) ako prvý navrhol a Lekagul a McNeely (1977, 1988) potom aj použili (na svoju dobu atypický) systém deliaci gibonovité na 3 rody: Hylobates, Nomascus a Symphalangus, pričom u Lekagula a McNeelyho sa rod Hylobates ďalej delí na podrody: Hylobates, Bunopithecus [t. j. hulok] a Brachitanytes [t.j. Hylobates klossii].[105][106][91].

Treba poznamenať, že druh Hylobates klossii sa vo vyššie uvedených systémoch a) a c) štandardne zaraďoval do podrodu Hylobates (resp. ekvivalentného rodu Hylobates), ale zhruba v 1. polovici 20. storočia sa istý čas zaraďoval do podrodu Symphalangus (resp. ekvivalentného rodu Symphalangus)[88][107][108]

21. storočie[upraviť | upraviť kód]

Už v roku 1997 Groves spomína (zatiaľ len ako vedľajšiu poznámku), že delenie na 1 rod Hylobates so 4 podrodmi (Hylobates, Nomascus, Bunopithecus, Symphalangus), ktoré v tom čase v literature prevažovalo, sa môže alternatívne klasifikovať ako samostatné 4 rody [109]. Následne sa v roku 2000/2001 [110]prvýkrát vyskytla systematika, v ktorej sú tieto 4 rody aj reálne použité, t. j. gibonovité (v užšom zmysle) sú rozdelené na 4 recentné rody (Hylobates, Nomascus, Bunopithecus [t.j. hulok a Bunopithecus sericus] a Symphalangus). Mootnick a Groves (2005) usúdili, že treba oddeliť huloka od vyhynutého druhu Bunopithecus sericus a vytvoriť pre huloka samostatný rod, takže vzniklo delenie na 4 recentné rody (Hylobates, Nomascus, Hoolock, Symphalangus) a 1 vyhynutý rod (Bunopithecus); tento typ delenia gibonovitých následne pomerne rýchlo získal v literatúre prevahu. V roku 2006 pribudol do gibonovitých ďalší rod – vyhynutý rod Yuanmoupithecus. V roku 2015 bolo zistené, že tradičné zaradenie druhu Bunopithecus sericus tesne vedľa huloka bolo predsalen správne (ale autori práce napriek tomu vyjadrili názor, že preferujú ponechať rozlíšenie na dva rody - Hoolock a Bunopithecus). V roku 2018 pribudol do gibonovitých ďalší rod – vyhynutý rod Junzi.[88][97][111][112][113][114][115][116][117][118][119][120][32][121][122]

Niektorí bádatelia (najmä paleoantropológovia) však vyššie uvedené delenie na 4 recentné rody (Hylobates, Nomascus, Hoolock a Symphalangus) odmietajú a trvajú na tradičnom systéme s jedným rodom Hylobates (vyššie označenom ako a)), prípadne ojedinele na tradičnom systéme s dvoma rodmi Hylobates a Symphalangus (vyššie označenom ako c)). [123][21][124][125][126][127][8][128]

Súčasná vnútorná systematika[upraviť | upraviť kód]

Vysvetlivky: Znak „/“ oddeľuje synonymá. Značky A, B...označujú rôzne významy toho istého názvu.

Gibonovité (Hylobatidae):

  • početné bližšie nezaradené fosílne nálezy (Hylobatidae gen. indet. et sp. indet.) [129]
  • rod †Junzi – opísaný v roku 2018 [130]
  • rod †Yuanmoupithecus – opísaný v roku 2006; do roku 2008 zaraďovaný mimo gibonovitých (presnejšie ako príbuzný s čeľaďmi Dendropithecidae a Proconsulidae)
  • rod Hylobates A (t.j. rod Hylobates v širšom, tradičnom zmysle):
    • rod Bunopithecus v širšom zmysle [131]/ podrod Bunopithecus rodu Hylobates A:
      • rod † Bunopithecus v užšom zmysle
        • † Bunophithecus sericus – občas zaraďovaný do rodu Nomascus ako Nomascus sericus alebo presnejšie ako súčasť druhu Nomascus concolor
      • rod Hoolock (po slovensky gibon) – niekedy (najmä staršie do roku 2005) zaraďovaný do rodu Bunopithecus ako Bunopithecus hoolock [132] alebo do rodu Hylobates B ako Hylobates hoolock [129]
        • viaceré †Hoolock sp.
        • gibon hulok/ hulok (Hoolock hoolock / Hylobates hoolock/ Bunopithecus hoolock)
          • Hoolock hoolock hoolock / Hylobates hoolock hoolock / Bunopithecus hoolock hoolock
          • Hoolock hoolock mishmiensis / Hylobates hoolock mishmiensis / Bunopithecus hoolock mishmiensis – opísaný v roku 2013 (na základe predtým neznámych populácií)
        • Hoolock leuconedys / Hylobates leuconedys/ Bunopithecus leuconedys – zaraďovaný aj ako Hoolock hoolock leuconedys (Hylobates hoolock leuconedys/Bunopithiceus hoolock leuconedys)
        • Hoolock tianxing / Hylobates tianxing / Bunopithecus tianxing – do roku 2017 považovaný za súčasť druhu Hoolock leuconedys[133]
    • rod Nomascus (po slovensky gibon) / podrod Nomascus rodu Hylobates A/ skupina Concolor
      • viaceré †Nomascus sp.
      • Nomascus nasutus (=Nomascus sp. cf. nasutus, prípadne Nomascus nasutus nasutus) / Hylobates nasutus (=Hylobates sp. cf. nasutus, prípadne Hylobates nasutus nasutus)– do roku 2000 (ale často aj neskôr) zaraďovaný ako Nomascus (resp. do roku 2000 Hylobates) concolor nasutus
      • gibon hajnanský (Nomascus hainanus / Hylobates hainanus)– do roku 2001 (ale občas aj neskôr) zaraďovaný ako Hylobates (resp. dnes Nomascus) concolor hainanus [134]; začiatkom 21. storočia alternatívne zaraďovaný ako Nomascus nasutus hainanus [135][136](resp. Nomascus sp. cf. nasutus hainanus / Hylobates sp. cf. nasutus hainanus)
      • gibon chocholatý A / gibon čierny A (Nomascus concolor A/ Hylobates concolor A)
        • ? Nomascus concolor concolor / Hylobates concolor concolor – vrátane Hylobates concolor henrici [137][138] (=? Nomascus leucogenys henrici)
        • ? Nomascus concolor lu / Hylobates concolor lu
        • ? Nomascus concolor furvogaster / Hylobates concolor furvogaster – niekedy považovaný za súčasť Nomascus concolor concolor
        • ? Nomascus concolor jingdongensis / Hylobates concolor jingdongensis – niekedy považovaný za súčasť Nomascus concolor concolor
      • gibon bielolíci (Nomascus leucogenys A (prípadne Nomascus leucogenys leucogenys)/ Hylobates leucogenys A (prípadne Hylobates leucogeny leucogenys)) – do roku 1983 zaraďovaný ako Hylobates (resp. dnes Nomascus) concolor leucogenys
      • gibon siki (Nomascus siki / Hylobates siki)– do roku 2001 (a dnes stále ešte niekedy) zaraďovaný ako Hylobates (resp. dnes Nomascus) leucogenys siki, resp. začiatkom 90. rokov istý čas ako Hylobates (resp. dnes Nomascus) gabriellae siki; do roku 1983 zaraďovaný ako Hylobates (resp. dnes Nomascus) concolor siki
      • gibon zlatolíci (Nomascus gabriellae (prípadne Nomascus gabriellae gabriellae) / Hylobates gabriellae (prípadne Hylobates gabriellae gabriellae))–do roku 1989 považovaný za súčasť druhu Hylobates (resp. dnes Nomascus) leucogenys [139]; do roku 1983 zaraďovaný ako Hylobates (resp. dnes Nomascus) concolor gabriellae
      • Nomascus annamensis / Hylobates annamensis – do roku 2010 považovaný za súčasť druhu Hylobates (resp. dnes Nomascus) gabriellae[135]; dnes niekedy zaraďovaný výslovne ako poddruh Nomascus gabriellae annamensis[140]
    • rod Symphalangus (po slovensky siamang alebo gibon) / podrod Symphalangus rodu Hylobates A:
      • siamang zrastoprstý / gibon siamang/ gibon amang/ siamang (Symphalangus syndactylus/ Hylobates syndactylus)
        • ? †Symphalangus syndactylus subfossilis/ Hylobates syndactylus subfossilis [141]
        • ?Symphalangus syndactylus syndactylus / Hylobates syndactylus synadactylus – vrátane Symphalangus syndactylus volzi
        • ?Symphalangus syndactylus continentis/ Hylobates syndactylus continentis
    • rod Hylobates B (t.j. Hylobates v užšom, novšom zmysle) (po slovensky gibon)/ podrod Hylobates A rodu Hylobates A/ skupina Lar A:

Zdroje vyššie uvedenej súčasnej vnútornej systematiky sú (ak hore nie je uvedené inak):[104][149][150][32][151][21][111][97][152][153][121][94][154][96][11][87][155][30] Zdroje slovenských názvov: [8][9][10][2][11][12]

Alternatívne taxóny v rôznych (najmä starších) textoch sú (čiastočne ide len o prehľadnejšie preformulovanie komentárov, ktoré sú uvedené vyššie pri jednotlivých druhoch):

  • rod gibon (Hylobates):
    C = rod Hylobates A okrem Bunopithecus sericus [96][87],
    D = rod Hylobates A okrem rodu Symphalangus [8][28],
    E = rod Hylobates B + rod Hoolock (prípadne +Bunopithecus sericus) [156][129]
  • podrod Hylobates B = podrod Hylobates A + rod Hoolock [96][87]
  • gibon lar/ gibon bieloruký/ lar (Hylobates lar):
    B = rod Hylobates B okrem Hylobates agilis, Hylobates moloch a Hylobates klossii [11][157],
    C = rod Hylobates B okrem Hylobates pileatus, Hylobates moloch a Hylobates klossii[96],
    D = rod Hylobates B okrem Hylobates klossii [158]
  • skupina Lar B = Hylobates lar C [104][96]
  • gibon chocholatý/ gibon čierny (Nomascus concolor alebo Hylobates concolor):
    B = rod Nomascus [104][11],
    C = Nomascus concolor A + Nomascus hainanus + Nomascus nasutus [154][104][139],
    D = Nomascus concolor A + Nomascus nasutus [104][32]
  • gibon bielolíci (Nomascus leucogenys alebo Hylobates leucogenys):
    B = Nomascus leucogenys A + Nomascus siki + Nomascus gabriellae + Nomascus annamensis[104][139],
    C = Nomascus leucogenys A + Nomascus siki [104]

Vzťahy medzi rodmi[upraviť | upraviť kód]

Vyššie uvedená vnútorná systematika sa dá ešte upresniť tak, že zobrazuje aj príbuzenské vzťahy medzi jednotlivými rodmi. Vyššie však tieto vzťahy (prevažne) nie sú zohľadnené, pretože ich konkrétna podoba je v odbornej literatúre veľmi sporná. Nasleduje prehľad základných názorov na vzťahy medzi rodmi (resp. podrodmi) gibonovitých:

Rocatti-Perez (2019) a Takacs et al. (2005) uvádzajú takýto systém recentných rodov (ktorý je aspoň formou zvoleného poradia rodov zohľadnený aj vo vyššie uvedenej vnútornej systematike):
Hylobatidae:

V odborných textoch sa na úsporu miesta takýto strom zapisuje takto: (Hoolock (Nomascus (Symphalangus, Hylobates))); nižšie už budeme používať len takýto typ zápisu.[152][155]

Shi a Yang (2018) uvádzajú strom (Hylobates (Nomascus (Hoolock, Symphalangus))) [159]

Roos (2016) sa obmedzuje na konštatovanie, že výsledky štúdií sú veľmi protirečivé a ani najmodernejšie metódy nie sú schopné jednoznačne stanoviť vzťahy medzi rodmi gibonovitých [104]

Harrison (2016) uvádza strom (Nomascus (Symphalangus (Hoolock, Hylobates))). Citujúc literatúru do roku 2014 okrem toho tvrdí, že práve toto je vraj súčasný konsenzus vedcov[111]. Rovnaký strom uvádzajú napr. Roos (2003), Geissmann (2003(?), 2001), Roos a Geissmann (2001) [160] či Chatterje 2006 [155].

Zehr (1999) uvádza strom (Hoolock (Hylobates (Symphalangus, Nomascus)). [155]

Okrem toho existuje ešte veľa iných možností publikovaných od 70. rokov dodnes. Na ilustráciu starších systémov, teda systémov zo 70. a 80. rokov 20. storočia, možno uviesť napríklad tieto práce[155]:

  • Creel a Preuschoft (1984): (Symphalangus (Nomascus (Hoolock, Hylobates)),
  • Chivers (1977): (Nomascus (Symphalangus (Hylobates klossii (Hoolock, Hylobates [okrem H. klossii]))))
  • Groves (1972): (Symphalangus (Hoolock (Nomascus, Hylobates)))

Gibonovité (či gibonorodé) v širšom zmysle[upraviť | upraviť kód]

Ako už bolo uvedené v kapitole Prehľad, v súčasnosti čeľaď gibonovité skoro vždy obsahuje len to, čo je uvedené vyššie pod nadpisom Súčasná vnútorná systematika, ale v minulosti čeľaď Hylobatidae (resp. podčeľaď Hylobatinae) často zahŕňala okrem tohto jej dnešného obsahu aj viacero iných, vyhynutých taxónov, ktoré dnes zaraďujeme na iných miestach v systéme úzkonosovcov (Catarrhini). Konkrétne napríklad:

  • Carus (1875) do svojej skupiny Tylopyga (=u iných autorov gibonovité v užšom zmysle) zahŕňa aj vyhynutý rod Dryopithecus.
  • Arldt (1915) do čeľade Hylobatidae zahŕňa aj rody Propliopithecus, Pliopithecus, Dryopithecus, Griphopithecus, Anthropodus a Neopithecus.[49]
  • Simpson (1945) do podčeľade Hylobatinae zahŕňa aj rody Proliopithecus, Limnopithecus, Pliopithecus (vrátane Prohylobates) a Paidopithex.[38]
  • Zapfe (1961) delí čeľaď Hylobatidae na podčeľaď Hylobatinae a podčeľaď Pliopithecinae (robí tak ako prvý). pričom do Hylobatinae radí gibony a do Pliopithecinae zahŕňa len rody Pliopithecus, Dendropithecus a Propliopithecus.[28]
  • Simons (1975) zastáva názor, že do čeľade Hylobatidae pravdepodobne patria (alebo sú s ňou blízko príbuzné) aj rody Pliopithecus, Dendropithecus, Limnopithecus a nález z polohy Napak IV (porov. aj nižšie) a možno aj rody Propliopithecus a Aeolopithecus. Niekedy pod Hylobatidae zaraďovaný rod Aegyptopithecus však pod (ani vedľa) Hylobatidae nepatrí. [161]
  • Starck (1978) pod Hylobatidae zaraďuje aj rody Pliopithecus, Limnopithecus a Aeolopithecus, zatiaľ čo rody Aegyptopithecus a Propliopithecus zaraďuje mimo Hylobatidae (pod Pongidae).[162]
  • Ginsburg a Mein (1980) zaraďujú pod Hylobatidae aj rody Dionysopithecus, Dendropithecus a Krishnapithecus (vrátane druhu Krishnapithecus (=Pliopithecus) posthumus). [163]
  • Thenius (1981) zastáva názor, že (1) pod Hylobatidae by sa skôr mal zaraďovať aj rod Dendropithecus, ale (2) skôr nemal zaraďovať rod Pliopithecus a s ním príbuzný rod Dionysopithecus, a (3) za neisté považuje zaradiť pod Hylobatidae rod Propliopithecus (vrátane Aegyptopithecus), rod Hispanopithecus, nález z polohy Napak IV (zrejme patriaci pod Limnopithecus [164]) a rod Aeolopithecus.[28]
  • Thurzo (1985) čeľaď Hylobatidae delí na podčeľaď Hylobatinae a podčeľaď Pliopithecinae. Do podčeľade Hylobatinae patria rody Hylobates v širšom zmysle a Symphalangus. Podčeľaď Pliopithecinae je vyhynutá a patria do nej rody Pliopithecus, Limnopithecus, Dendropithecus, Micropithecus a možno aj rody Aegyptopithecus, Propliopithecus a Oligopithecus. Poznámka: Vyhynuté rody (Dionysopithecus atď.), ktoré autor zaradil do Hylobatidae v svojej neskoršej práci (Thurzo 1998 – pozri nižšie), sa v práci Thurzo (1985) nespomínajú, takže nie je jasné, kde by ich v nej zaradil.[11]
  • Stöcker et al. (1986) delí čeľaď Hylobatidae rovnako ako Thurzo (1985). Rozdiel je však v tom, že do podčeľade Pliopithecinae zaraďuje rody Pliopithecus, Epipliopithecus, Limnopithecus a prípadne Aeolopithecus, ale výslovne do nej nezaraďuje rody Propliopithecus a Aegyptopithecus. [165]
  • Carroll (1988) a McKenna a Bell (1997) zaraďujú do čeľade Hylobatidae okrem rodu Hylobates v širšom zmysle aj rod Aeolopithecus (aj keď s otáznikom). Rody Pliopithecus, Propliopithecus, Dendropithecus a Limnopithecus u nich naopak tvoria samostatnú čeľaď Pliopithecidae.[166][167]
  • Thurzo (1998) čeľaď Hylobatidae delí na podčeľaď Hylobatinae a podčeľaď Dionysopithecinae. Do podčeľade Hylobatinae patrí to isté ako v Thurzo (1985). Podčeľaď Dionysopithecinae je vyhynutá a patria do nej rody Dionysopithecus, Krishnapithecus a Laccopithecus. Rody spomínané v Thurzo (1985) ako rody zahrnuté do podčeľade Pliopithecinae má Thurzo (1998) už zaradené mimo Hylobatidae, konkrétne do čeľadí Pliopithecidae, Propliopithecidae a Oligopithecidae [3]. Podčeľaď Dionysopithecinae sa v súčasných systémoch často zaraďuje ako samostatná čeľaď Dionysopithecidae (podrobnosti pozri v článku dionýzopitekovité).
  • Harrison (2016) pod Hylobatidae zaraďuje to, čo je uvedené v kapitole Súčasná vnútorná systematika. Okrem toho uvádza, že[111]:
    • nasledujúce taxóny majú neisté postavenie v rámci úzkonosovcov a nemožno vylúčiť že patria pod alebo sú príbuzné s Hylobatidae: druh Pliopithecus posthumus (nie je ani isté či patrí pod primáty), rod Kansupithecus (veľmi nejasný nález), rod Krishnapithecus (podobá sa skôr čeľadiam Dendropithecidae a Proconsulidae), zuby z formácií Kamlial a Manchar v Pakistane (patria skôr niekde k Denderopithecidae, staršie sa radili aj niekde k rodu Dionysopithecus), druh Dionysopithecus orientalis (predtým zaraďovaný ako Dendropithecus orientalis);
    • rod Laccopithecus sa niekedy zaraďuje pod Hylobatidae, ale autor s tým nesúhlasí;
    • nasledujúce taxóny sa staršie zaraďovali pod Hylobatidae, ale dnes sa už zaraďujú inde: druh Propliopithecus chirobates (=Aeolopithecus chirobates), čeľaď Dendropithecidae (napr. rody Dendropithecus a Micropithecus) a malí príslušníci čeľade Proconsulidae (napr. rod Limnopithecus, zaraďovaný aj ako incertae sedis)

Podľa viacerých minulých a občas aj súčasných názorov pod Hylobatidae jednoznačne patrí (okrem toho, čo je uvedené v kapitole Súčasná vnútorná systematika) aj rod Laccopithecus – podrobnejšie pozri v článku Laccopithecus.

Výskyt[upraviť | upraviť kód]

Dnes žijú v dažďových lesoch a hmlových lesoch v juhovýchodnej Ázii (Zadná India) a Malajzii (Sundské ostrovy) až do výšky vyše 3000 m n. m.; v pleistocéne žili tam, kde dnes, a navyše v Číne, Vietname, Laose, Indonézii a inde. [3][168]

Najbežnejší je gibon lar so svetlými končatinami. Najväčší je gibon siamang, najhlučnejší je gibon hulok.

Ohrozenie[upraviť | upraviť kód]

Všetky gibony sú ohrozené vyhynutím [169].

Charakteristika[upraviť | upraviť kód]

Telesné znaky[upraviť | upraviť kód]

Telesné znaky súvisia so značnou špecializáciou na kolísavý pohyb (rúčkovanie po stromoch visiac z konára) po korunách stromov (tzv. brachiácia). Šetria energiu a udržujú hybnosť tým, že ich telo funguje ako kyvadlo. Sú to stromové druhy, celý život strávia na stromoch zavesení na dlhých rukách; na zemi sa pohybujú zriedka. Väčšinu dňa trávia hľadaním a jedením potravy (plody a kvety). V noci sa pohybujú zriedka, spia na konároch alebo vidliciach.

Vlastnosti gibonovitých (v užšom zmysle) sú:

  • majú charakteristicky vyvinuté, veľmi dlhé ruky, s dlhými úzkymi dlaňami
  • majú predĺžené a ventrálne prehnuté články II. - IV. prsta na prednej aj zadnej končatine
  • majú na ruke dlhý palec schopný dokonalej opozície
  • sú to najmenšie žijúce ľudoopice
  • na rozdiel od veľkých ľudoopíc majú dobre vyvinuté sedacie mozole
  • ruky im slúžia len na zavesenie, kým nohy slúžia na chytanie čohokoľvek
  • nemajú chvost (podobne ako ostatné ľudoopice)
  • majú schopnosť priestorového videnia (podobne ako ostatné primáty), čo im pomáha pri skákaní medzi stromami
  • srsť je podľa druhu žltohnedá až sivá či čierna
  • ozývajú sa prenikavým vreskotom, najhlučnejším je gibon hulok, ktorý podľa silného volania aj dostal meno
  • je prítomná redukcia sexuálneho dimorfizmu

Čísla:

  • výška: max. 1 meter, spravidla 45 – 65 cm
  • hmotnosť: 3 – 11 kg, spravidla 5 – 9 kg (11 kg dosahuje len gibon siamang)
  • premerný vek: 25 – 30 rokov, v zoologických záhradách viac

Sociálna štruktúra[upraviť | upraviť kód]

Žijú v skupinách („rodinách“) pozostávajúcich zo samca, samice a mláďat rôzneho veku (často aj 3 – 4), ktoré zostávajú v skupine, až kým nedospejú. Kedysi sa myslelo, že gibony sú len monogamné, v skutočnosti niekedy uzatvárajú viacero zväzkov alebo sú polygamné. O mláďatá sa obaja rodičia obetavo starajú. Mláďatá sa ovinú matke okolo pása, keď sa šplhá po stromoch.

Približne 15 minút denne venujú partneri vzájomnému čisteniu srsti.

Samec a samica majú svoje „teritórium“ v korunách stromov a vyznačujú ho v niektoré rána hlasitým spevom alebo aj duetom, v ktorom hrá hlavnú úlohu samička a samec ju v prestávkach doplňuje kratšími a menej spevnými úsekmi melódie. Tento duet slúži aj na utuženie partnerského vzťahu. Ak jeden pár začne, ostatné páry v lese sa reťazovito pripájajú, aby aj oni oznámili, kde leží ich „teritórium“.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť kód]

Obdobie rozmnožovania trvá celý rok. Samice sú gravidné približne 7 – 8 mesiacov (208 – 235 dní), pričom intervaly pôrodov trvajú 2 až 3 roky. Rodí sa jedno mláďa, ktoré matka kojí asi 18 mesiacov a je od nej závislé dva roky. Pohlavná dospelosť mláďat nastáva podľa druhu v 6. – 9. roku. V tomto období začínajú byť agresívne, rodičia ich vyháňajú a zakladajú si vlastné páry.

Zdroje kapitoly Charakteristika sú: [3][13][9][168][170]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  1. ↑ a b LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. 1. vyd. Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 59-60.
  2. ↑ a b c d e f gibony. In: Pyramída
  3. ↑ a b c d e f g THURZO, M. Evolúcia človeka, 1998 [1]
  4. ↑ ľudoop in Slovník súčasného slovenského jazyka
  5. ↑ STANĚK, Václav Jan. Veľký obrazový atlas zvierat. Preklad Juraj Blicha. Bratislava : Mladé letá, 1965. 592 s. S. 482.
  6. ↑ gibonovité. In: Malá slovenská encyklopédia, 1993, S. 227
  7. ↑ gibbon. In: Slovenský náučný slovník I, S. 82
  8. ↑ a b c d gibonovité. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 148.
  9. ↑ a b c BURNIE, David; KOVÁČ, Vladimír. Zviera. Bratislava : Ikar, 2002. 623 s. ISBN 80-551-0375-5. S. 132-134.
  10. ↑ a b Vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z 18. februára 1999 o chránených rastlinách a chránených živočíchoch a o spoločenskom ohodnocovaní chránených rastlín, chránených živočíchov a drevín - Príloha 2 [2]
  11. ↑ a b c d e f g h i THURZO, M. Milióny rokov človeka. Bratislava: Obzor. 1985
  12. ↑ a b siamang; hulok ;lar. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4.
  13. ↑ a b Svet živočíšnej ríše. Martin: Osveta, 1984, S. 90-91
  14. ↑ Histoire naturelle, générale et particuliére, avec la description du cabinet du Roi. Tome premier \- quinzième! (14). [s.l.] : [s.n.], 1766. 411 s. S. 92.
  15. ↑ gibbon. In: The Oxford English Dictionary Second Edition on CD-ROM Version 4.0. ISBN 978-0-19-956383-8.
  16. ↑ Compendium historiae litterariae novissimae, oder, Erlangische gelehrte Anmerkungen und Nachrichten auf das Jahr .... [s.l.] : Im Verlag Gotthard Pötschens, 1767. 1350 s.
  17. ↑ Slovenské noviny (15. februára 1873). [s.l.] : Minerva, 1873. 604 s. S. 3.
  18. ↑ GAISLER, Jiří; ZIMA, Jan. Zoologie obratlovců. 3., přepracované. vyd. [s.l.] : [s.n.]. 693 s. ISBN 978-80-200-2702-3. S. 588-591.
  19. ↑ BENTON, M. J. Vertebrate palaeontology. Fourth edition, 2015 ISBN 978-1-118-40755-4 , S. 446
  20. ↑ BEGUN, David R.. A Companion to Paleoanthropology. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2012. 648 s. ISBN 978-1-118-33237-5. S. Ch. 20.
  21. ↑ a b c VANČATA, Václav. Paleoantropologie a evoluční antropologie. [s.l.] : Univerzita Karlova, Pedagogická fakulta, 2012. 303 s. Dostupné online. ISBN 978-80-7290-592-8. S. 23.
  22. ↑ primáti. In: Malá československá encyklopedie 5, S. 99
  23. ↑ PLEINER, R. et al. Pravěké dějiny Čech, 1978, S. 89 [3]
  24. ↑ GINSBURG, L., MEIN, P. Crouzelia rhodanica, nouvelle espece de Primate catarrhinien...In: Bulletin du Muséum national d'histoire naturelle, 4eme série, 2, 1980, str. 57-85 [4]
  25. ↑ TATTERSALL, Ian; COUVERING, John A. Van. Encyclopedia of Human Evolution and Prehistory (Editors: Eric Delson, Ian Tattersall, John V. Van Couvering, Alison S. Brooks). [s.l.] : Garland, 2000. 753 s. ISBN 978-0-8153-1696-1. S. xxvi.
  26. ↑ opice In: Pyramída
  27. ↑ GOMIS, D. Mulhouse Dietary Manual, Parc Zoologique et Botanique de Mulhouse, France, 2007, S. 123 http://www.afvpz.com/IMG/pdf/MULHOUSE_ZOO_DIETARY_MANUAL.pdf
  28. ↑ a b c d e f g h i j THENIUS, E. Bemerkungen zur taxonomischen und stammesgeschichtlichen Position der Gibbons (Hylobatidae, Primates). In: Z.Säugetierkunde 46 (1981) 232-241 [5]
  29. ↑ CHIARELLI B. The Study of Primate Chromosomes. In: TUTTLE, R. H. Primate functional morphology, 1975, najmä str. 122 [6]
  30. ↑ a b c TUTTLE, Russell. Apes of the World (Their Social Behavior, Communication, Mentality, and Ecology). [s.l.] : Noyes Publications, 1986. 421 s. Dostupné online. ISBN 978-0-8155-1104-5. S. 2-4.
  31. ↑ SWINDLER, Daris R.. Introduction to the Primates. [s.l.] : University of Washington Press, 2012. 336 s. ISBN 978-0-295-80279-4. S. 73.
  32. ↑ a b c d e Groves, C.P. 2005. Order Primates. In Wilson, D.E. & Reeder, D.M. (eds.) Mammal Species of the World, Third Edition. The Johns Hopkins University Press, Baltimore. S. 111-184. [7]
  33. ↑ CIOCHON, Russell. New Interpretations of Ape and Human Ancestry. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2012. 888 s. Dostupné online. ISBN 978-1-4684-8854-8. S. 290.
  34. ↑ Pongidae. In: Malá encyklopédia biológie 1975, S. 391
  35. ↑ LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. 1. vyd. Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 60.
  36. ↑ GOODMAN, M. An objective time based phylogenetic classification of Primates that places chimpanzees and humans in the genus Homo. In: Ludus Vitalis, vol. IX, num. 15, 2001, pp. 47-62. [8]
  37. ↑ GOODMAN, M. et al. Toward a Phylogenetic Classification of Primates Based on DNA Evidence Complemented by Fossil Evidence 1. In: Molecular Phylogenetics and Evolution, Vol. 9, No. 3, June 1998, str. 385-598 [9]
  38. ↑ a b SIMPSON, G. G. The principles of classification and a classification of mammals. Bulletin of the AMNH ; v. 85, NY, 1945, S. 67 http://digitallibrary.amnh.org/handle/2246/1104
  39. ↑ a b CARUS, Julius Victor. Handbuch der Zoologie (Wirbelthiere, Mollusken und Molluscoiden). [s.l.] : Engelmann, 1875. 894 s. Dostupné online. S. 73.
  40. ↑ lidoopi, opice, Primates. In: Masarykův slovník naučný IV (1929), V (1931)
  41. ↑ ľudoopi, opice, Primates. In: Slovenský náučný slovník II a III 1932
  42. ↑ a b GILL, T. Arrangement of the families of Mammals. Washington: Smithsonian Institution, 1872, S. 1-2 [10]
  43. ↑ REICHENBACH, H. G. Ludwig. Die vollständigste Naturgeschichte der Affen (Les singes). [s.l.] : Türk, 1863. 204 s. S. 83.
  44. ↑ KREJČÍ, Jan. Přehled soustavy živočišné (dle nejnovějších pramenů ; s atlasem o 33 tabulkách v mědi rytých). [s.l.] : Kober, 1864. 307 s. Dostupné online. S. 254-255, 282-285.
  45. ↑ Forbes citovaný in: YERKES, R. M et al. The great apes : a study of anthropoid life. New Haven : Yale University Press ; London : H. Milford : Oxford University Press, 1929, S. 40 [11]
  46. ↑ opice. In: Ottův slovník naučný Díl 18, 1902
  47. ↑ Weber a Elliot citovaní in: YERKES, R. M et al. The great apes : a study of anthropoid life. New Haven : Yale University Press ; London : H. Milford : Oxford University Press, 1929, S. 41 [12]
  48. ↑ a b BLYTH, Edward. Catalogue of Mammals and Birds of Burma. [s.l.] : S. Austin and sons, 1875. 167 s. Dostupné online. S. 1.
  49. ↑ a b ARLDT, Theodor. Die Stammesgeschichte der Primaten und die Entwicklung der Menschenrassen. [s.l.] : Springer-Verlag, 2013. 52 s. ISBN 978-3-662-34587-0. S. 27-28.
  50. ↑ MARTIN, William Charles Linnaeus. A General Introduction to the Natural History of Mammiferous Animals (With a Particular View of the Physical History of Man, and the More Closely Allied Genera of the Order Quadrumana, Or Monkeys). [s.l.] : Wright and Company, printers, 1841. 545 s. Dostupné online.
  51. ↑ a b GRAY, John Edward. Catalogue of Monkeys, Lemurs and Fruit-eating Bats in the Collection of the British Museum. [s.l.] : British Museum, 1870. 137 s. Dostupné online. S. 4 (a ďalšie strany).
  52. ↑ HUXLEY, Thomas Henry. A Manual of the Anatomy of Vertebrated Animals. [s.l.] : D. Appleton, 1872. 431 s. Dostupné online.
  53. ↑ Gotthilf Heinrich von Schubert. Allgemeine Naturgeschichte oder Andeutungen zur Geschichte und Physiognomik der Natur. [s.l.] : Palm & Enke, 1826. 1296 s. Dostupné online. S. 1165-1170, 1189-1190 (uvedené sú 2 rôzne systémy).
  54. ↑ Isis oder Encyclopädische Zeitung. [s.l.] : Expedition der Isis; Brockhaus, 1832. 1006 s. Dostupné online. S. 283.
  55. ↑ LATREILLE, P. A. Familles naturelles du règne animal : exposées succinctement et dans un ordre analytique, avec lindication de leurs genres. Paris :J. B. Baillière,1825,S. 40-44 [13]
  56. ↑ Affen. In: Pierer's Universal-Lexikon, Band 1. Altenburg 1857, S. 153-154. http://www.zeno.org/nid/20009310800
  57. ↑ Rízner, Ľ. V. Živočíchopis, Uhorská Skalica, 1975, S. 18
  58. ↑ ORMIS: Stručný přírodopis pro slowenské žáky a žáčky –Díl I. Žiwočíchopis. Banská Bystrica, 1851, S. 6
  59. ↑ GYÖRFFY, I. Prírodopis. 9. vyd. Ostrihom, 1899, S. 18
  60. ↑ THURZO, M.. Milióny rokov človeka. [s.l.] : Vydavatel̕stvo Obzor, 1985. 204 s. S. 17.
  61. ↑ Pithecus. In: Pierer's Universal-Lexikon, Band 13. Altenburg 1861, S. 164. [14]
  62. ↑ PRESL, Jan Svatopluk. Ssawectwo. [s.l.] : Kronberger, 1834. 416 s. Dostupné online. S. 134-135, 105.
  63. ↑ DESMAREST, A.-G., BÉNART. R. Mammalogie, ou, Description des espèces de mammifères 1, 2. Paris :Chez Mme. Veuve Agasse, imprimeur-libraire,1820-1822[15] [16] I: 30, 48, 50-52, II: 531-532
  64. ↑ GRAY, J.E.. An outline of an attempt at the disposition of Mammalia into tribes and families, with a list of the genera apparently appertaining to each tribe. Annals of Philosophy 1825, NS 10: 337-344 [17]
  65. ↑ a b c Caroli Illigeri D. Acad. Reg. Scient. Berolinens. et Bavaricae Sod. Museo Zoologico Berolin. praefecti professoris extraord. Prodromus systematis mammalium et avium : additis terminis zoographicis utriusque classis, eorumque versione germanica. Berolini :Sumptibus C. Salfeld,1811, S. 67 [18]
  66. ↑ MARTIN, William Charles Linnaeus. A General Introduction to the Natural History of Mammiferous Animals (With a Particular View of the Physical History of Man, and the More Closely Allied Genera of the Order Quadrumana, Or Monkeys). [s.l.] : Wright and Company, printers, 1841. 545 s. Dostupné online. S. 413-445.
  67. ↑ STILES, Ch. W., ORLEMAN, M. B. The Nomenclature for Man, the Chimpanzee, the Orang-Utan, and the Barbary Ape. S. 23. In: National Institutes of Health (U.S.). Bulletin. [s.l.] : U.S. Government Printing Office, 1927. 76 s. Dostupné online. S. 1 a nasl..
  68. ↑ CUVIER, Georges. Tableau élémentaire de l'histoire naturelle des animaux. [s.l.] : Baudouin, 1799. 710 s. Dostupné online. S. 94-102.
  69. ↑ LINNÉ, C. Caroli Linnaei...Systema naturae per regna tria naturae :secundum classes, ordines, genera, species, cum characteribus, differentiis, synonymis, locis. Holmiae : Impensis Direct. Laurentii Salvii, 1758-1759. [19] S. 25
  70. ↑ LINNÉ, C. von, GMELIN, J. F.. Systema naturae per regna tria naturae: secundum classes, ordines, genera, species, cum characteribus, differentiis, synonymis, locis. Lipsiae [Leipzig] :Impensis Georg. Emanuel. Beer.,1788-1793. [20] S. 24-45
  71. ↑ MORRIS, F. O. Systema naturae. In: The Naturalist. [s.l.] : [s.n.], 1856. 310 s. Dostupné online. S. 38, 19.
  72. ↑ LINNÉ, C. von. Car. a Linné Mantissa plantarum : Generum editionis VI. et specierum editionis II. Holmiæ :Impensis Direct. Laurentii Salvii 1767 a 1771. S. 521 521
  73. ↑ a b SZALAY, Frederick S.; DELSON, Eric. Evolutionary History of the Primates. [s.l.] : Academic Press, 2013. 580 s. ISBN 978-1-4832-8925-0. S. 463.
  74. ↑ LABORATORY, United States Hygiene. Hygienic Laboratory Bulletin. [s.l.] : [s.n.], 1927. 1404 s. S. 511.
  75. ↑ JÄGER, Gustav. Handwörtebuch der Zoologie, Anthropologie und Ethnologie: Contents. [s.l.] : Trewendt, 1880. 588 s. S. 170.
  76. ↑ Gesäßschwielen. In: Brockhaus Konversationslexikon 7. Band F. A. Brockhaus in Leipzig, Berlin und Wien, 14. Auflage, 1894-1896 [21]
  77. ↑ Forbes citovaný in: YERKES, R. M et al. The great apes : a study of anthropoid life. New Haven : Yale University Press ; London : H. Milford : Oxford University Press, 1929, S. 46-47 [22]
  78. ↑ MARTIN, William Charles Linnaeus. A General Introduction to the Natural History of Mammiferous Animals (With a Particular View of the Physical History of Man, and the More Closely Allied Genera of the Order Quadrumana, Or Monkeys). [s.l.] : Wright and Company, printers, 1841. 545 s. Dostupné online. S. 420, 425, 433, 436, 438, 443.
  79. ↑ OSTERUD, E. L. Gibbon classification : the issue of species and subspecies. Portland State University. 1988 [23] S. 3
  80. ↑ Isis oder Encyclopädische Zeitung. [s.l.] : Expedition der Isis; Brockhaus, 1832. 1006 s. Dostupné online. S. 283.
  81. ↑ HARTWIG, Walter Carl. The Primate Fossil Record. [s.l.] : Cambridge University Press, 2002. 530 s. ISBN 978-0-521-66315-1. S. 344
  82. ↑ Primates - Primáti [online]. savci.upol.cz, [cit. 2020-01-19]. Dostupné online.
  83. ↑ Armaffe. In: Pierer's Universal-Lexikon, Band 1. Altenburg 1857, S. 721. [24]
  84. ↑ MARTIN, William Charles Linnaeus. A General Introduction to the Natural History of Mammiferous Animals (With a Particular View of the Physical History of Man, and the More Closely Allied Genera of the Order Quadrumana, Or Monkeys). [s.l.] : Wright and Company, printers, 1841. 545 s. Dostupné online. S. 361.
  85. ↑ REICHENBACH, H. G. Ludwig. Die vollständigste Naturgeschichte der Affen (Les singes). [s.l.] : Türk, 1863. 204 s. S. 165-167.
  86. ↑ BREHM, Alfred Edmund. Brehms Thierleben, allgemeine Kunde des Thierreichs: -3. Bd. (1. Abt.) Die Säugethier, von Dr. A. E. Brehm. 3 v. 1876-77. [s.l.] : Verlag des Bibliographischen Instituts, 1876. 772 s. Dostupné online. S. 93-95.
  87. ↑ a b c d ELLERMAN, J. L. MORRISON-SCOTT, T. C. S. Checklist of Palaearctic and Indian Mammals. 2nd edition. London, 1966 [25] S. 211-213
  88. ↑ a b c d e LESLIE, E. A comparative analysis of internal cranial anatomy in the Hylobatidae. In: American Journal of Physical Anthropology, 2010 [26] S. 250,
  89. ↑ PROUTY, L. A. et al. TAXONOMIC NOTE: Bunopithecus: A Genus-Level Taxon for the Hoolock Gibbon (Hylobates hoolock). In: American Journal of Primatology 5:83-87 (1983) [27]
  90. ↑ TUTTLE, Russell. Apes of the World (Their Social Behavior, Communication, Mentality, and Ecology). [s.l.] : Noyes Publications, 1986. 421 s. Dostupné online. ISBN 978-0-8155-1104-5. S. 4-5.
  91. ↑ a b NOWAK, Ronald M.; WALKER, Ernest Pillsbury. Walker's Mammals of the World. [s.l.] : JHU Press, 1999. 1936 s. ISBN 978-0-8018-5789-8. S. 608.
  92. ↑ BLANCHER, Antoine; KLEIN, Jan; SOCHA, Wladyslaw W.. Molecular Biology and Evolution of Blood Group and MHC Antigens in Primates. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2012. 570 s. Dostupné online. ISBN 978-3-642-59086-3. S. 20-21.
  93. ↑ VANČATA, V. Primatologie Díl 2. Catarrhina – opice a lidoopi. Praha 2003. ISBN 80-7290-127-3, s. 111 [28]
  94. ↑ a b Mikko's Phylogeny Archive 2004 [online]. fmnh.helsinki.fi, [cit. 2020-01-19]. Dostupné online.
  95. ↑ MATTHEW, W. D. New fossil mammals from the Pliocene of Sze-chuan, China. Bulletin of the AMNH ; v. 48, article 17. [29]
  96. ↑ a b c d e f Groves 1972 citovaný In: VANTUINEN, Peter. Phylogenetic Reconstruction and Cytogenetic Evolution of Hylobatidae (gibbons and Siamang) Based on Banded Chromosome Comparison and Gene Mapping. [s.l.] : University of Wisconsin--Madison, 1985. 474 s. S. 22.
  97. ↑ a b c Ortiz, Alejandra & Pilbrow, V. & Villamil, Catalina & Korsgaard, Jessica & Bailey, Shara & Harrison, Terry. (2015). The systematic status of Bunopithecus sericus, a Pleistocene gibbon from Chongqing Province, southern China.. [30]
  98. ↑ GRAY, John Edward. Catalogue of Monkeys, Lemurs and Fruit-eating Bats in the Collection of the British Museum. [s.l.] : British Museum, 1870. 137 s. Dostupné online. S. 4.
  99. ↑ WOLFHEIM, Jaclyn H.. Primates of the World (Distribution, Abundance and Conservation). [s.l.] : Psychology Press, 1983. 832 s. ISBN 978-3-7186-0190-5. S. 677.
  100. ↑ KIMBEL, William H.; MARTIN, Lawrence B.. Species, Species Concepts and Primate Evolution. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2013. 560 s. ISBN 978-1-4899-3745-2. S. 143.
  101. ↑ Bamann, E. & Gebler, H. Die Superfamilie Hominoidea vom Gesichtspunkt der Konfigurationsspezifität der Esterase der Leber von Silbergibbon, Orang-Utan, Schimpanse und Mensch. (II. Mitteil. über Fermentsysteme und ihre Spezifität in Beziehung zur systematischen Ordnung des Tier- und Pflanzenreiches). Hoppe-Seyler´s Zeitschrift für physiologische Chemie, 319(1), pp. 180-190. 1960 [31]
  102. ↑ Atti della Società toscana di scienze naturali, residente in Pisa (Memorie). [s.l.] : [s.n.], 1956. 1046 s. S. 60.
  103. ↑ OSTERUD, E. L. Gibbon classification : the issue of species and subspecies. Portland State University. 1988 [32] S. 4
  104. ↑ a b c d e f g h i ROOS, Ch. Phylogeny and classification of Gibbons (Hylobatidae). In: REICHARD, U. H. et al. Evolution of Gibbons and Siamang: Phylogeny, Morphology, and Cognition. Springer Verlag, 2016, S. 151-167 [33]
  105. ↑ CHIARELLI, B. The Study of Primate Chromosomes. S. 122. In: TUTTLE, Russell H.. Primate Functional Morphology and Evolution. [s.l.] : Walter de Gruyter, 2011. 598 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11080380-8.
  106. ↑ LĒKHAKUN, Bunsong; Jeffrey A. McNeely. Mammals of Thailand. [s.l.] : Boonsong Lekagul, 1988. 758 s. S. 308.
  107. ↑ a b FIEDLER, W. et al.. Deel X: Zoogdieren I. 1973. In B. Grzimek (ed.), Het leven der dieren. Uitgeverij Het Spectrum, Utrecht/Antwerpen pp.., citované in: Brands, S.J. (ed.), 1989-present. The Taxonomicon. Universal Taxonomic Services, Zwaag, The Netherlands. [34].
  108. ↑ a b Berichte über die wissenschaftliche Biologie. [s.l.] : Springer-Verlag., 1934. 840 s. S. 231.
  109. ↑ BLANCHER, Antoine; KLEIN, Jan; SOCHA, Wladyslaw W.. Molecular Biology and Evolution of Blood Group and MHC Antigens in Primates. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2012. 570 s. Dostupné online. ISBN 978-3-642-59086-3. S. 20-21.
  110. ↑ Primate Taxonomy for the New Millennium [online]. gibbons.de, [cit. 2020-01-05]. Dostupné online.
  111. ↑ a b c d Harrison, Terry. (2016). The Fossil Record and Evolutionary History of Hylobatids. In: REICHART, U. H. et al. Developments in Primatology: Progress and Prospects -Evolution of Gibbons and Siamang, 2016, str. 91 a nasl. ISBN 978-1-4939-5614-2 [35]
  112. ↑ TURVEY, S. T. et al. New genus of extinct Holocene gibbon associated with humans in Imperial China. In: Science, 22. 6. 2018: 1346-1349 [36]
  113. ↑ Geismann, T.: Gibbon Systematics [online]. gibbons.de, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  114. ↑ gibbons.de, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  115. ↑ Brandon-Jones, Douglas & Eudey, AA & Geissmann, T. & Groves, C.P. & Melnick, Don & Morales, Juan & Shekelle, Myron & Stewart, Caro-Beth. (2004). An Asian Primate Classification. International Journal of Primatology. 25. 97-164. [37]
  116. ↑ Shi CM, Yang Z. Coalescent-Based Analyses of Genomic Sequence Data Provide a Robust Resolution of Phylogenetic Relationships among Major Groups of Gibbons. Mol Biol Evol. 2018 Jan 1;35(1):159-179. [38].
  117. ↑ Nijman, V. & Geissman, T. 2008. Symphalangus syndactylus. The IUCN Red List of Threatened Species 2008: e.T39779A10266335. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2008.RLTS.T39779A10266335.en. Downloaded on 01 December 2019.
  118. ↑ SPRINGER, Mark S. & kol. Macroevolutionary Dynamics and Historical Biogeography of Primate Diversification Inferred from a Species Supermatrix. PLOS ONE, 2012. DOI: https://doi.org/10.1371/journal.pone.0049521. (po anglicky)
  119. ↑ TAKACS, Z. et al. A complete species-level phylogeny of the Hylobatidae based on mitochondrial ND3–ND4 gene sequences. In: Molecular Phylogenetics and Evolution 36 (2005) 456-467 [39]
  120. ↑ Carbone, Lucia et al. “Gibbon genome and the fast karyotype evolution of small apes.” Nature vol. 513,7517 (2014) [40]
  121. ↑ a b Mikko’s Phylogeny Archive 2019 [41]
  122. ↑ Gibbons. In: BIRX, H. James. Encyclopedia of Anthropology. [s.l.] : SAGE, 2006. 2373 s. ISBN 978-0-7619-3029-7. S. 1078-1079.
  123. ↑ DIOGO, Rui; WOOD, Bernard A.. Comparative Anatomy and Phylogeny of Primate Muscles and Human Evolution. [s.l.] : CRC Press, 2012. 906 s. Dostupné online. ISBN 978-1-4398-8336-5. S. 15-16.
  124. ↑ BILBOROUGH, A., RAE, T. C. Hominoid Cranial Diversity and Adaptation. In: W. Henke, I. Tattersall (eds.), Handbook of Paleoanthropology, Berlin: Springer-Verlag, 2015, S. 1387 a nasl. (staršia [podobná, ale odlišná] verzia je aj online: [42])
  125. ↑ BEGUN, D. R. Fossil Record of Miocene Hominoids. In: W. Henke, I. Tattersall (eds.), Handbook of Paleoanthropology. Berlin, Heidelberg: Springer-Verlag, 2015, S. 1261 a nasl.
  126. ↑ RILEY, R. W. Hubandry Manualfor SiamangHylobates syndactylus(Mammalia: Hylobatidae). Date of Preparation: August 2007-November 2008 Western Sydney Institute of TAFE, Richmond Course Name and Number: Certificate 3 in Captive Animals 1068 Lecturer: Graeme Phipps [43]
  127. ↑ Ray Malfavon-Borja, Lily I. Wu, Michael Emerman, Harmit Singh Malik. Ancient TRIMCyp antiviral gene in primate genomes. In: Proceedings of the National Academy of Sciences Feb 2013, 110 (7) E583-E592; DOI: 10.1073/pnas.1216542110 [44]
  128. ↑ GREHAN, J. R. Primate Taxonomy. In: BIRX, H. J. ed. 21st Century Anthropology: A Reference Handbook. Thousand Oaks, CA: Sage Reference, 2010 [45] (pod nadpisom Monophyly of Hominoids)
  129. ↑ a b c JABLONSKI N.G., CHAPLIN G. (2009) The Fossil Record of Gibbons. In: Lappan S, Whittaker D. J. (eds). The Gibbons. Springer, Dordrecht, str.111–130, S. 114 a nasl.
  130. ↑ TURVEY, S. T. et al. New genus of extinct Holocene gibbon associated with humans in Imperial China. In: Science 22 June 2018 [46]
  131. ↑ INGICCO, T. et al. The Oldest Gibbon Fossil (Hylobatidae) from Insular Southeast Asia: Evidence from Trinil, (East Java, Indonesia), Lower/Middle Pleistocene. In: PlosOne 10 June 2014 [47] (Table 1)
  132. ↑ SMITH, Andrew T.; XIE, Yan. Mammals of China. [s.l.] : Princeton University Press, 2013. 400 s. ISBN 978-1-4008-4688-7. S. 53.
  133. ↑ Peng-Fei Fan et al. Description of a new species of Hoolock gibbon (Primates: Hylobatidae) based on integrative taxonomy. In: American Journal of Primatology, vol. 79, issue 5, May 2017 [48]
  134. ↑ Mammal Species of the World - Browse: hainanus [online]. departments.bucknell.edu, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  135. ↑ a b Primatology.net [online]. primatology.net, 2010-09-23, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  136. ↑ Geissmann et al. 2000 a Geissmann 2002a citovaní in Roos 2016
  137. ↑ Mammal Species of the World - Browse: concolor [online]. departments.bucknell.edu, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  138. ↑ fossilworks.org, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  139. ↑ a b c DAO VAN TIEN: On the north indochinese gibbons (Hylobates concolor) (Primates: Hylobatidae) in North Vietnam. In: Journal of Human Evolution, Volume 12, Issue 4, May 1983, Pages 367-372 [49]
  140. ↑ ZOO Jihlava. Výroční zpráva 2015 [50], S. 24
  141. ↑ Harrison, Terry. (2016). The Fossil Record and Evolutionary History of Hylobatids. In: REICHART, U. H. et al. Developments in Primatology: Progress and Prospects -Evolution of Gibbons and Siamang, 2016, str. 102. ISBN 978-1-4939-5614-2 [51]
  142. ↑ CALDECOTT, Julian Oliver. Hunting and Wildlife Management in Sarawak. [s.l.] : IUCN, 1988. 150 s. Dostupné online. ISBN 978-2-88032-952-5. S. 102.
  143. ↑ fossilworks.org, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  144. ↑ a b Sarawak. Jabatan Perhutanan. Annual Report of the Forest Department, Sarawak. [s.l.] : The Department., 1986. 720 s. S. 64.
  145. ↑ Mammal Species of the World - Browse: albibarbis [online]. departments.bucknell.edu, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  146. ↑ Focus on Indonesia. [s.l.] : Information Division, Embassy of Indonesia, 1969. 354 s. Dostupné online. S. 23.
  147. ↑ BROTHWELL, D. R.. Dental Anthropology (Volume V: Society for the Study of Human Biology). [s.l.] : Elsevier, 2014. 296 s. ISBN 978-1-4831-8475-3. S. 19, 22.
  148. ↑ KAPPELER, Markus. Javan Silvery Gibbon (Hylobates moloch) [online]. markuskappeler.ch, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  149. ↑ untitled [online]. gibbons.de, [cit. 2020-01-19]. Dostupné online.
  150. ↑ PIN Taxonomy Search [online]. pin.primate.wisc.edu, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  151. ↑ Mammal Species of the World - Browse: Nomascus [online]. departments.bucknell.edu, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  152. ↑ a b ROCATTI, G., PEREZ, S. I. The Evolutionary Radiation of Hominids: a Phylogenetic Comparative Study. In: Scientific Reports 9 (15267), okt. 2019 [52]
  153. ↑ OSTERUD, E. L. Gibbon classification : the issue of species and subspecies. Portland State University. 1988 [53]
  154. ↑ a b Groves and Wang 1990, citovaní in: fossilworks.org, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  155. ↑ a b c d e CHATTERJE, H. J. Evolutionary relationships among the gibbons: A biogeoghraphic perspective. In: The Gibbons: New Perspectives on Small Ape Socioecology and Population Biology, str. 13 a nasl. [54]
  156. ↑ LĒKHAKUN, Bunsong; Jeffrey A. McNeely. Mammals of Thailand. [s.l.] : Boonsong Lekagul, 1988. 758 s. S. 308.
  157. ↑ Napier and Napier 1967 citované in Roos 2016
  158. ↑ Creel and Preuschoft 1984 citované in Roos 2016
  159. ↑ SHI, C.-M., YANG, Z. Coalescent-Based Analyses of Genomic Sequence Data Provide a Robust Resolution of Phylogenetic Relationships among Major Groups of Gibbons. In: Mol Biol Evol. 2018 Jan; 35(1): 159–179. [55]
  160. ↑ untitled [online]. gibbons.de, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online. (Pozor stromy viacerých autorov zo 70. a 80. rokov sú na tejto stránke reprodukované nesprávne a sčasti poprehadzované – porov. napr. Chatterje 2009)
  161. ↑ SIMONS, E. L. The Fossil Record of Primate Phylogeny. In: GOODMAN, M. et al. Molecular anthropology. 1976 (1975) [56] S. 55-56
  162. ↑ STARCK, D.. Vergleichende Anatomie der Wirbeltiere auf evolutionsbiologischer Grundlage (Band 1: Theoretische Grundlagen. Stammesgeschichte und Systematik unter Berücksichtigung der niederen Chordata). [s.l.] : Springer-Verlag, 2013. 276 s. Dostupné online. ISBN 978-3-642-51568-2. S. 192.
  163. ↑ GINSBURG, L., MEIN, P. Crouzelia rhodanica, nouvelle espece de Primate catarrhinien...In: Bulletin du Muséum national d'histoire naturelle, 4eme série, 2, 1980, str. 76-77 [57]
  164. ↑ STEVENSON, Joan C.. Dictionary of Concepts in Physical Anthropology. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 1991. 432 s. ISBN 978-0-313-24756-9. S. 213.
  165. ↑ Anthropogenese. In: Biologie Band 1/A-Me. Leipzig: VEB F. A. Brockhaus Verlag. 1986, S. 32-37
  166. ↑ CARROLL, R. L.. Vertebrate Paleontology and Evolution. NY: W.H. Freeman and Company [58] S. 633
  167. ↑ Malcolm C. McKenna; BELL, Susan K.. Classification of Mammals (Above the Species Level). [s.l.] : Columbia University Press, 1997. 640 s. ISBN 978-0-231-52853-5. S. 350. (dostupné aj tu: [59])
  168. ↑ a b Gibbons. In: Lexikon der Biologie. [CD-ROM] München : Elsevier, Spektrum, Akad. Verl., 2005. ISBN 3-8274-0342-1.
  169. ↑ We're on a mission to save gibbons. [online]. gibbons.asia, [cit. 2020-01-18]. Dostupné online.
  170. ↑ Obratlovci : Encyklopedický průvodce světem zvířat. Savci, ptáci, obojživelníci, plazi. 1. vyd. Praha : Nakladatelský dům OP, 1994. 687 s. ISBN 80-85841-08-8. (Čiastočne reprodukované tu: [60])
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Gibonovité&oldid=6971914“