Kapybara močiarna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kapybara močiarna
Capybara Hattiesburg Zoo (70909b-42) 2560x1600.jpg
Kapybara v zoo v Hattiesburgu (USA).
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Hydrochoerus hydrochaeris
(Linné, 1766)
Capybara-range.png
Rozšírenie kapybary
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Kapybara močiarna[1] (iné názvy: kapybara vodná[2][3], kapybara obyčajná[4], kapybara [5]; zastarano: plavún[6], riekosviňa kapybara[7]; lat. Hydrochoerus hydrochaeris, staršie Hydrochoerus capybara) je druh z čeľade morčatovité (Caviidae), staršie väčšinou zaraďovaný do čeľade kapybarovité (Hydrochaeridae). Je to najväčší žijúci hlodavec na svete. Kapybara močiarna je príbuzná napríklad s morčaťom a vzdialenejšie aj s agutim, činčilou a nutriou.

Rod kapybara (Hydrochaerus) zahŕňa v tradičných systémoch z recentných druhov iba druh kapybara močiarna, ale od 90. rokov 20. storočia väčšina textov už rozlišuje dva (vzájomne veľmi podobné) druhy: kapybara močiarna (Hydrochoerus hydrochaeris) a Hydrochoerus isthmius. Tento článok sa zaoberá oboma druhmi.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Názov kapybara je odvodený od slova kapiÿva, čo v indiánskom jazyku guaraní znamená „pán trávy“. Vedecké meno hydrochaeris v gréčtine znamená „vodná sviňa“.

Vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybary majú ťažké, súdkovité telo a krátku hlavu s červenohnedou srsťou na vrchu tela, ktorá smerom nadol bledne do žltohneda. Srsť je pokrytá dlhými a hrubými pásikmi, podsada je hustá a mäkká. Srsť v strede chrbta je dlhšia a tmavšia ako na bokoch tela. Dospelé kapybary môžu merať 1-1,3 m na dĺžku, 50 cm na výšku a vážiť až 65 kg. Na nohách majú malé siete a sú bez chvosta; má tupý ňufák a oči, nozdry a uši má na temene hlavy, čo umožňuje kapybarám dýchať bez očí a uší nad vodnou hladinou. Zo srsti zreteľne vyčnievajú pomerne malé uši. Oči sú malé a tmavé, žltkasté alebo červenkasté. Veľkú časť hlavy zaberajú čeľuste s mohutnými klenutými rezákmi, hlboko zasadenými do oblasti molárov. Kapybary majú 20 zubov.

Vývin[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybary pohlavne dospievajú v 18 mesiacoch a pária sa, ak sú vhodné podmienky, raz za rok (napríklad v Brazílii) alebo počas roka (napríklad vo Venezuele a Kolumbii). Pária sa vo vode. Gravidita u kapybár trvá 130 – 150 dní a rodí obyčajne 4 mláďatá, ale môže to byť od dvoch po osem na jeden vrh. Pôrod sa koná na súši a samica sa pripojí k skupine o niekoľko hodín. Mláďatá sa pripoja, len čo začnú chodiť. Po týždni už môžu žrať trávu, ale stále pokračujú s cicaním – u hociktorej samice v skupine – kým nedosiahnu približne 16 týždňov. Odrastenci môžu v rámci skupiny formovať menšie skupiny. Obdobie dažďov v apríli a máji je označované ako vrchol páriaceho obdobia. Podobne ako u ostatných hlodavcov aj rezáky kapybár s neukončeným rastom sú obrusované stálym hlodaním tvrdej rastlinnej potravy; črenové zuby takisto neustále rastú. Keď sú úplne vyrastené, narastie im drsná srsť, ktorá je riedko rozšírená po koži, čím sú kapybary náchylné na úpal. Aby tomu predišli, váľajú sa v blate.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybary sú polovodné cicavce žijúce vo väčšine Južnej Ameriky (Panama, Kolumbia, Venezuela, Brazília, Argentína, Francúzska Guyana, Uruguaj, Peru a Paraguaj) v husto zalesnených oblastiach blízko zdrojov vody (napr. jazerá, rieky, močiare, rybníky a mokriny), v zaplavovaných pampách a pozdĺž riek v tropických lesoch. Túlajú sa po oblasti veľkej 10 – 20 ha.

Strava[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybara je bylinožravec (presnejšie graminivor, čiže kŕmiaci sa „pravou“ trávou) žerúci okrem trávy aj vodné rastliny, ovocie a kôru stromov. Dospelá kapybara zožerie 2,7 – 3,6 kg trávy za deň.

Správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybary sú sociálne zvieratá tvoriace skupiny obyčajne s 10 – 30 jedincami (občas sa môže nájsť aj skupina so 100 jedincami), ktorým vládne dominantný samec, ktorý so svojou žľazou značkuje svoje teritórium. Komunikujú kombináciou vôní a zvuku, sú to veľmi hlučné zvieratá, pričom používajú pradenie, varovné štekanie, pískanie, cvakanie, kvičanie a vrčanie.

Kapybary sú vynikajúci plavci a pod vodou vydržia až päť minút, pričom túto schopnosť využívajú ako únik pred predátormi. Ak je to treba, kapybara môže vo vode aj spať, z vody jej trčí len nos.

Kapybary žerú ráno svoje vlastné výkaly, aby si lepšie pomohli stráviť celulózu z trávy. Počas dňa, keď sa teplota zvyšuje, sa vyvaľujú vo vode a potom neskoro popoludní sa začínajú pásť. Spia málo, obyčajne driemu a to cez deň.

V prírode sa dožívajú 4 – 8 rokov, ale priemerná dĺžka života je menej než 4 roky, pretože sú obľúbenou potravou anakondy, jaguára, pumy, ocelota, orla a kajmana.

Ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybara nie je v zozname IUCN a nie je považovaná za ohrozený druh; jej populácia je stabilná vo väčšine jej juhoamerického rozšírenia, hoci v niektorých oblastiach lovenie zredukovalo ich stavy.

V niektorých oblastiach sa kapybary lovia pre ich mäso, ktoré vyzerá a aj chutí ako bravčové, a kožu, z ktorej sa vyrába vysokokvalitná koža, alebo ich lovia preto, lebo pri spásaní trávy konkurujú domácemu dobytku. V niektorých oblastiach sú chované na farmách, čím sa sleduje ochrana mokradí. Tomu, že nie sú ohrozené, napomáha aj ich schopnosť rýchlo sa rozmnožovať.

Chov v ľudskej opatere[upraviť | upraviť zdroj]

Odchytené mláďatá kapybár sa dajú ľahko skrotiť a sú veľmi prítulné. V brazílskych a venezuelských dedinách sú často kapybary chované indiánmi ako domáci maznáčikovia, dokonca sa vedia naučiť niektoré povely podobne ako psi.Vo Venezuele sú chované aj na farmách kvôli mäsu, ktoré sa v tejto krajine považuje za pôstny pokrm. Mnoho kapybár žije v zoologických záhradách a parkoch, kde majú často aj voľný výbeh. Môžu sa dožiť až 12 rokov. Sú chované aj v niekoľkých slovenských zoologických záhradách (napr. ZOO Košice a ZOO Spišská Nová Ves) a súkromných zoochovoch.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. [1. vyd.] Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 130.
  2. STANĚK, Václav Jan. Veľký obrazový atlas zvierat. Preklad Juraj Blicha. Bratislava : Mladé letá, 1965. 592 s. S. 581.
  3. kapybara. In: Slovník súčasného slovenského jazyka. Ed. Alexandra Jarošová, Klára Buzássyová. Zväzok H – L. Bratislava : Veda, 2011. 1087 s. Dostupné online. ISBN 978-80-224-1172-1.
  4. vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 231/1998 z 9. júna 1998 o chove spoločenských zvierat, divých zvierat a nebezpečných živočíchov a o ochrane pokusných zvierat
  5. kapybara. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4. S. 598.
  6. plavún. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok III N – Ž. Bratislava; Praha : Litevna, 1932. 348 s. S. 79.
  7. LOOS, Josef. Slovník nemecke, maďarskej a slovenskej reči II. [s.l.] : Lauffer, 1870. 650 s. S. 205.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]