Katarína II. (Rusko)

Katarína II.
Imperátorka Ruska
Katarína II., 80. roky 18. storočia
Panovanie
Dynastia	Holštajn-Gottorp-Romanovská (manželstvom) Askánska (narodením)
Panovanie	9. júl 1762 – 17. november 1796 (34 rokov, 4 mesiace a 8 dní)
Korunovácia	22. september 1762
Predchodca	Peter III.
Nástupca	Pavol I.
Biografické údaje
Pôvodné meno	Žofia Frederika Augusta
Narodenie	2. máj 1729 Štetín, Pruské kráľovstvo (v súčasnosti Poľsko)
Úmrtie	17. november 1796 (67 rokov) Zimný palác, Petrohrad, Ruská ríša (v súčasnosti Rusko)
Pochovanie	Katedrála svätého Petra a Pavla, Petrohrad
Vierovyznanie	Luteránstvo (1729 – 1744) Ruská pravoslávna cirkev (1744 – 1796)
Rodina
Manžel	Peter III. (sob. 1745; zom. 1762)
Potomstvo	Pavol I. Veľkokňažná Anna Petrovna Alexej ďalšie
Otec	Kristián August Anhaltsko-Zerbstský
Matka	Johana Alžbeta Holštajnsko-Gottorpská
Ďalšie tituly
Cárovná manželka Ruska
5. január 1762 – 9. júl 1762
Odkazy
	Katarína II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Katarína II., (rodným menom princezná Žofia Frederika Augusta Anhaltsko-Zerbstská; * 2. máj 1729, Štetín, Prusko – † 17. november 1796, Petrohrad, Rusko) najčastejšie známa ako Katarína Veľká, bola ruská imperátorka vládnuca v rokoch 1762 až 1796. K moci sa dostala po zvrhnutí svojho manžela Petra III. Za jej dlhej vlády, inšpirovanej myšlienkami osvietenstva, zažilo Rusko renesanciu kultúry a vedy, ktorá viedla k založeniu mnohých nových miest, univerzít a divadiel, spolu s rozsiahlym prisťahovalectvom z ostatných častí Európy a s uznaním Ruska za jednu z veľkých európskych mocností.

Pri svojom nástupe k moci a vládnutí v ríši sa často spoliehala na svojich šľachtických obľúbencov, najmä na grófa Grigorija Orlova a Grigorija Poťomkina. S pomocou veľmi úspešných generálov, ako boli Alexandr Suvorov a Pjotr Rumjancev, a admirálov, ako boli Samuel Greig a Fiodor Ušakov, vládla v čase, keď sa Ruská ríša rýchlo rozširovala dobývaním a diplomaciou. Na juhu bol po víťazstvách nad Barskou konfederáciou a Osmanskou ríšou v rusko-tureckej vojne pripojený Krymský chanát. S podporou Veľkej Británie Rusko kolonizovalo územia Novoruska na pobreží Čierneho a Azovského mora. Na západe sa rozdelila Poľsko-litovská únia, ktorej vládol Katarínin bývalý milenec, kráľ Stanisław August Poniatowski, pričom najväčší podiel získalo Ruské impérium. Na východe Rusi ako prví Európania kolonizovali Aljašku a založili Ruskú Ameriku.

Na Katarínin príkaz vzniklo na novozískaných územiach mnoho miest a mestečiek, najmä Jekaterinoslav, Cherson, Nikolajev a Sevastopoľ. Ako obdivovateľka Petra Veľkého pokračovala v modernizácii Ruska podľa západoeurópskeho vzoru. Vojenské odvody a hospodárstvo však naďalej záviselo od nevoľníctva a rastúce požiadavky štátu a súkromných vlastníkov pôdy zintenzívnili vykorisťovanie nevoľníckej práce. To bol jeden z hlavných dôvodov povstaní vrátane Pugačevovho povstania kozákov, kočovníkov, volžských národov a roľníkov.

Manifest o slobode šľachty, vydaný počas krátkej vlády Petra III. a potvrdený Katarínou, oslobodil ruskú šľachtu od povinnej vojenskej alebo štátnej služby. Výstavba mnohých šľachtických sídiel v klasicistickom štýle, ktorý cárovná podporovala, zmenila tvár krajiny. Často sa zaraďuje medzi osvietených despotov. Ako mecenáška umenia stála na čele epochy ruského osvietenstva vrátane založenia Smolného inštitútu šľachtických panien, prvej štátom financovanej vysokej školy pre ženy v Európe.

Mladosť

Katarína sa narodila v Štetíne (provincia Pomoransko, Pruské kráľovstvo), ako princezná Žofia Augusta Frederika (Sophie Auguste Friederike) Anhaltsko-Zerbstsko-Dornburgská. Jej matkou bola Johana Alžbeta Holštajnsko-Gottorpská. Jej otec, Kristián August Anhaltsko-Zerbstský, patril k vládnucemu nemeckému rodu Anhaltovcov. Nepodarilo sa mu stať sa vojvodom Kuronského a zemgalského vojvodstva a v čase narodenia dcéry mal hodnosť pruského generála vo funkcii guvernéra mesta Štetín. Keďže však jej bratranec z druhého kolena Peter III. konvertoval na pravoslávie, následníkom švédskeho trónu sa stal brat jej matky a dvaja z jej prvých bratrancov, Gustáv III. a Karol XIII. sa neskôr stali švédskymi kráľmi. V súlade s vtedajšími zvyklosťami vládnucich dynastií v Nemecku sa jej dostalo vzdelania najmä od francúzskej guvernantky a od vychovávateľov.

Katarína považovala svoje detstvo za celkom nudné; raz napísala svojmu korešpondentovi barónovi Grimmovi: "Nevidím na ňom nič zaujímavé." Hoci sa Žofia narodila ako princezná, jej rodina mala veľmi málo peňazí; jej vzostup k moci podporovali bohatí príbuzní jej matky Johany, ktorí boli šľachticmi aj kráľovskými príbuznými. Viac ako 300 suverénnych celkov Svätej ríše rímskej, z ktorých mnohé boli pomerne malé a bezmocné, vytváralo vysoko konkurenčný politický systém, v ktorom rôzne kniežacie rody bojovali o výhody jeden voči druhému, často prostredníctvom politických manželstiev.

Pre menšie nemecké kniežacie rody bol výhodný sobáš jedným z najlepších prostriedkov na presadenie svojich záujmov a mladá Žofia bola počas celého detstva pripravovaná na to, aby sa stala manželkou mocného panovníka a zlepšila tak postavenie svojho rodu. Žofia okrem rodnej nemčiny ovládala aj francúzštinu, ktorá bola v 18. storočí jazykom európskej elity. Mladej Žofii sa dostalo štandardného vzdelania pre nemeckú princeznú 18. storočia, ktoré sa sústreďovalo na etiketu, francúzštinu a luteránsku teológiu.

Katarína sa prvýkrát stretla so svojím budúcim manželom a bratrancom z druhého kolena, budúcim ruským cárom Petrom III., keď mala 10 rokov, v roku 1739. Na základe jej spisov sa jej Peter po stretnutí zdal odporný. Nepáčila sa jej jeho bledá pleť a jeho záľuba v alkohole. Neskôr napísala, že ona bývala na jednom konci zámku a Peter na druhom.

Manželstvo

Výber Žofie za manželku budúceho cára bol dôsledkom Lopuchinovnej aféry, na ktorej sa aktívne podieľali gróf Jean Armand de Lestocq a pruský kráľ Fridrich Veľký. Cieľom bolo posilniť priateľstvo medzi Pruskom a Ruskom, oslabiť vplyv Rakúska a zvrhnúť kancelára Alexeja Bestuževa-Rjumina, známeho straníka rakúskeho spojenectva, na ktorého sa spoliehala vládnuca ruská cárovná Alžbeta. Diplomatická intriga zlyhala najmä vďaka zásahu Žofiinej matky Johany Alžbety Holštajnsko-Gottorpskej.

Historické správy vykresľujú Johanu ako chladnú, krutú ženu, ktorá milovala klebety a dvorské intrigy. Jej túžba po sláve sa sústredila na vyhliadky jej dcéry stať sa ruskou cárovnou, no Johana rozzúrila aj Alžbetu, ktorá ju nakoniec vykázala z krajiny pre údajnú špionáž v prospech kráľa Fridricha. Alžbeta dobre poznala rodinu a mala v úmysle vydať sa za Johaninho brata Kristiána Augusta (Karl August von Holstein). Ten však v roku 1727 zomrel na kiahne skôr, ako sa svadba mohla uskutočniť. Napriek Johaninmu zasahovaniu si Alžbeta Žofiu veľmi obľúbila a Žofia a Peter sa nakoniec v roku 1745 zosobášili.

Keď Žofia v roku 1744 ako 15-ročná prišla do Ruska, vynaložila všetko úsilie, aby sa zapáčila nielen Alžbete, ale aj jej manželovi Alexejovi Razumovskému a celému ruskému ľudu. Horlivo sa venovala učeniu ruského jazyka, pričom ponocovala a opakovala si učivo vo svojej spálni. Pobyt do noci v krutej ruskej zime jej spôsobil, že ochorela na zápal pľúc, hoci prežila a uzdravila sa. Vo svojich pamätiach napísala, že sa vtedy rozhodla urobiť všetko, čo bolo potrebné, a vyznávať vieru vo všetko, čo sa od nej vyžadovalo, aby sa stala spôsobilou nosiť korunu. Hoci ovládala jazyk, zachovala si nemecký prízvuk, ktorý sa jej nikdy nepodarilo odstrániť.

Žofia vo svojich pamätiach spomína, že hneď po príchode do Ruska ochorela na zápal pohrudnice, ktorý ju takmer zabil. Za to, že prežila, vďačí častému púšťaniu krvi; za jediný deň jej urobili štyri flebotómie. Odpor jej matky voči tejto praxi jej však priniesol nepriazeň cárovnej. Keď Žofiina situácia vyzerala zúfalo, matka chcela, aby ju spovedal luteránsky pastor. Žofia sa však prebrala z delíria a povedala: "Nechcem žiadneho luterána, chcem svojho pravoslávneho otca [duchovného]". To zvýšilo jej popularitu u cárovnej a celého dvora. Alžbeta si Žofiu veľmi obľúbila a vnímala ju potom ako dcéru.

Jej otec, zbožný nemecký luterán, bol proti tomu, aby jeho dcéra prestúpila na pravoslávnu cirkev. Napriek jeho námietkam prijala 28. júna 1744 ruská pravoslávna cirkev Žofiu za svoju členku. Vtedy prijala nové meno Katarína (Jekaterina alebo Ekaterina) a (umelé) otcovské meno Алексеевна (Alexejevna, dcéra Alexeja), takže bola vo všetkých ohľadoch menovkyňou Kataríny I., matky Alžbety a starej matky Petra III. Nasledujúci rok, 21. augusta 1745, sa v Petrohrade konečne uskutočnil dlho plánovaný dynastický sobáš medzi Katarínou a Petrom. Katarína nedávno dovŕšila 16 rokov. Jej otec na svadbu do Ruska neodcestoval.

Ženích, vtedy známy ako Peter Holštajnsko-Gottorpský, sa v roku 1739 stal vojvodom z Holštajnska-Gottorpska (leží na severozápade dnešného Nemecka pri hraniciach s Dánskom). Mladomanželia sa usadili v paláci Oranienbaum (Rusko), ktorý zostal sídlom "mladého dvora" dlhé roky. Odtiaľ spravovali vojvodstvo (ktoré zaberalo necelú tretinu dnešného nemeckého štátu Šlezvicko-Holštajnsko, dokonca vrátane tej časti Šlezvicka, ktorú obsadilo Dánsko), aby získali skúsenosti na riadenie Ruska.

„Dámska“ revolúcia

V roku 1762 nastúpil Katarínin manžel na ruský trón ako Peter III. Rusko v tom čase bojovalo v sedemročnej vojne na strane Rakúska. Peter však bezprostredne po nástupe na trón tento kurz zmenil a priklonil sa k pruskému kráľovi Fridrichovi II., ktorého bezmedzne obdivoval. To proti nemu skoro vyvolalo silnú opozíciu. Skupina gardových dôstojníkov na čele s bratmi Orlovými zosnovala proti neobľúbenému Petrovi sprisahanie a v júni 1762 ho zosadila. Krátko nato bol Peter vo väzení zabitý počas hádky s dôstojníkmi, ktorí ho strážili. Cesta na trón sa tak uvoľnila pre Katarínu. Do Petrohradu vtiahla na koni v čele gardy v obleku dôstojníka. Sprevádzala ju kňažná Daškovová. Preto býva tento prevrat nazývaný dámskou revolúciou. V septembri 1762 bola Katarína korunovaná v Uspenskom chráme moskovského Kremľa za ruskú cárovnú ako Katarína II.

Usporiadanie poľských záležitostí

Katarína II. sa zakrátko zbavila politickej závislosti od Pruska, zdedenej po Petrovi III., napriek tomu sa Rusko na bojisko sedemročnej vojny už nevrátilo. Naopak roku 1764 uzavrela cárovná dohodu s Fridrichom II. o kontrole vnútropolitického vývoja v Poľsku, pretože potrebovala priazeň pruského kráľa, aby mohla zasahovať do poľských záležitostí. Vnútorne slabé Poľsko sa už roky zmietalo v anarchii. Tento stav ruskej diplomacii veľmi vyhovoval, lebo poľský štát sa tak postupne dostal celkom do ruského vplyvu. Roku 1764 zvolil sejm pod „kontrolou“ ruských vojenských jednotiek za posledného poľského kráľa v podstate bezvýznamného litovského šľachtica Stanislava Poniatowského, ktorý za vlády Alžbety Petrovny prebýval v Petrohrade, kde sa zblížil s Katarínou osobne. Všetkým snahám reformovať politický systém Poľska a upevniť tak poľský štát zvnútra ruská vláda zabránila.

Zákonodarná komisia

V tej dobe si Katarína písala s poprednými osvietenskými mysliteľmi západnej Európy, ako boli Voltaire, Montesquieu, Denis Diderot alebo Jean le Rond d’Alembert, čo jej prinieslo v Európe veľkú popularitu. Jej oficiálne deklarované osvietenské postoje však boli často v rozpore s jej konkrétnou politikou a mnohí historici ich preto berú ako pózu. Roku 1767 zvolala veľkú zákonodarnú komisiu, ktorá mala vypracovať pre Rusko nový zákonník. Pokiaľ by sa účastníci riadili jej propozíciami, v ktorých, ako sa sama v korešpondencii priznala „vymačkala prezidenta Montesquieua“, stalo by sa vtedy ruské impérium razom najslobodomyseľnejším štátom. Komisia, ktorej rokovanania poznamenali rozpory medzi jednotlivými sociálnymi skupinami, bola nasledujúci rok rozpustená pod zámienkou začínajúcej vojny s Tureckom. K obnoveniu rokovaní už nikdy nedošlo.

Prvá Rusko - Osmanská vojna

V rusko-tureckej vojne v rokoch 1768 – 1774 dosiahlo Rusko, napriek tomu, že sa zdalo na boj nie celkom pripravené, absolútnu prevahu na súši aj na mori. V júli 1770 zvíťazila ruská flotila pri Česmenskom zálive v Stredozemnom mori a o rok neskôr obsadili Rusi územie krymského chanátu, ktorý bol vazalom Osmanskej ríše. Mierovou zmluvou z Küčük-Kainardže medzi Osmanskou ríšou a Ruskom bola Katarína Veľká vyhlásená za „ochrankyňu pravoslávneho obyvateľstva“ v celej Osmanskej ríši a Krym sa stal nezávislým od Turecka. Fakticky však podliehal od samého začiatku ruskej kontrole. Rusko získalo Azov a rad ďalších významných pevností v Čiernomorí. Ruské loďstvo konečne smelo plávať Bosporom a Dardanelami. Čierne more, ktoré sultán dosiaľ strážil „ako pannu vo svojom háreme“, prestalo byť výlučne tureckou zónou.

Prvé delenie Poľska

Napriek tomu, že petrohradskému dvoru daný stav vyhovoval, nechali sa Rusi nakoniec presvedčiť pruským kráľom Fridrichom II. a spoločne s Rakúskom si roku 1772 medzi sebou rozdelili časť poľského územia. Rusko si tak kompenzovalo náklady na vojnu s Tureckom.

Pugačovovo povstanie

V rokoch 1773 – 1774 prepuklo vo východnom a juhovýchodnom Rusku rozsiahle povstanie kozákov pod vedením Jemeliana Pugačova, ktorý sa vydával za zachráneného Petra III. (samozvanectvo malo v Rusku hlboké korene). Po veľkých počiatočných úspechoch sa podarilo schopnému generálovi Alexandrovi Vasilievičovi Suvorovovi povstanie potlačiť. Katarínina vláda sa tak znova upevnila.

Druhá Rusko - Osmanská vojna

V roku 1783 Cárovná Katarína vyhnala osmanské a britské vojská z Krymu. Cárovná nato poverila svojho vtedajšieho milenca Grigorija Potemkina správou tohto územia a južnej Ukrajiny a udelila mu titul knieža tauridský (Tauris sa nazývalo toto územie v staroveku). Jeho úlohou bolo vybudovať tu Novorossiju, prosperujúcu oblasť, čo sa mu aj podarilo.

V rokoch 1787 – 1792 vypukla nová rusko-osmanská vojna, v ktorej proti Osmanskej ríši vystúpilo spoločne s Ruskom aj Rakúsko, kde vtedy vládol cisár Jozef II. Rakúskej armáde, ktorej velil cisár osobne, sa na Balkáne neviedlo príliš dobre, preto uzavrelo roku 1791 separátny mier. Rusku sa opäť darilo na súši, kde velil Suvorov, aj na mori, čo bolo zásluhou admirála Fjodora Fjodoroviča. Katarína po niekoľkých víťazstvách nad tureckou armádou zamýšľala obsadiť celý (slovanský) Balkán, dobyť Istanbul, stredoveký Konštantínopol, a dokonca obnoviť Byzantskú ríšu na čele so svojim vnukom Konštantínom. Proti tejto snahe ale vystúpili niektoré európske veľmoci. Oddiely švédskeho kráľa Gustáva III. prekvapivo vtrhli na ruský sever (1788 – 1790), ale boli odrazené. Začiatkom roka 1792 uzavrelo Rusko s Tureckom mier v Jasoch. Napriek úspechom bolo nútené vzhľadom na medzinárodnú politickú situáciu uspokojiť sa s návratom k ustanoveniam küčük-kajnardžskému mieru a opustiť dobyté Moldavsko a Besarábiu.

Druhé a tretie delenie Poľska

Krátko po uzavretí mieru vpadli ruské vojská na územie poľského štátu. Vojna vyústila do druhého delenia Poľska, ku ktorému Katarína prinútila v roku 1793 Prusko. Rakúsko zostalo teraz bokom. Zúčastnilo sa až tretieho, konečného delenia v roku 1795, ktorým bola samostatnosť Poľska zlikvidovaná definitívne.

Veľká francúzska revolúcia

Napriek v mladosti proklamovaným osvietenským ideálom sa Katarína stala zásadnou odporkyňou francúzskej revolúcie, ktorú považovala za neprístojný zásah proti korunovanému panovníkovi a právoplatnému režimu. Rusko prisľúbilo účasť v protifrancúzskej koalícii. Do bojov sa však zapojilo až po Kataríninej smrti.

Po svojej smrti bola Katarína Veľká pochovaná vo Svätopeterskej pevnosti v Petrohrade. Jej nástupcom sa stal syn Pavol.

Cárovná a jej milenci

Ako „ovdovená“ panovníčka nemala Katarína núdzu o ctiteľov. V tomto ohľade bola celkom bez škrupúľ a nenamáhala sa niečo predstierať. Dvor si postupne zvykol na jej početné milostné dobrodružstvá. Cárovniným favoritom boli udeľované funkcie generálneho adjutanta s platom 10-tisíc rubľov mesačne. V tejto funkcii sa vystriedalo celkom 21 mužov, väčšinou mladých dôstojníkov priemerných kvalít. Menili sa pomerne rýchlo a cárovná bola natoľko prezieravá, že im nedovolila zasahovať do vlády.

Existovali však dve výnimky. Tou prvou bol gardový dôstojník Grigorij Grigorievič Orlov, jeden z hlavných iniciátorov prevratu v roku 1762. Favoritom cárovnej a jej blízkym radcom sa stal bezprostredne potom a zostal ním desať rokov. Cárovná ho hýčkala prepychovými darmi (nechala mu napríklad vystavať honosný zámok v Gatčine), ale nehodlala splniť jeho najväčšie prianie, to znamená vydať sa za neho. Postavenie Grigorija Orlova a jeho brata Alexeja totiž vzbudzovalo obrovskú žiarlivosť v garde, ktorá dokonca vraj pomýšľala na vraždu. Cárovná si však dobre uvedomovala, že sa nemôže bez gardy obísť, pretože to boli práve gardoví dôstojníci, kto rozhodoval pri všetkých palácových prevratoch 18. storočia. Napriek tomu dokázala zaistiť svojmu milencovi skvelé postavenie pri dvore, a to aj potom, čo ho v roku 1772 vystriedal vo funkcii generálneho adjutanta jeden z oných bezvýznamných dôstojníkov, Alexej Vasilčikov.

Vasilčikov však nebol favoritom cárovnej príliš dlho. Roku 1774 ju požiadal o udelenie funkcie adjutanta ďalší hrdina dámskej revolúcie, ktorý sa preslávil v prvej rusko-tureckej vojne, Grigorij Alexandrovič Poťomkin. Poťomkin rozhodne nebol pekný muž, mal krivé nohy, o jedno oko prišiel v ruvačke s dôstojníkmi, na druhé škúlil – zato bol schopný, rozumný a priamo hýril fantastickými plánmi. Ani s ním nežila cárovná príliš dlho, aj keď sa špekuluje o ich tajnom sobáši. Omnoho dôležitejší ako osobný vzťah Poťomkina a cárovnej bola totiž spolupráca, pri ktorej sa ich odlišné povahy znamenite dopĺňali. Poťomkin vraj dával Kataríninmu triezvemu uvažovaniu rozlet, zatiaľ čo jej pragmatickosť približovala Poťomkinove nápady realite. Táto spolupráca pretrvala veľa rokov potom, čo sa ako partneri už dávno rozišli, prakticky až do Poťomkinovej smrti v roku 1791.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Catherine the Great na anglickej Wikipédii.

Pozri aj

• Zoznam panovníkov Ruska

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Katarína II. (Rusko)
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Katarína II. (Rusko)

Katarína II. Rusko
Vladárske tituly
Predchodca Peter III.	imperátorka 1762 – 1796	Nástupca Pavol I.