Michael Psellos

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Michael Psellos
Byzantská filozofia
Stredoveká filozofia
Michael Psellos a Michael VII. Dukas
Michael Psellos a Michael VII. Dukas
Biografické údaje
MenoMichael Psellos
Narodenie1017 alebo 1018, (Konštantínopol)
Úmrtiepo 1081, Konštantínopol
Dielo
Škola/tradíciaByzantská filozofia
Oblasť záujmurétorika, teológia, logika, právo, epistemológia, etika, politická filozofia, história
Význačné myšlienkylogický štvorec
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMichael Psellos
(multimediálne súbory na commons)

Michael Psellos alebo Michal Psellós[1] (gr.: Μιχαὴλ Ψελλός, lat.: Michaël Psellus * 1017/1018 Konštantinopol – † po 1081 (niekedy sa uvádza až 1096) Konštantinopol) bol byzantský mních, rétor, právnik, filozof, najvýznamnejší systematik byzantskej filozofie, polyhistor, literát a politický činiteľ. Jeho pôvodné meno bolo Konštantín. Za vlády cisára Konštantína IX. Monomacha viedol konštantinopolskú univerzitu a bol mu udelený titul hypatos tón filosofón (konzul filozofov).

Život[upraviť | upraviť kód]

Michael Psellos sa narodil ako tretie dieťa priemernej meštianskej rodiny pravdepodobne v Konštantínopole. Vychovávaný bol svojou vzdelanou a nábožnou matkou Theodotou, ktorá dbala na to, aby bol aj Psellos vychovávaný k zbožnosti a rozumnosti.[2] Ako päťročný začal v Konštantínopole navštevovať nižšiu školu, ktorú ukončil ako osemročný. Psellova rodina chcela, aby sa Psellos venoval remeslu, proti čomu výrazne vystúpila jeho matka, údajne vedená mystickými zážitkami.[2] Psellos teda pokračoval v štúdiách. Pretože však Psellova rodina potrebovala peniaze na veno Psellovej staršej sestry, Michael sa ako zhruba desaťročný stal pomocníkom provinčného sudcu. Po nečakanej smrti Psellovej sestry sa Michael vrátil do Konštantínopolu, kde pokračoval v štúdiách. Jeho učiteľom bol významný byzantský učenec Ján Mauropos. Počas štúdií sa spoznal s neskoršími patriarchami Konštantínom Lauchoudom a Jánom Xifilinom. Po ukončení štúdií opäť pracoval v štátnej správe, tentoraz ako sudca. Po ľudovej revolúcii proti Michalovi V. sa v roku 1042 vrátil do Konštantínopolu, kde ako nižší sekretár (ὑπογραμματεύς) započal svoju kariéru v cisárskej kancelárii. Počas vlády Konštantína IX. Monomacha sa stal vedúcim učiteľom na konštatinopolskej univerzite, kde za svoju činnosť od cisára získal titul konzul filozofov (ὕπατος τῶν φιλοσόφων, hypatos tōn philosophōn).

Krátko pred koncom vlády Konštantína Monomacha (1054) Psellos pre podporu cisárovho plánu na zmier so Západom upadol do nemilosti a rozhodol sa odísť z cisárskeho dvora do kláštora na hore Olymp v Bytýnii. Tu prijal svoje mníšske meno Michael. Na cisársky dvor sa vrátil na pozvanie cisárovnej Theodory, počas ktorej vlády pôsobil ako dvorský minister. Svoju pozíciu si udržal aj za vlády Michala VI. a svoj význam preukázal pri nástupe Izáka I. Komnena a Konštantína Duka na cisársky trón. Neskôr spolu s cézarom Jánom Dukom pomáhal cisárovnej regentke Eudokii. V nasledujúcom období Psellov vplyv pre cisársky prevrat upadol. Na výslnie dejín sa na krátku dobu znovu dostal po zajatí a neskoršej smrti Romana IV., keď sa moci ujal Michal VII., ktorého učiteľom Psellos bol. Psellos však krátko na to znovu upadol do nemilosti a musel sa stiahnuť do ústrania, kde zvyšok svojho živote prežil v skromných podmienkach.[3]

Učenie[upraviť | upraviť kód]

Byzantská filozofia nikdy neinklinovala k aristotelizmu tak ako západné kresťanské učenia a i napriek odporu niektorých ortodoxných cirkevných autorít sa byzantskí myslitelia skôr opierali o Platóna. Psellos podobne ako jeho učiteľ Ján Mauropos taktiež obracal svoje štúdium na Plátónove dialógy a na učenie jeho žiakov - najmä novoplatonikov. Predovšetkým Proklosa, Psellos chápal ako predstupeň ku kresťanskému učeniu. Psella označujú ako kresťanského humanistu, ktorý organicky spájal antickú a kresťanskú tradíciu. Pre poznanie systému Psellovho filozofického myslenia sú dôležité jeho komentáre ku Gregoriovi z Nazianzu a ďalším cirkevným otcom. Psellos sa zaujímal aj o iné prírodné vedy, najmä o matematiku a logiku. Psellos navrhol logický štvorec. Bol presvedčený, o tom, že prírodné javy sa riadia prírodnými zákonmi a možno ich vysvetliť rozumom, avšak zároveň tento racionalizmus spájal s teologickým a stredovekým myslením.[4] Psellos sa snažil filozofiu podľa platónskeho vzoru systematizovať, rozdelil ju na dve časti - prvú bez citu, rozumovú a druhú spoločenskú - vyznačujúcou sa láskou k človeku. Výrazne odmietal astrológiu.[2]

Psellovo učenie sa viackrát dostalo do rozporu s inými byzantskými autoritami, ktoré sa zväčša pridŕžali pre Byzantskú ríšu typického mysticizmu. Dokonca bol svojim bývalým priateľom, neskorším patriarchom Xifilinom obvinený z pohanstva - helénizmu, na čo Psellos reagoval plamennou obhajobou svoje snahy o prepojenie Platóna a kresťanského učenia.[4] Jeho žiak a nástupca Ján Talian v učení platonizmu zašiel ešte ďalej a z helénizmu bol aj verejne obvinený a postihnutý cirkevnou kliatbou.

Compendium mathematicum (Prehľad matematiky) 1647

Významné diela[upraviť | upraviť kód]

  • historiografia: Chronographia (Letopisy), Historia syntomos
  • filológia: Homérove alegórie, Alegória o sfinge, Právnická terminológia, Prehľad zákonov (veršovaný) Zbierka rétorických myšlienok,...
  • filozofia: O Platónových ideách, Zhrnutie podľa Aristotelovej logiky Komentár k Aristotelovej fyzike, Krátka prednáška o chaldejských dogmách,...
  • teológia: Stvorenie sveta za šesť dní, Komentár k spisom Gregora Naziánskeho, Komentár k spisom Bazila Veľkého, komentár k spisom Gregora z Nyzy, O názvoch žalmov, Timotheos é peri daimonón (Timotheos alebo a démonoch) - autorstvo posledného býva spochybňované[4],...
  • teologicko-filozofické dielo : Didaskalia pantodapé (Všelijaké učenie)
  • matematika: O geometrii, Prehľad matematiky
  • medicína: Stručný prehľad lekárskych vied, O kúpaní, O nových názvoch chorôb
  • diela o vojne: Vojenská taktika
  • epitafy: pre Michael Keroularia, Konštantína III. Leichouda, Ján Xifilina, Psellovu matku Theodotu...
  • homílie, hagiografie, liturgické hymny, dogmatické, exegetické spisy,..
  • asi 500 listov

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. 224 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 55.
  2. a b c DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. S. 216.
  3. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 245-246.
  4. a b c DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. ISBN 80-7021-034-6. Kapitola Vývoj teologie a filozofie, s. 189-194. (český jazyk)

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]