Ióannes Italos
| Ióannes Italos | |
| byzantský filozof, humanista a novoplatonik | |
| Iné mená | Ján Italos |
|---|---|
| Štát pôsob. | Byzantská ríša |
| Narodenie | 1025 južná Itália, Kalábria |
| Úmrtie | po 1082 |
| Zamestnanie | hypatos tón filosofón |
| Alma mater | Konštantínopolská univerzita |
Ióannes Italos (iné prepisy: Ióannés Italos[1], Ioannes Italos, iné mená: Ján Italos[2], Johannes Italos[1]; starogr. Ἰωάννης ὁ Ἰταλός – Ióannes o Italos; * 1025, južná Itália, Kalábria – † po 1082)[1] bol byzantský filozof, humanista a novoplatonik. Svojím dielom nepriamo ovplyvnil taliansky humanizmus 14. a 15. storočia.
Italos sa narodil v južnej Itálii, v ranom živote však dlhšie žil na Sicílii, odkiaľ neskôr odišiel do Lombardie. V roku 1049 prišiel do Konštantínopola, kde začal študovať na univerzite u Michaela Psella. Obzvlášť vynikal v dialektike a rád viedol učené dišputy, pričom často polemizoval so Psellom. Po odchode svojho učiteľa z univerzity sa vďaka podpore Michala VII. stal hlavným profesorom filozofie (hypatos tón filosofón). V roku 1082 upadol do nemilosti cisára Alexia I. Komnéna a spolu so svojimi žiakmi čelil obvineniu z herézy a následnému vyhnanstvu. Za jeho odsúdením však mohli byť aj politické príčiny, pretože Ján bol chránencom Dukovcov. O konci jeho života nemáme zmienky.[1][3][4] Jeho žiakom bol mimo inými Eustrátios Nikejský.[2]
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Italos sa zaoberal dielami Platóna, Aristotela a novoplatonikov. Podobne ako iní byzantskí filozofi aj Italos hľadal syntézu kresťanského zmýšľania a gréckej pohanskej filozofie. Zaoberal sa v nich rétorikou, logikou a dialektikou. Pretože boli jeho diela spálené, zachovali sa iba zlomky. Jeho učenie je čiastočne známe aj z anathemy, ktorá sa zachovala v Synodikone pre Nedeľu ortodoxie. Hlavnými bodmi jeho obžaloby bolo, že chcel rozumom vysvetliť dogmu o vtelení Slova Božieho, a jeho snahy o oživenie pohanských náuk o duši a jej prevtelovaní, ako i popieranie nesmrteľnosti duše a zmŕtvychvstania a za stavanie pohanských filozofov nad cirkevných otcov a svätých. Italos v antických dielach nevidel len priestor pre formálne vzdelávanie, ale vnímal ich i ako prameň skutočného poznania a pravdy.[1][4] Nevyužíval v Byzancii zaužívanú dvojitú metodológiu, podľa ktorej filozofia skúma otázky stvorenej reality, čo viedlo k tomu, že nerozlišoval vedeckú teológiu od charizmatickej a kresťanskú skúsenosť vymenil za filozofické kategórie.[2]
- komentáre k Aristotelovým Topikám[1]
- Otázky a odpovede (Aporiai kai lyseis)[1]
- Rozbory z logiky (Expositiones logicae)[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h Ióannés Italos In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-02-03]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ a b c ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 159 – 160.
- ↑ Ioannes Italos. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 222.
- ↑ a b DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 194 – 196.