Giovanni Paisiello

	Giovanni Paisiello
	; taliansky operný skladateľ
Narodenie	9. máj 1740; Taranto Taliansko
Úmrtie	5. jún 1816 (76 rokov); Neapol Taliansko
Odkazy
Commons	Giovanni Paisiello
	Biografický portál

Giovanni Paisiello (* 9. máj 1740, Taranto Taliansko – † 5. jún 1816, Neapol) bol taliansky operný skladateľ, príslušník neapolskej opernej školy.

Život

Paisiello sa narodil 9. mája 1740 v Tarante v južnom Taliansku. Hudobné základy získal počas štúdií na jezuitskom gymnáziu. Medzi povinnosti študentov patrilo aj spievanie pri bohoslužbách. Tam si ho všimol rytier Carducci, ktorý zaňho zaplatil školné, a tak v roku 1754 nastúpil štrnásťročný Paisiello na konzervatórium sv. Onofria v Neapole, ktorý vtedy bol uznávaným centrom hudobného vzdelávania v južnom Taliansku. Riaditeľom konzervatória bol v tom čase dodnes uznávaný majster duchovnej hudby Francesco Durante. Už počas štúdií vzbudzoval Paisiello pozornosť spolužiakov a učiteľov pohotovosťou v skladbe a darom lyrickej melodiky. Z jeho vtedajších kompozícií, prevažne duchovných skladieb a jedného komického intermezza, sa však mnoho nezachovalo.

V roku 1763, teda rok pred dokončením riadneho štúdia, dostal Paisiello ponuku bolonského šľachtica Giuseppe Caraffu, aby sa stal kapelníkom jeho divadla. Ponuku bez váhania prijal.

Svoje prvé opery uviedol na scénach severného Talianska, v Bologni, Modene a od roku 1765 aj v Benátkach. Ich úspech bol tak veľký, že čoskoro dostal pozvanie na návrat do Neapola odkiaľ dostal zákazky od najväčších neapolských scén Teatro Nuovo a Teatro San Carlo.

Na návrat do Neapola sa Paisiello starostlivo pripravil. Prvou operou, ktorú uviedol v Teatro Nuovo bola „La vedova di bel genio“, opera v štýle „commedia per musica“, čo bol typicky neapolský žáner. Text týchto komédií bol napísaný v neapolskom dialekte a často reagoval na súčasné spoločenské udalosti.

Opernú scénu v Neapole vtedy ovládal Niccolò Piccinni a nasledujúce roky boli v znamení snahy presadiť sa vedľa tohto operného velikána. Prelom priniesla na jar roku 1767 opera „L'idolo cinese“ na text G. B. Lorenziho. Paisiello na nej ukázal svoje charakterizačné schopnosti, zvlášť zmysel pre humor a paródiu a podarilo sa mu celkom si získať neapolské publikum. Uvádza sa, že táto opera bola najobľúbenejšou operou Lady Hamiltonovej.

Dielo sa zapáčilo aj neapolskému kráľovi Ferdinandovi IV., ktorý si ešte ten istý rok u Paisiella objednal operu „Lucio Papirio dittatore“ pre kráľovské divadlo San Carlo.

Sľubnú spoluprácu s kráľovským dvorom však narušila tragikomická príhoda. Paisiello bol zasnúbený s Ceciliou Pallini. Dozvedel sa však, že snúbenica o sebe uviedla nepravdivé informácie, najmä čo sa týka výšky svojho vena a chcel preto zasnúbenie zrušiť. Svadobná zmluva však už bola podpísaná a za jej porušenie sa Paisiello dostal do väzenia a vo vezení ho aj oženili. Manželstvo napokon bolo šťastné a spokojné a jediným následkom tejto príhody bolo, že ďalšiu zákazku pre Kráľovské divadlo obdržal až o desať rokov neskôr.

Paisiello bol síce neúspešný na kráľovskom dvore, zato mal mimoriadny úspech vo svete. Počas necelých desiatich rokov zložil cez 35 opier uvádzaných v celej Európe, okrem iného aj v Prahe. Najväčší úspech dosiahli opery „La frascatana“ (1774), „Le due contesse“ (1776) a „Socrate immaginario“ (1775). Posledná z nich možno ani nie tak vďaka svojej kvalite, ako skôr kvôli škandálu ktorý sa s ňou spájal. Istý neapolský šľachtic, Saverio Mattei, sa cítil byť postavou Sokrata zosmiešnený. Dosiahol zákaz verejného uvádzania opery, čím sa pri jej novom uvedení významne zvýšila návštevnosť.

V roku 1776 obdržal Paisiello ponuku od Kataríny Veľkej na miesto dvorného kapelníka v Petrohrade. Finančná odmena bola tak vysoká, že zrušil prestížnu objednávku pre Kráľovské divadlo a aj so ženou odcestoval do Petrohradu. Pokračoval tak v rade talianskych operných skladateľov, ktorí pôsobili na cárskom dvore, medzi ktorých patria také mená ako Francesco Onofrio Manfredini, Baldassare Galuppi, Tommaso Traetta, Giuseppe Sarti a Domenico Cimarosa. Jednako len sama cárovná si držala operný súbor skôr z prestížnych dôvodov a na hudbe samotnej jej zas až tak veľmi nezáležalo. Vydala napríklad nariadenie, podľa ktorého nesmie operné predstavenie trvať dlhšie než hodinu a pol. Okrem toho bol taliansky operný súbor, ktorý zamestnávala, malý a tak bol aj obmedzený počet postav.

V Petrohrade sa Paisiello vo zvýšenej miere venoval inštrumentálnej hudbe a vytvoril aj celý rad skladieb pre čembalo, ktoré boli určené žiakom zo šľachtických kruhov. Odtrhnutie od talianskeho kultúrneho života viedlo k tomu, že zhudobňoval staršie texty, medzi inými aj intermezzo „La serva padrona“, ktoré preslávil G. B. Pergolesi.

Najväčší úspech mu však prinieslo zhudobnenie Baumarchaisovej drámy Barbier zo Sevilly (Il Barbiere di Siviglia). Libreto, ktoré napísal Giuseppe Petrosellini síce značne otupilo pôvodný text, ale Paisiellovi sa podarilo napísať tak znamenitú hudbu, že opera sa dodnes hrá popri omnoho známejšom spracovaní Gioacchino Rossiniho.

Napriek všetkým obmedzeniam a aj nepriazni cárskej administratívy zotrval Paisiello v Petrohrade osem rokov. V roku 1784 mu Katarína II. udelila ročnú dovolenku, čo využil na to, aby sa do Petrohradu už nikdy nevrátil.

Cestou z Petrohradu sa zastavil vo Viedni na dvore cisára Jozefa II., ktorý si Paisiella veľmi vážil a zahrnul ho uznaním a zákazkami. Vo Viedni vytvoril okrem iného 12 symfónií, ktoré sa však nezachovali. Obrovský úspech však dosiahol operou „Re Teodoro in Venezia“ na libreto vtedy známeho osvietenského básnika a kňaza G. B. Castiho. Príbeh samozvaného sicílskeho kráľa vybral na zhudobnenie sám Jozef II. Uvádza sa, že operou bol nadšený aj Wolfgang Amadeus Mozart a spolu s petrohradským Figarom mala významný vplyv na vznik Mozartovej Figarovej svadby.

V roku 1785 ho vymenovali za dvorného skladateľa neapolského kráľa Ferdinanda IV., vrátil sa teda do Neapola. O päť rokov neskôr utrpel zrejme slabšiu mozgovú príhodu a najmä od roku 1796, keď bol menovaný za kapelníka neapolského dómu, sa venoval viac duchovnej hudbe.

V januári 1799 obsadili Neapol Napoleonove vojská, bola vyhlásená tzv. Parthenopská republika a kráľ Ferdinanda IV. opustil s celým dvorom Neapol. Povinnosťou dvorného skladateľa bolo nasledovať kráľa. Aj keď Paisiello nebol žiadny liberál rozhodol sa zostať, dokonca prijal funkciu kapelníka národného orchestra a zúčastňoval sa slávností republikánskej vlády. Republika však po pol roku skončila, kráľ sa vrátil a začal tvrdé represie. Na popravisku skončili mnohí šľachtici a umelci tých čias. Paisiello si život síce zachránil, ale prišiel o všetky príjmy a výsady a zostala mu len funkcia dvorného kapelníka.

V roku 1801 dostal Paisiello ponuku od Napoleona, aby prišiel do Paríža. Veľký reformátor Európy chcel reformovať aj francúzsku hudbu a Paisiello mu mal k tomu dopomôcť.

Napoleon poskytol Paisiellovi viaceré funkcie, výsady, právomoci a financie, žiadal, aby skladateľ prevzal všetky hlavné parížske hudobné inštitúcie – dvornú kapelu, operu a konzervatórium. Z toho všetkého Paisiello prijal iba dvornú kapelu a významne sa zaslúžil o jej umelecký vzostup. V Paríži skomponoval len jedinú operu (tragédiu Proserpine). Väčšina jeho parížskej tvorby patrí duchovnej hudbe. K Napoleonovej cisárskej korunovácii v roku 1804 zložil Paisiello slávnostnú omšu a potom mal povolený návrat do Neapola.

V roku 1806 sa Neapolské kráľovstvo dostalo celkom do područia Francúzska s napoleonskou vládou, takže Paisiello sa dostal opäť na spoločenský vrchol. Stal sa okrem iného jedným z troch riaditeľov spojených neapolských konzervatórií a v roku 1808 ho povýšili do šľachtického stavu.

Po Napoleonovej porážke pri Waterloo sa na trón vrátil znova Ferdinand IV. Vyhlásil síce amnestiu, zachoval Paisiellovi jeho postavenie dvorného kapelníka, ale k osobnému zmiereniu medzi nimi nedošlo. To už však skladateľovi zostával len posledný rok života.

Zomrel v Neapole 5. júna 1816. Pohreb sa stal slávnosťou celého mesta. Večer sa uvádzala v divadle San Carlo Paisiellova opera Nina za prítomnosti celej kráľovskej rodiny. Skladateľovi tak preukázali nielen poctu, ale konečne sa aj zmierili.

Dielo

Paisiello nebol reformátor ani revolucionár. Hoci v niektorých jeho operách sa dajú pozorovať známky modernejšieho poňatia, ktoré sa v tom čase už presadzovalo v krajinách severne od Alp (napr. už spomínaná viedenská opera „Re Teodoro in Venezia“, či iné vážne opery ako „Pirro“ nebo „Elfrida“), pre Paisiella bol rozhodujúci úspech neapolského publika, a jeho vkusu sa rád podriadil. Jeho silnou stránkou bola vynikajúca hudobná charakteristika postáv, výstavba dramatických scén, humor, vtip a najmä kúzelné lyrické melódie, ktoré rozochvievali srdcia najmä ženskej časti publika. Za všetky menujme aspoň opery „L'amor contrastato“, známejšia pod názvom „La Molinara (1788)“ a najmä „Nina, ossia La pazza per amore“ (1789), ktorá sa hrala aj v deň jeho pohrebu. K charakteristike jeho opier patrí aj to, že postupne opúšťa čisto hovorené recitatívy a v hojnej miere používa aj v recitatíve vokálny štýl.

Opery

Il ciarline, Bologna, Marsigli-Rossi, 1764
I francesi brillanti, Bologna, Marsigli-Rossi, 1764
Madama I'umorista, o Gli stravaganti, Modena, Rangoni, 1765
L'amore in ballo, Benátky, S Moise, 1765
I bagni d'Abano, Parma, Ducale, 1765
Demetrio, Modena, Rangoni, Lent 1765
Il negligente, Parma, Ducale, 1765
Le virtuose ridicole, Parma, Ducale, 1765
Le nozze distrubate, Benátky, S Moise, 1776
Le finte contesse, Rím, Valle, 1766
La vedova di bel genio, 1766
L'idolo cinese, 1767
Lucio Papirio dittatore, 1767
Il furbo malaccorto, 1767
Le 'mbroglie de la Bajasse, 1767
Alcesre in Ebuda, ovvero Olimpia, 1768
Festa teatrale in musica (Le nozze di Peleo e Tetide), Neapol, Royal Palace, písané pre svadbu Ferdinanda IV. a Marie Caroliny, 31. máj 1768
La luna abitata, 1768
La finta maga per vendetta, 1768
L'osteria di Marechiaro, 1768
Don Chisciotte della Mancia, 1769
L'arabo cortese, 1769
La Zelmira, o sia La marina del Granatello, 1770
Le trame per amore, 1770
Annibale in Torino, Turín, Regio, 1771
La somiglianza de nomi, 1771
I scherzi d'amore e di fortuna, 1771
Artaserse, Modena, Court, 1771
Semiramide in villa, Rím, Capranica, 1772
Motezuma, Rím, Dame, 1772
La Dardan, 1772
Gli amanti comici, 1772
L'innocente fortunata, Benátky, S Moise, 1773
Sismano nel Mogol, Miláno, Regio Ducale, 1773
Il tamburo, 1773
Alessandronell'Indie, Modena, Court, 1773
Andromeda, Miláno, Regio Ducale, 1774
Il duello, 1774
Il credulo deluso, 1774
La frascatana, Benátky, S Samuele, 1774
Il divertimento dei numi, Neapol, Royal Palace, 1774
Demofoonte, Benátky, S Benedetto, 1775
La discordia fortunata, Benátky, S Samuele, 1775
L'amore ingegnoso, o sia La giovane scaltra, Padua, Obizzi, 1775
Le astuzie amorose, 1775
Socrate immaginario, 1775
Il gran Cid, Florencia, Pergola, 3 Nov 1775
Le due contesse, Rím, Valle, 1776
La disfatta di Dario, Rím, Argentina, 1776
Dal finto il vero, 1776
Nitteti, Petrohrad, 1777
Lucinda e Armidoro, Petrohrad, 1777
Achille in Sciro, Petrohrad, 1778
Lo sposo burlato, Petrohrad, 1778
Gli astrologi immaginari, Petrohrad, Ermitáž, 1779
Il matrimonio inaspettato (La contadina di spirito), Kamemyj Ostrov, 1779
La finta amante, Mogilev, 1780
Alcide al bivio, Petrohrad, Ermitáž, 1780
La serva padrona, Carskoje Selo, 1781
Il barbiere di Siviglia, Petrohrad, 1782
Il nondo della luna, Kamenyj Ostrov, 1782
Il re Teodoro in Venezia, Viedeň, Burgtheater, 1784
Antigono, 1785
La grotta di Trofonio, 1785
Olimpiade, 1786
Le gare generose, 1786
Pirro, 1787
La modista raggiratrice, 1787
Giunone e Lucina, 1787
Fedra, 1788
L'amor contrastato, 1789
Catone in utica, 1789
Nina, o sia La pazza per amore, Caserta, Royal Palace, 1789
I zingari in fiera, Neapol, Fondo, 1789
Le vane gelosie, 1790,
Zemobia in Palmira, 1790
Ipermestra, Padova, Nuovo, 1791
La locanda, Londýn, Pantheon, 1791
I giuochi d'Agrigento, Benátky, La Fenice, 1792
Il ritorno d'Idomeneo in Creta, Perugia, Del Verzaro, 1792
Elfrida, 1792
Elvira, 1794
Didine abbandonata, 1794
Chi la dura la vince, Miláno, La Scala, 1797
La Daunia felice, Foggia, k svadbe Francesca Princa Kalábrie a Arcivojvodkyne Marie Clementiny, 26. júna 1797
Andromaca, 1797
L'inganno felice, Neapol, Fondo, 1798
Proserpine, Paríž, Opera, 1803
Il passaggio del Monte S Bernardo, 1807
I pittagorici, 1808
Epilog pro Mayr s Elise, 1807

Kantáty a príležitostné skladby

Le nozze di Bacco ed Arianna, Modena, 1765
Ebone, Neapol, S Carlo, 1768
La sorpresa delli dei, Petrohrad, 1777
2 notturni, 1778
Il ritorno di Perseo, Neapol, Accademia degli Amici, 1785
Amore vendicato, Neapol Accademia dei Cavalieri, 1786
Cantata, Neapol, S. Ferdinando, 1790
Cantata epitalamica, Florencia, Intrepidi, 6 May 1791
Silvio eClori, Neapol, Accademia dei Cavalieri, k svadbe Francesca Princa Kalábrie a Arcivojvodkyne Marie Clementiny, 26. júna 1797
Prologue, 1807
Kantáta k narodeninám princa Felice Luccu, Neapol, 1807
Il genio poetico appagato, kantáta
La Liberta e Pallinodia a Nice, 26 duet a kánon
24 duet, Londýn 1794
Fille a Tirsi, kantáta
La scusa, kantáta
No, perdonami, o Clori, kantáta
Se scherza zeffira, kantáta
Tirsi a Fille, kantáta
Kantáta comica
La volontaria, vojenský pochod so zborom

Oratória

La passione di Gesu Cristo, Katolícka katedrála v Petrohrade, 17783
Cantata fatta in occasione della translazione del sangue di S Gennaro, Neapol, Sedile di Nilo, 1787
Baldassare, ?Neapol, 1787
Cantata per la sollennita del Ss Corpo di Cristo, Neapol, 1790
Il fonte prodigioso di Orebbe, Neapol, 1805, stratená
La concezione di Maria Vergine
Susanna, Neapol
Passio per il venerdi danto, ?Neapol

Omše

Omša pro klášter sv. Severina a Sessia, Neapol, 1796
Missa in pastorale per il Natale per la cappella del Primo Consolo, 1802
Messa breve per la cappella del Primo Consolo, ?1803
Messe composee pour le jour de la proclamation de Sa Majeste Imperiale (omša ku korunovácii Napoleona Bonaparteho), 1804
omša k vysveteniu chrámu sv. Lucia, Neapol, 1805
4 omše, (1803, 1805, 1807, 1807)
5 omší (Kyrie-Gloria) , B-dur 1805,C-dur 1807, D-dur 1807, G-dur 1809, Es-dur 1812
Messa, o sia Trattenimento musicale per la durata di una messa letta, 1806
Messa in pastorale per il S Natale per la Cappella Palatina, 1807
Messa per la Real Cappella delle Tullerie a Sua Real Maesta Cristianissima Luigi XVIII, 1814
Messa ed aria „Mortales gaudete“
Messa e Credo
5 omší
14 omší, (Kyrie-Gloria),
2 Kyrie, (D-dur, Es-dur)
Missa defuncorum (Requiem) , Neapol, 1789

Iné duchovné skladby

Absit sonitus, 1808
Actus desiderii
Alma fax
Astra coeli scintillate
Ave Maria
Christus factus est
Coeli stella
Componimento sagro musicale da eseguirsi nel festivo giormo dell Imperial Prole delle RRli Napoleone il Grande e Maria Luisa d Austria
Confitebor tibi
Dilecte amici
Dixit Dominus, (niekoľko verzií)
Domine ad adjuvandum
Ecce fax
Responsoria k Svätému týždňu
Judicabit
Juravit
Laudate pueri
Litanie
Magnificat
Miles fortis
2 Miserere
Non est in vita amara
O divinum portemtum
Regina coeli
2 sacri componimenti musicali
3 Salvum fac Domine
Sequentia per la Pentecosta
Splendete, o coeli stellae
3 Te Deum, (B-dur, Neapol, 1791 – G-dur, ku korunovácii kráľa v Ríme, 1813 - C-dur, ?)
Veni ferox
15 motet
21 motet

Inštrumentálne diela

Koncerty pro cembalo nebo klavír a orchestr (C-dur, F-dur, g-moll, D-dur, B-dur, C-dur, 2x A-dur)
Musica funebre, na smrt generála Hoche, 1797
16 divertimenti
6 minuets
Notturno
Symfónie (neznámy počet, takmer všetko stratené)
6 kvartet pre flautu, husle, violu a violončelo
6 sláčikových kvartet, (A-dur, C-dur, Es-dur, D-dur, A-dur, C-dur), Paríž, 1789
9 sláčikových kvartet, (C-dur, A-dur, D-dur, Es-dur, Es-dur, C-dur, Es-dur, G-dur, A-dur)
4 sláčikové kvartetá, (A-dur, b-moll, G-dur, A -dur
3 sláčikové kvartetá
Sonáta pre čembalo a husle
6 sonát pr čembalo a husle, G-dur, F-dur, B-dur, A-dur, g-moll, Es-dur)
Raccolta di varii rondeaux e capricci, (34 skladieb pre čembalo, komponované v Rusku)
Andantimo and Rondo pre čembalo

Literatúra

Alberto Ghislanzoni: „Giovanni Paisiello“, BT_De Santis1969, (po taliansky)
Michael F. Robinson: „Giovanni Paisiello - A Thematic Catalogue of his Works“, BT_Pendragon Press, (po anglicky)
Časopis „Harmonie“, Marc Niubó: „Skladatel měsíce: Giovanni Paisiello“, ročník 2002, č. 7, str. 19 (po česky)

Externé odkazy