Monomachova koruna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Monomachova koruna

Monomachova koruna je označenie pre sedem zlatých emailových platničiek náhodne objavených v roku 1860 v Ivanke pri Nitre. Ide o o vzácny doklad byzantského zlatníctva a emailérstva 11. storočia. Koruna je dnes uložená v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Pochádza pravdepodobne z rokov 1042 – 1055 a bola vyhotovená v Konštantínopole. Zobrazuje byzantského cisára Konštantína IX. Monomacha a jeho spoluvládkyne, manželku Zóé a jej sestru Theodoru, posledné príslušníčky Macedónskej dynastie. Dodnes nie je zrejmé, ako sa klenot dostal na územie Uhorska, mohlo však ísť o klenot ulúpený počas IV. križiackej výpravy (1204).[1][2]

Opis koruny[upraviť | upraviť zdroj]

Na troch najväčších platničkách sa nachádzajú výjavy byzantského cisára Konštantína IX. Monomacha a jeho spoluvládkyň, manželky Zóé a jej sestry Theodory. Vďaka týmto platničkám s nápismi v gréčtine je možné datovanie koruny. Panovníci sú oblečení v cisárskom šate. Odev nachádza paralely aj v ďalších byzantských dielach. Cisársku trojicu a tanečnice ovíjajú rastlinné úponky s vtákmi. V rovnakom umeleckom štýle sú vytvorené aj zvyšné platničky, dve s tancujúcimi ženskými postavami a dve so statickými alegorickými postavami Cností, ktoré symbolizujú Pravdu a Pokoru. Cnosti sú narozdiel od ostatných platničiek obklopené cyprusmi. Paralely pre cnosti možno nájsť aj v ďalších dielach byzantského umenia. Pravda sa napr. javí ako cisárska cnosť lemujúca trón Nikefora III. v rukopise parížskych homílií Jána Zlatoústeho. Na smalte ukazuje na ústa a naznačuje zdroj pravdomluvnej reči. Aj keď zdanie pokory nemá obdobu v prežívajúcom byzantskom cisárskom umení, byzantskí spisovatelia túto cnosť často spájali s cisármi a cisárovnami. V prípade mužských vládcov pokora často implikovala cisárovo napodobňovanie Dávida a Krista.[3]

Pózy tanečníkov s vykopnutými nohami sa všeobecne spájajú s islamským umením, existujú však aj byzantské paralely. Moderní vedci ženám dávali rôzne identity, od jeruzalemských dcér tancujúcich na počesť kráľa Dávida až po Máriu Sklerainu, milenku cisára Konštantína vystupujúcu v súkromných záhradách cisárskeho paláca. Pretože však ženy majú svätožiaru, je pravdepodobné, že nereprezentujú ani starozákonné, ani byzantské tanečnice, ale nesú metaforické konotácie spojené s cnosťami. Možno ich interpretovať ako zbor milostí, ktorých kruhový tanec označil jeden byzantský rečník za „kruh chvál“ na počesť cisára. Rovnako môžeme chápať rastliny, stromy a vtáky ako metafory cisárskych cností.[3]

Značná diskusia sa venovala smerom, ktorým majú cisárske postavy obrátené pohľady. Pretože Konštantín hľadí doľava, jedna z hypotéz navrhla, že sa tam pôvodne nachádzala tabuľka s Kristom. Zóé sa tiež pozerá naľavo, čo viedlo tomu, že bola umiestnená po Konštantínovej pravici, aby sa na neho dívala. Theodora ktorá sa pozerá napravo bola umiestnená po cisárovej ľavici. Ukázalo sa však, že Byzantínci neboli pri sledovaní logiky pohľadu vždy tak dôslední ako moderní vedci.[3]

K domnienke o použití platničiek ako navzájom spojených prvkov koruny vedú bádateľov najmä analogické tvary polkruhovito ukončených platničiek vo viedenskej ríšskej korune a v uhorskej korune i schematické spodobenia niektorých byzantských korún. Zobrazený rad postáv však nezodpovedá ako celok žiadnej zo zachovaných korún (alebo čiastočne uhorskej korune), preto sa vyskytujú názory o ich inej pôvodnej funkcii.

Nepravidelne rozmiestnené otvory vyvŕtané do úzkych prúžkov spájkovaných okolo emailov vo vnútri ich okrajov naznačujú, že doštičky boli pôvodne vyrobené na prišitie na plátno alebo kožený podklad. Pretože otvory nie sú umiestnené na rovnakých úrovniach na doskách rovnakej veľkosti, nemohli byť určené na vzájomné spájanie pomocou háčikov alebo drôtov. Je tiež nepravdepodobné, že by otvory v spodnej časti tabuliek boli určené na pripevnenie prívesných perál a šperkov, pretože nie sú zreteľne viac roztiahnuté. Arabské pramene hovoria o byzantských pásoch z látky pokrytých zlatými alebo smaltovanými doskami. Podobné použitie bolo niektorými hypotézami navrhované aj pri týchto objektoch. Klenuté vrcholy však zase naznačujú, že boli určené skôr pre diadém, než pre opasok. Paralelu poskytuje päť smaltovaných plakiet z desiateho storočia nájdených v bulharskom Preslave. Tiež majú klenuté vrcholy a sú na svojich okrajoch perforované malými otvormi na zošitie. Pretože podobné motívy boli používané u oboch pohlaví, nie je možné určiť, či boli smalty určené na nosenie mužom alebo ženou.[3]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SEGEŠ, Vladimír, a kol. Kniha kráľov. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2003. ISBN 8010003247. S. 64.
  2. Ivanka pri Nitre In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-01-24]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  3. a b c d The Monomachos Crown [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2021-01-24]. Dostupné online. (po anglicky)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]