Alexios I. (konštantínopolský patriarcha)
| Alexios I. Studites | ||||||||
| konštantínopolský ekumenický patriarcha | ||||||||
 Ustanovenie Alexia Studitu za patriarchu, Madridský kódex, kronika Ióanna Skylitza | ||||||||
| Štát pôsobenia | Byzantská ríša | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| igumen Studijského kláštora | ||||||||
| ? | ||||||||
| konštantínopolský ekumenický patriarcha | ||||||||
| december 1025 – 20. február 1043 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Varianty mena | starogr. Ἀλέξιος ὁ Στουδίτης | |||||||
| Úmrtie | 20. február 1043 Konštantínopol | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Odkazy | ||||||||
 Alexios I. | ||||||||
Alexios I. Studites (starogr. Ἀλέξιος ὁ Στουδίτης, lat. Alexius Studites; * ? – † 20. február 1043, Konštantínopol)[1] bol opát (igumen) Studijského kláštora a konštatinopolský patriarcha v rokoch 1025 až 1043.[2][3]
Studites bol horlivým prívržencom Macedónskej dynastie, zároveň však bol aj ochrancom nezávislosti cirkvi a čistoty cirkevnej náuky. Významnou bola jeho úprava kánonického manželského práva (napr. úprava prekážky pokrvného príbuzenstva pri manželstve). V roku 1034 založil v okolí Konštantínopola Monastier Usnutia Panny Márie, pre ktorý spísal typikon, ktorý sa neskôr používal aj v slovanských krajinách.[2][3]
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Alexios, pôvodne igumen Studijského kláštora, sa konštantínopolským patriarchom stal niekedy v polovici decembra 1025, keď ho do úradu bez kánonických formalít na smrteľnej posteli ustanovil cisár Bazil II.[2] Tento kánonickoprávny nedostatok sa neskôr proti nemu snažili neúspešne využiť viacerí cisári.[3] V júli 1026 podporil Alexios nového cisára Konštantína VIII. a ustanovil cirkevnú novelu, ktorá automaticky prekliala akýchkoľvek vzbúrencov proti legitímnym cisárom.[2]
V roku 1027 odsúdil charistikion (zverenie kláštorných pozemkov do správy určitej osobe, či inštitútu) a v januári 1028 sa Alexios pokúsil zvýšiť nezávislosť cirkvi a jej predstaviteľov tým, že ustanovil nespôsobilosť civilných súdov súdiť klerikov a mníchov.[1][4]
Alexios sa preukázal aj ako značný ochranca ortodoxnej kresťanskej náuky. Po tom, čo boli k ríši za vlády Bazila II. pripojené početné východné oblasti, stali sa obyvateľmi Byzantskej ríše aj zväčša neortodoxní Arméni a Sýrčania, ktorých byzantská vláda považovala za heretikov. Spory nastali krátko po smrti cisára Bazila II. a už v roku 1029 bol proti jakobitom v Konštantínopole vedený cirkevný súd. Jakobitský patriarcha Ján VIII. bar Abdun bol exkomunikovaný a vyhnaný zo svojho sídla. O rok neskôr sa v Konštantínopole uskutočnila synoda zaoberajúca sa perzekúciou východných heretikov. Prenasledovanie pokračovalo aj za vlády Michala IV., keď nakoniec jakobitský patriarcha presídlil do arabských krajín.[5][3]
Vernosť Macedónskej dynastii Alexios preukázal po tom, čo i napriek nesúhlasu oddal cisárovnú Zóé s Michalom IV. a to i napriek kánonickým obtiažam (šlo o druhé manželstvo cisárovnej Zóé). Počas vlády Michala IV. však Alexios takmer pre ambície cisárovho brata Ióanna Orfanotrofa stratil svoj úrad. Úrad si však udržal a ustál aj opakovanú snahu o zosadenie zo strany nového cisára Michala V.[1] Námietky proti jeho nekánonickému nástupu na patriarchálny stolec totiž argumentačne podkopávali aj legitimitu samotných cisárov, ktorých patriarcha korunoval a mnohých metropolitov v ríši, ktorých dosadil.[3][4] V roku 1042 Alexios stál v centre ľudového povstania, ktoré zbavilo trónu neobľúbeného Michala V. a dosadilo na byzantský trón cisárovné sestry Zóé a Theodoru. Druhýkrát Alexios v cirkevných manželských prekážkach cisárovnej Zóé ustúpil pri jej v poradí už treťom manželstve s Konštantínom IX. Monomachom.[5] V minulosti naopak východná cirkev tretie manželstvo zakázala (Lev VI.). Alexios zomrel 20. februára 1043 v Konštantínopole.[1] Údajne po sebe zanechal značné bohatstvo v zlate, ktoré si privlastnil Konštantín Monomachos.[3]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d ALEXIOS STOUDITES. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 67.
- ↑ a b c d Alexios Studites. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 23 – 24.
- ↑ a b c d e f RADIĆ, Radivoje. ALEXIOS STOUDITES. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides, Benjamin Hendrickx. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. (preložené z gréckeho originálu Εγκυτίλοπαιΰιχό Προσωπογραφικό Λεξικό Βυζαντινής Ιστορίας και Πολιτισμού). ISBN 978-2-503-52303-3. S. 163 – 164.
- ↑ a b Alexius Studites. In: LAWLER, Jennifer. Encyclopedia of the Byzantine Empire. Jefferson : McFarland& Company, 2004. ISBN 0-7864-1520-7. S. 39.
- ↑ a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 206 – 207 a 214 – 215.
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
Primárne pramene[upraviť | upraviť zdroj]
- Patrologia Graeca. Vol. 119. pp. 744 – 849. Dostupné online. [cit. 2023-06-21]
Sekundárna a terciárna literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- KUZENKOV, P. V. ALEKSIJ STUDIT. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 1. A – ALEKSIJ STUDIT. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 1997. [Cit. 2023-06-21]. Dostupné online. ISBN 5-89572-006-4. S. 722.