Americká vojna za nezávislosť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Americká vojna za nezávislosť
American Revolutionary War collage.jpg
Bitka o Bunker Hill, Smrť Montgomeryho v Quebecu, Námorná bitka pri Myse sv. Vincenta, Bitka pri Cowpense
Dátum 17751783
Miesto Severná Amerika (trinásť kolónií, neskôr USA)
Výsledok Parížska zmluva (1783), nezávislosť USA
Casus belli: Americká revolúcia, vyhlásenie nezávislosti Spojených štátov amerických
Zmeny územia: Británia uznala nezávislosť USA
Protivníci
Grand Union Flag.svg USA
Pavillon royal de France.svg Francúzsko
Bandera de España 1760-1785.svgŠpanielsko
Prinsenvlag.svgHolandsko
Union flag 1606 (Kings Colors).svg Veľká Británia
Union flag 1606 (Kings Colors).svg Lojalisti
Flag of the Iroquois Confederacy.svg Irokézi
Velitelia
Grand Union Flag.svg George Washington
Pavillon royal de France.svgGilbert de La Fayette
Grand Union Flag.svgTadeusz Kościuszko
Union flag 1606 (Kings Colors).svg Juraj III.
Union flag 1606 (Kings Colors).svg Lord Cornwallis {VZ}
Sila
27 000 kolonistov, 13 500 Francúzov, 8 000 Španielov, milície (domobrana) 12 500 britských vojakov, 5 200 záložných vojakov, 10 765 nemeckých posíl, 5 000 členov lojalistov
Straty
~25 000 Američanov, 10 000 Francúzov, 5 000 Španielov a 500 Holanďanov ~27 294
George Washington s posádkou prechádza cez rieku Delaware

Americká vojna za nezávislosť alebo Americká revolúcia alebo Boj amerických osád/kolónií za nezávislosť (ang. American Revolutionary War, American War of Independence, American Revolution) bola vojna v rokoch 17751783 medzi Kráľovstvom Veľkej Británie a 13 kolóniami v Severnej Amerike. Vojna skončila zvrhnutím britskej vlády a založením Spojených štátov amerických.

Kľúčovú úlohu v pomoci revolúcii zohralo Francúzsko: zásobovalo amerických vlastencov financiami a muníciou, organizovalo koalíciu proti Británii, vyslalo loďstvo a námorníctvo, ktoré malo rozhodujúcu rolu vo vojne a nakoniec efektívne ukončilo vojnu pri Yorktowne. Američania, napriek tomu, že boli ovplyvnení osvieteneckými filozofmi, boli proti absolutistickej monarchii ako modelu vládnutia a nepokladali francúzsku formu vlády za vzor. V dôsledku francúzskej účasti na oslobodzovacej vojne amerických kolónií a na prvej porážke britskej monarchie, sa o 6 rokov neskôr rozpadla francúzska monarchia, keďže francúzski vojaci, najmä vysoká šľachta (určujúca vplyv v krajine, francúzski generáli Lafayette a Rochambeau – velitelia francúzskych vojsk v USA), priniesli z Ameriky do Francúzska myšlienky zastupiteľskej demokracie, slobody a rovnosti.

Americká revolúcia zahŕňala sled širokých intelektuálnych a sociálnych pohybov, ktoré sa objavili vo včasnej americkej spoločnosti; napríklad nové republikánske ideály, ktoré sa zakorenili v americkom obyvateľstve. V niektorých kolóniách vypukli ostré politické debaty o úlohe demokracie vo vláde.

Obdobie revolúcie sa začalo po roku 1763, keď Francúzsko prehralo sedemročnú vojnu (1756 – 1763) a stratilo Kanadu (provincie Quebec a Montreal, ktoré sa ale nikdy nestali anglickými, žilo tam francúzske obyvateľstvo). Prijatím názoru, že kolónie by mali platiť značnú časť výdavkov na ich obranu, Británia uvalila rad daní: 1768 – kolkovné a daň z čaju, cukru, soli a dovážaných potravín, ktoré sa stali nepopulárnymi, pretože kolóniám chýbali volení zástupcovia v britskom parlamente. Veľa kolonistov považovalo zákony za nelegitímne. Po protestoch v Bostone Británia vyslala do vzbúrených provincií bojové jednotky a Američania mobilizovali milície. Boje vypukli v roku 1775. Hoci lojalistov bolo 15 – 20 % obyvateľstva, cez vojnu patrioti kontrolovali 80 – 90 % svojho územia a Británia udržala len niekoľko pobrežných miest. V roku 1776 zástupcovia 13 kolónií jednomyseľne odhlasovali prijatie Deklarácie nezávislosti, ktorá ustanovila Spojené štáty americké. Američania vytvorili v roku 1778 koalíciu s Francúzskom, ktorá vyrovnala vojenské a námorne sily. Francúzske loďstvo porazilo anglické v Karibskom mori, aj pri myse Chesapeake, a vylodilo na americkú pevninu francúzske vojská generála de La Fayetta a generála de Rochambeau, ktoré sa pripojili k Američanom (generál George Washington, od r. 1789 prvý prezident USA). Dve britské armády boli zajaté pri Saratoge v roku 1777 a Yorktowne v 1781, čo viedlo k podpísaniu parížskeho mieru v roku 1783 a k ústupu britských armád z USA, ktoré sa stali plne nezávislé. USA boli v čase svojho vzniku ohraničené na severe britskou Kanadou, na juhu španielskou Floridou a na západe riekou Mississippi.

Žiadne zdanenie bez zastúpenia[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1763 Veľká Británia vlastnila veľké územia v Severnej Amerike. Okrem trinástich kolónii, 22 menších bolo spravovaných priamo kráľovským guvernérmi. Víťazstvo v Sedemročnej vojne prinieslo Británii Nové Francúzsko (Kanada), Španielsku Floridu a územia Indiánov, východne od rieky Mississippi. V roku 1765 sa kolonisti stále považovali za subjekty verné kráľovskej korune, s rovnakými historickými právami a povinnosťami ako subjekty vo Veľkej Británii.

Britská vláda sa rozhodla zdaniť jej Americké kolónie, primárne aby pomohli platiť ich obranu v Severnej Amerike pred Francúzskom v Sedemročnej vojne. Problémom mnohých amerických kolonistov nebola výška daní (dane v skutočnosti boli nižšie, v porovnaní s tými ktoré platil priemerný občan v Británii), ale to, že nové dane neboli prediskutované s kolonistami. Keďže nemali žiadne zastúpenie v Parlamente, fráza „Žiadne zdanenie bez zastúpenia (No Taxation without Representation)“ sa stala populárna v mnohých amerických kruhoch. Londýn tvrdil že Američania sú zastúpení „virtuálne“, ale väčšina Američanov odmietla teóriu presadzovanú v Londýne, že ľudia ktorí nevedia nič o ich potrebách a podmienkach ich môžu zastupovať.

Británia regulovala ekonomiku kolónii cez Námorné Zákony, ktoré zodpovedali zásadám merkantilizmu, ktoré hovorili, že všetko z čoho prospieva impérium, je dobré. Rozšírené vyhýbanie sa týmto zákonom bolo dlhý čas tolerované, ale v tomto období boli cez výnosy (Writs of Assistance) tvrdo presadzované. V roku 1761 messachusettský právnik James Otis na súde namietal, že tieto výnosy poškodzujú ústavné práva kolonistov. Prípad prehral, ale John Adams po výroku súdu napísal: „Americká nezávislosť bola vtedy a tam zrodená“.

V roku 1762 Patrik Henry tvrdil v kauze „Parsons“ vo Virgínii (kde legislatíva obišla zákon a kauza bola vetovaná kráľom): „Tým že kráľ znemožnil zákon užitočnej povahy, sa z otca ľudu zmenil na tyrana a spochybnil právo poslúchať ho.“[chýba zdroj]

Kolkový zákon spája kolonistov[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1764 Parlament uzákonil Cukrový zákon a Menový zákon, podporujúci útlak kolonistov. Protest viedol k novej silnej zbrani, systematickému bojkotu Britského tovaru. Briti zatlačili kolonistov ešte ďalej, keď v tom istom roku uzákonili Quartering Act, ktorý stanovil, že na určitých územiach sa majú obyvatelia postarať o Britských vojakov. V roku 1765 bola tzv. Kolkovým zákonom prvýkrát zavedená priama daň na kolonistoch. Všetky noviny, almanachy, pamflety, oficiálne dokumenty ale aj stolné hry a karty museli mať kolok. Všetkých 13 kolónii vehementne protestovalo, populárny vodcovia ako napríklad Patrik Henry vo Virgínii a James Otis v Massachusetts, burcovali ľudí do protestov. V mnohých mestách vznikol tajný spolok Sons of Liberty (Synovia slobody), ktorý sa vyhrážal násilnosťami ak niekto bude predávať kolky, a tak ich nikto nepredával. V Bostone Sons of Liberty spálili záznamy súdu vice-admirality a ukoristili elegantný dom šéfa spravodlivosti Thomasa Hutchinsona. Niekoľko zákonodarných zborov požadovalo spoločnú akciu: 9 kolónií nakoniec vyslalo delegátov na kongres o Kolkovom zákone, ktorý sa konal v meste New York v októbri 1765. Rozhovory vedené Johnom Dickinsonom vytvorili "Deklaráciu práv a sťažností (Declaration of Rights and Grievances)" a zhodli sa, že dane sú bezdôvodné a porušujú prirodzené odveké práva. Verejná váha argumentu bol ekonomický bojkot Britského tovaru, pretože import do kolónii klesol z 2 250 000 libier v roku 1764 na 1 944 000 libier v roku 1765.

Keď sa k moci dostala Rockingamova vláda, parlament začal debatu, či kolkový zákon anulovať, alebo poslať armádu na jeho podporu. Benjamin Franklin vysvetľoval, že kolónie sú vyčerpané po materiálnej aj fyzickej stránke zo série vojen s Francúzmi a Indiánmi, že krvácali pri obrane impéria a že dane za tieto vojny sú nespravodlivé a môžu priniesť rebélie. Parlament súhlasil a daň stiahol, ale v „Prehlasovacom akte“ z marca 1766 vyžadoval ponechať si moc určovať zákony kolóniám.

V Bostone sa 5. marca 1770 zhromaždil dav okolo skupiny Britských vojakov, ktorý sa začal správať agresívne a hádzal snehové gule a smeti do vojakov. V zmätku začali vojaci strieľať do davu. Bolo zasiahnutých 11 ľudí, piati na následky zranení zomreli. Udalosť sa rýchle začala označovať ako Bostonský masaker. Zveličovanie a rozširovanie masakru zmenilo pocity kolonistov voči Británii. Udalosť tiež roztočila špirálu zhoršovania vzťahov medzi Britmi a kolóniami, zvlášť v Massachusetts.

V roku 1767 Britská vláda schválila Townshend Act, ktorý zdanil viacero podstatných tovarov, vrátane papiera, skla a čaju. Rozhorčení kolonisti zorganizovali bojkot Britského tovaru. 16. decembra sa skupina mužov vedených Samuelom Adamsom a prezlečených za mohavských Indiánov vkradla na britskú loď s čajom a vysypala do mora tovar v hodnote približne 10 000 libier. Táto udalosť sa stala známou ako Bostonské pitie čaju (Boston Tea party).

Britská vláda odpovedala zavedením niekoľkých nariadení, ktoré sa stali známymi ako „Neakceptovateľné nariadenia (Intolerable Acts)“ a obsahovali okrem iného uzavretie Bostonského prístavu, pokým kolónie neodškodnia obchodníkov, ktorým bol zničený tovar. Samozrejme Neakceptovateľné nariadenia zhoršili mienku kolónii o Británii.

Liberalizmus a republikanizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Myšlienky Johna Locka o liberalizme, výrazne ovplyvnili politické myslenie v pozadí revolúcie. Napríklad teória „sociálnej zmluvy“ zahrňovala prirodzené právo ľudu zosadiť vodcov, ak zradili historické práva Angličanov. Pri písaní štátnych a národnej ústavy, Američania použili Montesquieuovu analýzu ideálne vyváženej Britskej ústavy.

Motivačnou silou v pozadí revolúcie bol Americký obsah politickej ideológie nazývanej republikanizmus, ktorý bol dominantný v kolóniách do roku 1775. Krajinská strana (country party) v Británii, ktorá kritizovala Britskú vládu, a zdôrazňovala svoje obavy z korupcie, mala silný vplyv na Amerických politikov. Kolonisti spájali panovnícky dvor s luxusom a dedičnou aristokraciou, ktorú Američania čoraz viac odsudzovali. Korupcia bolo najväčšie potencionálne zlo a občianska cnosť vyžadovala postaviť občiansku povinnosť proti vlastným záujmom. Muži mali občiansku povinnosť bojovať za vlasť. Pre ženy sa „republikové materstvo“ stalo ideálom. Prvoradou povinnosťou žien republikániek bolo vštepiť republikánske hodnoty ich deťom a vyvarovať sa luxusu a vystatovaniu. Zakladajúci otcovia (Founding Fathers) boli silnými obhajcami republikanizmu zvlášť: Samuel Adams, Patrick Henry, Thomas Paine, Benjamin Franklin, George Washington, Thomas Jefferson, a John Adams.

Spor o západné územia[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovský dekrét z roku 1763 obmedzil pohyb Američanov cez Apalačské vrchy (Appalachian Mountains), nedbajúc na skupiny osadníkov, ktorí pokračovali v pohybe na západ. Dekrét bol vo veľmi krátkom čase upravený a nebol viac pre osadníkov prekážkou, ale vznikol bez konzultácie s Američanmi čo nahnevalo kolonistov. Quebecký Akt z roku 1774 posunul hranice Quebecu k rieke Ohio a nebral ohľad na sťažnosti 13 kolónii a ich území. Od tohoto momentu, Američania brali len malý ohľad na zákony z Londýna. Začali cvičiť domobranu a organizovať vojnu.

Kríza 1772 – 1775[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď sa v rámci Americkej revolúcie udial celý rad udalostí, existoval špecifický rad udalostí, ktorý viedol k vypuknutiu vojny. V júni 1772 došlo k tzv. afére Gaspée, pri ktorej bola britská vojnová loď, ktorá ostro presadzovala nepopulárne obchodné obmedzenia, spálená americkými vlastencami. Čoskoro guvernér Thomas Hutchinson z Massachusetts oznámil, že on a kráľovský sudcovia budú platení priamo z Londýna, a tak obišiel koloniálny zákonodarný zbor. Neskôr v roku 1772 Samuel Adams vytvoril Výbor korešpondentov (Committees of Correspondenc), ktorý spájal vlastencov v 13 kolóniách a prípadne mal poskytnúť rámec pre vládu rebelov. Začiatkom roku 1773, Virgínia, najväčšia kolónia, vytvorila svoj Výbor korešpondentov, v ktorom pôsobili aj Patrick Henry a Thomas Jefferson.

"Neakceptovateľné nariadenia (Intolerable Acts)", ako boli pomenované kolonistami, obsahovali 4 zákony schválené Britským Parlamentom. Prvý bol zákon vlády v Massachusetts, ktorý zmenil Massachusettskú chartu a obmedzil mestské zasadania. Druhým nariadením bol príkaz Ministerstva spravodlivosti, ktoré nariadilo, že všetci britskí vojaci majú byť verbovaní vo Veľkej Británii, nie v kolóniách. Tretím bolo "Nariadenie pre Bostonský prístav (Boston Port Act)", ktorý uzavrel prístav v Bostone, pokiaľ Británii nebudú nahradené straty po „Bostonskom čajovom večierku“. (Británii nikdy nebol vrátený ani cent). Štvrté nariadenie bolo "Quartering Act" z roku 1774, ktorý umožňoval umiestniť britské jednotky v neobývaných budovách. Prvý kontinentálny kongres potvrdil Suffolské uznesenie, ktoré deklarovalo "Neakceptovateľné nariadenia" ako neústavné a vyzvalo ľud, aby začal formovať domobranu a Massachusetts, aby sformoval vládu Patriotov.

V reakcii najmä na "Massachusetts Government Act", ľud vo Worchesteri vytvoril líniu ozbrojencov pred miestnym súdom a odmietol do budovy vpustiť Britských sudcov. Podobné udalosti sa začali diať v celej kolónii. Na potlačenie rebélie bolo z Anglicka vyslané Britské vojsko; kým však dorazilo do oblasti, bola celá kolónia Massachusetts, okrem mesta Boston, kde bola veľká Britská posádka, v rukách kolonistov.

Boje vypukli v Lexintone v roku 1775[upraviť | upraviť zdroj]

Briti v meste Concord v apríli roku 1775

Bitka o Lexington a Concord vypukla 19. apríla 1775, keď Briti vyslali regiment, aby skonfiškoval zbrane a zatkol revolucionárov v Concorde. Bola to prvá bitka v Americkej vojne o nezávislosť, a správa o nej okamžite vyburcovala 13 kolónii, ktoré povolali domobranu a vyslali jednotky obliehať Boston. Bitka o Bunker Hill vypukla 17. júna 1776. Na jar 1776 s veliteľom Georgom Washingtonom Američania prinútili Britov opustiť Boston. Patrioti získali kontrolu vo všetkých 13 kolóniách a boli pripravení vyhlásiť nezávislosť. Aj keď v Kolóniách bolo mnoho Loyalistov, nemali kontrolu nikde od júla 1776, a všetci Britskí dôstojníci utiekli.

Druhý kontinentálny kongres bol zvolaný v roku 1775 po začatí vojny. Kongres vytvoril Kontinentálnu Armádu (Continental Army) a poslal výzvu (Olive Branch Petition) kráľovi ako snahu o zmierenie. Kráľ Juraj III. ju odmietol prijať a miesto toho vydal „Vyhlásenie o Rebélii“ (Proclamation of Rebellion), požadujúc akciu proti „zradcom“. Do roku 1783 s kolóniami nevyjednával.

Rozdelenie strán: Patrioti, Loyalisti, Neutrálni

Patrioti – revolucionári[upraviť | upraviť zdroj]

Revolucionári boli nazývaní aj "Patroti (Patriots)", "Liberáli (Whigs)", "Kongresmani (Congress-men)" alebo aj "Američania (Americans)". Pochádzali zo všetkých ekonomických a sociálnych skupín, ale jednomyseľne podporovali potrebu brániť práva Američanov. Po vojne Patrioti ako George Washington, James Madison, John Adams, Alexander Hamilton, a John Jay boli hlboko oddaní republikanizmu a tiež dychtili vybudovať bohatý a mocný národ, zatiaľ čo Patrioti ako Patrick Henry, Benjamin Franklin, a Thomas Jefferson obhajovali demokratické hodnoty a záujmy poľnohospodárov, ktorí chceli pre spoločnosť širšiu politickú rovnosť.

Loyalisti a neutrálni[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď nie je možné zistiť presné číslo, historici odhadujú, že 15 % – 20 % obyvateľov kolónii ostalo verných Britskej korune. Títo sa stali známi ako "Loyalisti (Loyalists)", "Konzervatívci (Tories)", "Muži Kráľa (King's men)". Loyalisti boli zvyčajne starší, ktorí si menej priali prelomiť starú vernosť korune, často spojení s Anglikánskou cirkvou, a mali veľa zavedených obchodov a obchodné konexie v celom Britskom Impériu, ako napríklad Thomas Hutchinson z Bostonu. Noví imigranti, ktorí neboli plne amerikanizovaný, mali sklony podporovať Kráľa.

Existovali Loyalisti, ktorí neboli vysoko postavení. Významným príkladom toho Indiáni (Native Americans), ktorí odmietli prosbu Američanov o neutralitu a mnohé kmene sa pridali k Loyalistom. Obidve strany viedla k Loyalizmu pohnútka zabezpečiť si vplyv lokálnych kmeňov, ktoré záviseli na koloniálnom obchode, čo viedlo k stráneniu sa od Patriotov.

Ďalšou veľmi slabo zdokumentovanou skupinou, ktorá sa pridala k Loyalistom boli Afro-Americkí otroci, ktorí boli aktívne regrutovaní do Britskej armády, s prísľubom slobody, možnosti chrániť svoje rodiny, často im bola sľúbená i pôda.

Minorita neurčitej veľkosti ostala počas vojny neutrálnou, väčšinou z nižšej triedy. Najvýznamnejšou z tejto skupiny boli Kvakeri.

Po vojne väčšina Loyalistov v Amerike ostala a viedla normálny život. Niektorí, ako napríklad Samuel Seabury, sa stali prominentnými Americkými vodcami. 100 000 – 200 000 loyalistov sa presťahovalo do Kanady, Britskej západnej Indie, a stáli za jednou z najväčších migrácii v histórii. Išlo približne o 5 % populácie. Do Britskej Západnej Indie vzali so sebou 75 000 otrokov, kde sa ich potomkovia stali slobodnými o 26 rokov skôr ako by boli v USA.

Sociálne rozdiely medzi Patriotmi[upraviť | upraviť zdroj]

Historici, ako napríklad J. Franklin Jameson zo začiatku 20. storočia, skúmali sociálne zloženie Patriotov. Za posledných 50 rokov, historici od tejto interpretácie upustili, namiesto toho zdôraznili vysokú úroveň ideologickej jednoty. Pokým Loyalisti tvorili skupinu chudobných a bohatých, Patrioti tvorili pestrejšiu zmes, s tým, že bohatší a lepšie vzdelaný mal väčšiu šancu stať sa dôstojníkom v armáde. Ideologické požiadavky boli na prvom mieste, Patrioti videli v nezávislosti spôsob oslobodenia sa spod Britského útlaku a daní, no predovšetkým sa dožadovali svojich politických práv. Väčšina farmárov, remeselníkov a drobných obchodníkov sa pridala k Patriotom práve z týchto dôvodov.

Tvorba nových ústav štátov[upraviť | upraviť zdroj]

V lete 1766, keď Patrioti kontrolovali všetky územia, Loyalisti boli bezmocní. Všetkých 13 štátov zvrhlo existujúce vlády, zatvorili súdy a vyhnali Britských agentov a guvernérov z ich domov. Zvolili zhromaždenie a "legislatívu", ktorá existovala bez legitímneho rámca. Nová ústava bola potrebná v každom štáte, aby sa zmenil Royalistický charakter. Teraz už boli štátmi, nie kolóniami.

5. januára 1776 New Hampshire ratifikoval ústavu, šesť mesiacov pred podpísaním Deklarácie nezávislosti (Declaration of indapendence). V máji 1776 Kongres schválil potlačenie akejkoľvek autority koruny a jej nahradenie lokálne schválenou autoritou. Virgínia, Južná Karolína a New Jersey vytvorili ústavu pred 4. júlom. Rhode Island a Connecticut jednoducho upravili ich existujúce ústavy a vymazali z nich všetky vzťahy ku korune.

Nové štáty sa museli rozhodnúť, akú formu vlády si vytvoria, najprv však bolo treba vymyslieť, ako vybrať tých, ktorí vytvoria ústavu a ako bude následný dokument ratifikovaný. V štátoch, kde bohaté firmy dozerali na proces ratifikácie (Maryland, Virgínia, Delaware, New York a Massachusetts), mali ústavy svoje charakteristické črty:

  • Majetkový cenzus pre voliteľné miesta
  • Dvojkomorový zákonodarný zbor
  • Silný guvernér s právom veta a veľkou autoritou
  • Významní jedinci mohli mať niekoľko postov vo vláde
  • Bola v nich spomínaná štátna viera

V štátoch, kde sa menej majetní vedeli dobre zorganizovať, najmä v štátoch Pensylvánia, New Jersey a New Hampshire, boli schválené ústavy týchto čŕt:

  • Univerzálne hlasovacie právo podľa veku alebo minimálne majetkové požiadavky pre možnosť byť zvolený alebo zastávať úrad
  • Silný jednokomorový zákonodarný zbor
  • Relatívne slabý guvernér, bez práva veta a bez významnej autority
  • Zákaz pre jednotlivcov zastávať viac postov

Vojenská história: Vypudenie Britov (1776)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1775 bol Boston držaný Britmi, ale obkľúčený domobranou okolitých kolónii. Kongres zvolil Georgea Washingtona ako veliteľa, a on prinútil Britov opustiť mesto v marci 1776. Od tohto momentu Patrioti kontrolovali všetkých 13 kolónií a boli pripravení vyhlásiť nezávislosť.

Nezávislosť, 1776[upraviť | upraviť zdroj]

10. januára 1776 vydal Thomas Paine politický pamflet s názvom Zdravý rozum (Common Sense), v ktorom sa písalo, že jediný spôsob, ako vyriešiť problémy s Britániou je republikanizmus a vyhlásenie nezávislosti od Veľkej Británie.

2. Júla 1776 bola Deklarácia nezávislosti (Declaration of Independece) ratifikovaná Druhým kontinentálnym kongresom a podpísaná 4. júla. tento deň je v USA štátnym sviatkom nazývaným Deň nezávislosti. Vojna začala v apríli 1775, zatiaľ čo deklarácia nezávislosti bola vydaná v júli 1776. Do tohoto momentu sa kolónie snažili len o výhodné prímerie, ale od teraz všetky dôrazne volali po nezávislosti.

Dokumenty známe ako aj The Articles of Confederation and Perpetual Union, známejšie tiež ako Articles of Confederation (Články o konfederácii), vytvorili prvý vládny dokument Spojených Štátov Amerických, a spojili kolónie do voľnej konfederácie suverénnych štátov. Druhý kontinentálny kongres prijal články v novembri 1777, aj keď boli oficiálne ratifikované do 3 rokov.

Vojna: Briti sa vracajú (1776 – 1777)[upraviť | upraviť zdroj]

Briti sa vrátili na bojovú scénu v auguste roku 1776, keď nasadili Kontinentálnu Armádu k najväčšej akcii počas revolúcie, Bitke o Long Island. Nakoniec sa zmocnili mesta New York, ktoré predtým získal generál Washington. V meste si zriadili politickú a vojenskú základňu a držali ju do roku 1783. Tiež obsadili New Jersey, ale Washington nečakane prekročil rieku Delaware, porazil Britskú armádu v Trentone a Princetone, a získal tak New Jersey späť. V roku 1777 Briti vyslali dva nekoordinované útoky. Posádka v New Yorku porazila Washingtona a obsadila Philadelphiu. Simultánne druhá armáda vtrhla z Kanady s cieľom odrezať Nové Anglicko, ale bola chytená do pasce a v októbri 1777 uväznená v Saratoge v štáte New York. Toto víťazstvo posilnilo Francúzsko, aby oficiálne vstúpilo do vojny, a Benjamin Franklin začal rokovania o vojenskom spojenectve v roku 1778. Neskôr sa Španielsko a Holandsko spojilo s Francúzskom a nechali Britániu bojovať vojnu osamotenú, s blokádou v Atlantiku. A tak Američania mali vo vojne s Britániou iba jeden front.

Kvôli tomuto spojenectvu a zlej vojenskej situácii, Sir Henry Clinton, Britský veliteľ, opustil Philadelphiu, aby posilnil mesto New York. Generál Washington sa pokúsil zastaviť ústup Britov, čo viedlo k bitke pri Momouth Court House, poslednej veľkej bitke v severných štátoch. Po rozporuplných jednaniach Briti úspešne ustúpili do New Yorku. Severná vojna sa potom dostala do patovej situácie.

Briti útočia na juh[upraviť | upraviť zdroj]

Obliehanie Yorktownu sa skončilo kapituláciou britskej armády a vydláždilo cestu k ukončeniu americkej vojny za nezávislosť. Na konci decembra 1778 Briti obsadili Savannah a začali sa presúvať na sever do Južnej Karolíny. Severná Georgia nebola obsadená; Patrioti zvíťazili v Bitke pri Kettel Creek v okrese Wilkes v Georgii. Briti sa pohli, aby obsadili Charleston a vybudovali sieť opevnených ostrovov veriac, že Loyalisti sa postavia na odpor. Ale Loyalistov nebolo dosť, a tak sa Briti museli sami prebojovať na sever do Severnej Karolíny a Virgínie, kde očakávali záchranu britskou flotilou, ktorá však bola porazená francúzskym loďstvom a musela opustiť americké brehy. Uväznená v Yorktowne (štát Virgínia) a pod.kombinovanými útokmi amerických a francúzskych jednotiek sa britská armáda pod velením generála Corwallisa vzdala americkému generálovi Washingtonovi a francúzskemu generálovi de Rochambeau v októbri 1781. Aj keď kráľ Juraj III chcel bojovať, jeho podporovatelia stratili moc v parlamente (padla vláda lorda Northa a nová vláda požiadala o mier), vojna sa skončila v prospech Ameriky. Anglicko nebolo schopné znovu si podmaniť Ameriku a uznalo nezávislosť USA.

Otázka zradcov[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1775 kráľ vyhlásil Američanov, ktorí povstali, za zradcov koruny. Britská vláda najprv začala zaobchádzať zo zajatcami ako s kriminálnikmi. Boli uvrhnutí do väzení a boli proti nim chystané súdy za velezradu. Lord Germain a Lord Sandwich boli dychtiví tieto procesy začať. Množstvo zajatcov z Bunkers Hill očakávalo, že budú obesení, ale guvernér sa rozhodol zastaviť súdy a popravy. Na územiach kontrolovaných Američanmi sa totiž nachádzalo 10 000 loyalistov, ktorým hrozili odvetné opatrenia zo strany Američanov, a Briti stavali svoju stratégiu na ich podpore. Po porážke v Saratoge v roku 1777 boli tisícky Britských zajatcov v rukách Američanov, a boli účinnými rukojemníkmi. Preto ani jeden zajatý Američan nakoniec nebol súdený za vlastizradu, aj keď sa s nimi zle zaobchádzalo a podliehali právu bojujúcej strany. V roku 1782 bol výnosom parlamentu zmenený ich status zo zradcov na vojnových zajatcov. Po skončení vojny obe strany svojich zajatcov prepustili.

Mierová zmluva[upraviť | upraviť zdroj]

Mierové zmluvy s Veľkou Britániou, známe aj ako Zmluvy z Paríža (Treaty of Paris), dali Spojeným Štátom všetku pôdu na východ od rieky Mississippi a na juh od Veľkých Jazier, aj keď nezahŕňala Floridu (3. septembra 1783 sa Británia dohodla so Španielskom o vrátení Floridy späť Španielsku). Národy amerických Indiánov neboli súčasťou žiadnej dohody a nezávislosť ich nezaujímala, až kým neboli vojensky porazení armádou USA. Veci o hraniciach a dlhoch neboli riešené až do zmluvy z Jay (Jay Treaty) v roku 1795.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra a iné zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ian Barnes and Charles Royster. The Historical Atlas of the American Revolution (2000), maps and commentary
  • Blanco, Richard. The American Revolution: An Encyclopedia 2 vol (1993), 1850 pages
  • Boatner, Mark Mayo, III. Encyclopedia of the American Revolution. (1966); revised 1974. ISBN 0-8117-0578-1; new expanded edition 2006 ed. by Harold E. Selesky
  • Fremont-Barnes, Gregory, and Richard A. Ryerson, eds. The Encyclopedia of the American Revolutionary War: A Political, Social, and Military History (ABC-CLIO 2006) 5 vol; 1000 entries by 150 experts, covering all topics
  • Greene, Jack P. and J. R. Pole, eds. The Blackwell Encyclopedia of the American Revolution (1994), 845pp; emphasis on political ideas; revised edition (2004) titled A Companion to the American Revolution
  • Nash, Lawrence Freedom Bound, in The Beaver: Canada's History Magazine.[3] Feb/Mar., 2007, by Canada's National History Society. pp. 16-23. ISSN 0005-7517
  • Purcell, L. Edward. Who Was Who in the American Revolution (1993); 1500 short biographies
  • Resch, John P., ed. Americans at War: Society, Culture and the Homefront vol 1 (2005)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]