Kapybara močiarna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kapybara močiarna

Kapybara v zoo v Hattiesburgu (USA).
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Hydrochoerus hydrochaeris
(Linné, 1766)

Rozšírenie kapybary
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Kapybara močiarna[1] (iné názvy: kapybara vodná[2][3], kapybara obyčajná[4], kapybara [5]; zastarano: plavún[6], riekosviňa kapybara[7]; lat. Hydrochoerus hydrochaeris, staršie Hydrochoerus capybara) je druh z čeľade morčatovité (Caviidae), staršie väčšinou zaraďovaný do čeľade kapybarovité (Hydrochaeridae). Je to najväčší žijúci hlodavec na svete. Kapybara močiarna je príbuzná napríklad s morčaťom a vzdialenejšie aj s agutim, činčilou a nutriou.

Rod kapybara (Hydrochaerus) zahŕňa v tradičných systémoch z recentných druhov iba druh kapybara močiarna, ale od 90. rokov 20. storočia väčšina textov už rozlišuje dva (vzájomne veľmi podobné) druhy: kapybara močiarna (Hydrochoerus hydrochaeris) a Hydrochoerus isthmius. Tento článok sa zaoberá oboma druhmi.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Názov kapybara je odvodený od slova kapiÿva, čo v indiánskom jazyku guaraní znamená „pán trávy“. Vedecké meno hydrochaeris v gréčtine znamená „vodná sviňa“.

Vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybary majú ťažké, súdkovité telo a krátku hlavu s červenohnedou srsťou na vrchu tela, ktorá smerom nadol bledne do žltohneda. Srsť je pokrytá dlhými a hrubými pásikmi, podsada je hustá a mäkká. Srsť v strede chrbta je dlhšia a tmavšia ako na bokoch tela. Dospelé kapybary môžu merať 1-1,3 m na dĺžku, 50 cm na výšku a vážiť až 65 kg. Na nohách majú malé siete a sú bez chvosta; má tupý ňufák a oči, nozdry a uši má na temene hlavy, čo umožňuje kapybarám dýchať bez očí a uší nad vodnou hladinou. Zo srsti zreteľne vyčnievajú pomerne malé uši. Oči sú malé a tmavé, žltkasté alebo červenkasté. Veľkú časť hlavy zaberajú čeľuste s mohutnými klenutými rezákmi, hlboko zasadenými do oblasti molárov. Kapybary majú 20 zubov.

Vývin[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybary pohlavne dospievajú v 18 mesiacoch a pária sa, ak sú vhodné podmienky, raz za rok (napríklad v Brazílii) alebo počas roka (napríklad vo Venezuele a Kolumbii). Pária sa vo vode. Gravidita u kapybár trvá 130 – 150 dní a rodí obyčajne 4 mláďatá, ale môže to byť od dvoch po osem na jeden vrh. Pôrod sa koná na súši a samica sa pripojí k skupine o niekoľko hodín. Mláďatá sa pripoja, len čo začnú chodiť. Po týždni už môžu žrať trávu, ale stále pokračujú s cicaním – u hociktorej samice v skupine – kým nedosiahnu približne 16 týždňov. Odrastenci môžu v rámci skupiny formovať menšie skupiny. Obdobie dažďov v apríli a máji je označované ako vrchol páriaceho obdobia. Podobne ako u ostatných hlodavcov aj rezáky kapybár s neukončeným rastom sú obrusované stálym hlodaním tvrdej rastlinnej potravy; črenové zuby takisto neustále rastú. Keď sú úplne vyrastené, narastie im drsná srsť, ktorá je riedko rozšírená po koži, čím sú kapybary náchylné na úpal. Aby tomu predišli, váľajú sa v blate.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybary sú polovodné cicavce žijúce vo väčšine Južnej Ameriky (Panama, Kolumbia, Venezuela, Brazília, Argentína, Francúzska Guyana, Uruguaj, Peru a Paraguaj) v husto zalesnených oblastiach blízko zdrojov vody (napr. jazerá, rieky, močiare, rybníky a mokriny), v zaplavovaných pampách a pozdĺž riek v tropických lesoch. Túlajú sa po oblasti veľkej 10 – 20 ha.

Strava[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybara je bylinožravec (presnejšie graminivor, čiže kŕmiaci sa „pravou“ trávou) žerúci okrem trávy aj vodné rastliny, ovocie a kôru stromov. Dospelá kapybara zožerie 2,7 – 3,6 kg trávy za deň.

Správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybary sú sociálne zvieratá tvoriace skupiny obyčajne s 10 – 30 jedincami (občas sa môže nájsť aj skupina so 100 jedincami), ktorým vládne dominantný samec, ktorý so svojou žľazou značkuje svoje teritórium. Komunikujú kombináciou vôní a zvuku, sú to veľmi hlučné zvieratá, pričom používajú pradenie, varovné štekanie, pískanie, cvakanie, kvičanie a vrčanie.

Kapybary sú vynikajúci plavci a pod vodou vydržia až päť minút, pričom túto schopnosť využívajú ako únik pred predátormi. Ak je to treba, kapybara môže vo vode aj spať, z vody jej trčí len nos.

Kapybary žerú ráno svoje vlastné výkaly, aby si lepšie pomohli stráviť celulózu z trávy. Počas dňa, keď sa teplota zvyšuje, sa vyvaľujú vo vode a potom neskoro popoludní sa začínajú pásť. Spia málo, obyčajne driemu a to cez deň.

V prírode sa dožívajú 4 – 8 rokov, ale priemerná dĺžka života je menej než 4 roky, pretože sú obľúbenou potravou anakondy, jaguára, pumy, ocelota, orla a kajmana.

Ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Kapybara nie je v zozname IUCN a nie je považovaná za ohrozený druh; jej populácia je stabilná vo väčšine jej juhoamerického rozšírenia, hoci v niektorých oblastiach lovenie zredukovalo ich stavy.

V niektorých oblastiach sa kapybary lovia pre ich mäso, ktoré vyzerá a aj chutí ako bravčové, a kožu, z ktorej sa vyrába vysokokvalitná koža, alebo ich lovia preto, lebo pri spásaní trávy konkurujú domácemu dobytku. V niektorých oblastiach sú chované na farmách, čím sa sleduje ochrana mokradí. Tomu, že nie sú ohrozené, napomáha aj ich schopnosť rýchlo sa rozmnožovať.

Chov v ľudskej opatere[upraviť | upraviť zdroj]

Odchytené mláďatá kapybár sa dajú ľahko skrotiť a sú veľmi prítulné. V brazílskych a venezuelských dedinách sú často kapybary chované indiánmi ako domáci maznáčikovia, dokonca sa vedia naučiť niektoré povely podobne ako psi.Vo Venezuele sú chované aj na farmách kvôli mäsu, ktoré sa v tejto krajine považuje za pôstny pokrm. Mnoho kapybár žije v zoologických záhradách a parkoch, kde majú často aj voľný výbeh. Môžu sa dožiť až 12 rokov. Sú chované aj v niekoľkých slovenských zoologických záhradách (napr. ZOO Košice a ZOO Spišská Nová Ves) a súkromných zoochovoch.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. [1. vyd.] Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 130.
  2. STANĚK, Václav Jan. Veľký obrazový atlas zvierat. Preklad Juraj Blicha. Bratislava : Mladé letá, 1965. 592 s. S. 581.
  3. kapybara. In: Slovník súčasného slovenského jazyka. Ed. Alexandra Jarošová, Klára Buzássyová. Zväzok H – L. Bratislava : Veda, 2011. 1087 s. Dostupné online. ISBN 978-80-224-1172-1.
  4. vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 231/1998 z 9. júna 1998 o chove spoločenských zvierat, divých zvierat a nebezpečných živočíchov a o ochrane pokusných zvierat
  5. kapybara. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4. S. 598.
  6. plavún. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok III N – Ž. Bratislava; Praha : Litevna, 1932. 348 s. S. 79.
  7. LOOS, Josef. Slovník nemecke, maďarskej a slovenskej reči II. [s.l.] : Lauffer, 1870. 650 s. S. 205.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]