Theodora (11. storočie)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Theodora
byzantská cisárovná - autokratka
Zlatý histamenon s vyobrazením cisárovnej Theodory.
Zlatý histamenon s vyobrazením cisárovnej Theodory.
Panovanie
Dynastiamacedónska dynastia
Panovanie1042/1055 - 1056
Korunovácia19. apríl 1042
PredchodcaI. Michal V. Kalafates
II. Konštantín IX. Monomachos
NástupcaI. Konštantín IX. Monomachos
II. Michal VI. Bringas
Biografické údaje
Narodenie980
Konštantínopol, purpurová komnata cisárskeho paláca
Úmrtie31. august 1056
Konštantínopol
PochovanieChrám svätých Apoštolov, Konštantínopol
Vierovyznanieortodoxné kresťanstvo
Rodina
Manžel
Monomachos
OtecKonštantín VIII.
MatkaHelena
Odkazy
Spolupracuj na CommonsTheodora
(multimediálne súbory na commons)

Theodora Porfyrogenéta (gr.: Θεοδώρα; * 980 – † 31. august 1056) bola posledná byzantská cisárovná z Macedónskej dynastie. Vládla od 19. apríla 1042 do jej smrti 31. augusta 1056. Spočiatku vládla ako spoluvládkyňa svojej sestry Zoe (1042 – 1050) a jej manžela Konštantína IX. Monomacha (1042 – 1055). Jej smrťou po 189 rokoch vlády zomrela Macedónska dynastia. Okrem cisárovnej Ireny bola jedinou byzantskou cisárovnou s cisárskym titulom - autokratos (t.j. vládnucou cisárovnou).

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Cisárovná Zoe núti Theodoru vstúpiť do kláštora (Skylitzova kronika)

Raný život[upraviť | upraviť kód]

Theodora sa narodila ako najmladšia z troch dcér byzantského cisára Konštantína VIII. a jeho manželky Heleny, dcéry vplyvného konštatinopolského mešťana Alypia. Pretože bola dcérou vládnuceho cisára (v tom čase ešte "len" spolucisára jeho brata Bazila II.) a narodila sa v purpurovej miestnosti cisárskeho paláca, prislúcha jej titul a prídomok Porfyrogenéta - narodená v purpure.

Po tom, čo v roku 996 vyslal nemecký cisár Oto III. vyslal svojho vyslanca, milánskeho arcibiskupa Arnulfa do Konštantínopolu, aby zjednal jeho svadbu s niektorou z byzantských princezien, sa javila najmladšia Theodora ako najlepšia možnosť, avšak nakoniec prednosť dostala jej sestra Zoe. Príčinou zrejme bola Zoeina krása a charizma, kým Theodora príliš krásna údajne nebola. Ku svadbe však nakoniec pre Otovu smrť nedošlo.[1]

Následne sa už cisár Bazil II. Theodoru ani jej sestru nesnažil vydať, pravdepodobne preto, že sa obával vzniku nového legitímneho pretendenta na trón. Druhú šancu na svadbu preto Theodora získala až za samovlády jej otca Konštantína VIII. Ten na svojej smrteľnej posteli v roku 1028 hľadal vhodného nástupcu na byzantský trón. Jeho voľba nakoniec padla na Romana III. Argyra, ktorý si mal Theodoru vziať za ženu, čo však ona odmietla, pretože Roman bol jej vzdialeným príbuzným a najmä - bol už ženatý. Čo však vadilo Theodore, nebránilo k manželstvu jej sestre Zoe.[2]

Theodora naďalej žila v cisárskom paláci, avšak jej vzťahy s cisárovnou boli stále komplikovanejšie. Theodora bola obvinená z konšpirácie, že si chce vziať za muža bulharského princa Presjana a zvrhnúť cisára Romana z trónu. Presjan bol oslepený a poslaný do kláštora, kým Theodore bolo povolené naďalej bývať v cisárskom paláci. Už v roku 1031 však bola obvinená z ďalšieho podobného komplotu - tentokrát spolu so sirmijským archónom Konštantínom Diogenom. [3] Theodora bola internovaná v kláštore Petrion a prinútená vstúpiť do mníšskeho rádu.Tu Theodora žila v ústraní až do smrti Zoeinho druhého manžela, cisára Michaela IV. Paflagónskeho a následnej revolúcie proti jeho synovcovi Michaelovi V.

Zoe a Theodora, zlatý histamenon 1042
Theodora na tzv. Monomachovej korune

Návrat na cisársky dvor[upraviť | upraviť kód]

Po smrti cisára Michala IV. na trón usadol jeho synovec, Zoein adoptívny syn Michal V. Ten sa krátko po svojom nástupe na trón zbavil svojho strýka, eunucha Jána Orfanotrofa, ktorý stál za vzostupom jeho rodu a jeho samotného a podobne kruto sa zachoval aj k ostatným členom svojej rodiny, ktorých nechal oklieštiť. Michalova obľúbenosť naďalej klesala s každým jeho pokusom o je nápravu a po rom, čo v roku 1042 obvinil cisárovnú Zoe z travičstva a poslal ju do vyhnanstva na Princom ostrov v Propontise vypukla v Konštantínopole vzbura. Michal urýchlene povolal Zoe späť do paláca, avšak vzbúrenci zoskupení okolo patriarchu Alexia zmier odmietli a takmer nasilu priviedli do Konštantínopolu doteraz zabudnutú Theodoru.[2] Samotný cisár podľa Psella ani netušil, že Theodora žije. Ešte toho dňa ju patriarcha Alexios v Chráme Božej Múdrosti prehlásil cisárovnou. Po tom, čo sa revolúcia vysporiadala so zvrhnutým cisárom, na ktorého oslepení a vyhnaní mala Theodora zásluhy, Zoe, aby si udržala postavenie pozvala Theodoru do paláca a súhlasila s rozdelením moci medzi ňu a jej sestru. Ich spoluvláda trvala dva mesiace. Rozličnosti medzi vládkyňami boli zreteľné. Kým Zoe bola podľa prameňov elegantná a krásna žena, ktorá výrazne mrhala peniazmi a často striedala milencov, Theodora nebola príliš krásna, no bola pokojná, šetrná a cudná.[4] Vláda sestier sa ale s postupom času stále viac a viac niesla v duchu nezhôd a Zoe, aby získala väčší vplyv a význam sa vo veku šesťdesiatštyri rokov rozhodla tretíkrát vydať. Jej voľba padla na Konštantína Monomacha, ktorý od toho roku začal oficiálne vládnuť ako spoluvládca dvoch cisárovien. V skutočnosti, čo sa týkalo štátnických záležitostí Monomachos vládol ako sám. Narozdiel od svojich predchodcov avšak rešpektoval postavenie cisárskych sestier a oni zase rešpektovali jeho jeho politiku a jeho milenku Máriu Sklerovnu, ktorej udelil titul sebastey.[2] Mária bola tŕňom v oku viacerých osôb v okolí cisárskeho dvora a v roku 1044 z obavy, z fám, že Monomachos chce odstrániť Zoe a Theodoru vypukla v Konštanínopole nová vzbura, ktorá ale utíchla po tom, čo sa sestry ukázali na balkóne cisárskeho paláca a upokojili búriaci sa dav.[4] V tomto období žila Theodora viacmenej v ústraní paláca a po sestrinej smrti v roku 1050 sa na čas aj vrátila do kláštora. Po Máriinej a Zoeinej smrti podobné postavenie a titul sebastey získala alanská princezná, s ktorou sa Monomachos i pre Theodorine výčitky neoženil.

Theodora samovládkyňou[upraviť | upraviť kód]

Po tom, čo Konštantín IX. uľahol a pomaly zomieral, ujala sa sedemdesiatročná Theodora správy ríše. Narozdiel od svojej sestry sa odmietala vydať a rozhodla sa vládnuť sama s pomocou ministrov, mimoiné i byzantského historika Micheala Psella. Theodora sa i napriek svojmu veku ukázala byť schopnou a energickou vládkyňou. Prijímala nové zákony, vyslancov a úspešne odolávala pokusom patriarchu Kéroularia (ktorý nesúhlasil s vládou ženy) o prevzatie aspoň časti moci.[1] O uzurpáciu trónu sa pokúsil taktiež ambiciózny aristokrat Nifeforos Bryennios najstarší, avšak bol Theodorinmi prívržencami pri Chrysopole porazený a vyhnaný.[3] V tomto čase taktiež na povrch vyplávala otázka nástupníctva. Z vládnucej dynastie bola nažive už iba Theodora a bolo zrejmé, že ona už ríši dediča neporodí. Takisto Monomachos počas svojho života dediča nesplodil a preto bolo na Theodore aby určila kto bude jej nástupcom. Na smrteľnej posteli, cisárovná neschopná prehovoriť prikývnutím hlavou vybrala staršieho patricija Michala Bringa.[1] Niekoľko dní na to Theodora 31. augusta 1056 zomrela.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. 450 s. Kapitola The Decline beggins, s. 305 - 314 a 368 - 369. (anglický jazyk)
  2. a b c ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 203–204.
  3. a b Theodora. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2038.
  4. a b DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. S. 193-195.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]


Theodora
Vladárske tituly
Predchodca
Michal V. Kalafates
cisár
10421056
Nástupca
Michal VI. Bringas