Kanoun
Kanoun (starogr. κανοῦν) bol rituálny kôš, ktorý sa používal pri obetných obradoch v starovekom Grécku. [1]
Kanoun (zrejme z gréckeho slova [κάννα] kanna – trstina[2]), zväčša plochý, široký rituálny „kôš“ s tromi rúčkami (alebo aspoň tromi pripevnenými „rukoväťami“, ktoré odlišovali tento kôš od podobných košíkov používaných v každodennom živote[3]), pôvodne vyrobený z prútia alebo trstiny, v neskorších dobách vyrábaný často z drahých kovov. Grécki maliari váz ho zobrazovali v rôznych tvaroch. Okrem plochých, tanierovitých alebo v tvare podnosu, sa najmä v Aténach zobrazovali s vyššími stenami a tromi vyvýšenými rúčkami.[4] V starovekom Grécku slúžil na slávnostných obetných obradoch,[5] na ktorých ho na čele procesie (sprievod – pompé) niesla zvyčajne na hlave kanéfora, t. j. dievčina z poprednej rodiny touto rituálnou úlohou poverená (spolu s obetnými darmi a kultovým náčiním, zväčša to bol nôž na usmrtenie obetného zvieraťa pokrytý zrnami jačmeňa [6]).[1][7]
Bol známy už archaickom období, v Homérovej Iliade sa v súvislosti s ním spomína rituálna očista a obetný jačmeň (obetujúci si rituálne umyl ruky a obetné zviera bolo pokropené vodou. Po vyhlásení posvätného ticha nasledovala modlitba kňaza a potom sa obetné zviera, oltár a možno aj účastníci obety posypali jačmeňom[8]).[9]
V helenistickom období kanéfory viedli obetný sprievod s trojrúčkovým obetným kanounom, vyrobeným zo striebra, zlata alebo pozláteným. Kanéfory sa objavili v kulte mnohých gréckych božstiev, z ktorých sa javia byť obzvlášť významné bohyne Héra a Afrodita. Boli prítomné aj na Dionýziach alebo na Panathénaiách. V umení ich bolo niekedy vídať aj na svadobných scénach. O význame ich funkcie svedčí fakt, že bronzové a mramorové sochy kanéfor s kanounom na hlave boli zhotovené uznávanými sochármi akými boli Polykleitos, Skopas, Praxiteles či Leóchares (sochy sa použili ako votívne dary).[10]
Karyatídy, sochy žien plniace nosnú alebo dekoratívnu funkciu stĺpu v architektúre (napr. na aténskom Erechtheione) sú tiež identifikované ako kanéfory – panny, ktoré nosili obetný košík známy ako kanoun.[11]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Monica De Cesare, Elisa Chiara Portale, Natascha Sojc. The Akragas Dialogue. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2020. ISBN 978-31-1049-878-3. S. 67.
- ↑ Magali Cullin-Mingaud. La vannerie dans l'Antiquité romaine. Paris : Publications du Centre Jean Bérard, 2015. ISBN 978-29-1888-739-3. S. 180.
- ↑ Thesaurus Cultus Et Rituum Antiquorum. Malibu : Getty Publications, 2004. ISBN 978-08-9236-787-0. S. 165-166.
- ↑ Nancy Bookidis, Elizabeth G. Pemberton. The Sanctuary of Demeter and Kore. Princeton : American School of Classical Studies at Athens, 2015. ISBN 978-16-2139-026-8. S. 128.
- ↑ Ellen D. Reeder. Pandora: Frauen im klassischen Griechenland. Mainz : P. von Zabern, 1996. ISBN 978-38-0531-903-4. S. 235.
- ↑ Jens Peter Jensen. Religion i Grækenland - Om kult og ofringer i det antikke Grækenland. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2022. ISBN 978-87-4308-450-1. S. 232.
- ↑ Morris Silver. Slave-Wives, Single Women and “Bastards” in the Ancient Greek World. Oxford : Oxbow Books, 2018. ISBN 978-17-8570-866-4. S. 139.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 359.
- ↑ Thesaurus Cultus Et Rituum Antiquorum. Malibu : Getty Publications, 2004. ISBN 978-08-9236-787-0. S. 169.
- ↑ Sabine Müller. Das hellenistische Königspaar in der medialen Repräsentation. Berlin : Walter de Gruyter, 2009. ISBN 978-31-1021-725-4. S. 291.
- ↑ Milette Gaifman. The Art of Libation in Classical Athens. London : Yale University Press, 2018. ISBN 978-03-0019-227-8. S. 8.