Kara Kojunlu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kara Kojunlu
قره قویونلو
↓ okolo 1380 – 1469 ↓
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Obyvateľstvo
islam, vládnuca vrstva zrejme šiitizmus
Štátny útvar
Vznik
vydobytie si samostatnosti od okolitých mocností
Zánik
dobytie ríšou Ak Kojunlu
Predchádzajúce štáty:
Džalájírovci Džalájírovci
Tímúr Tímúr
Artukovci Artukovci
Nástupnícke štáty:
Tímúrovská ríša Tímúrovská ríša
Ak Kojunlu Ak Kojunlu

Kara Kojunlu[1] (iné názvy: Karakojunlu[1], Qara Qoyunlu[1], Karakojunluská ríša[2], Čierna ovca[1], Čierny baran[2]) bol stredoveký moslimský štátny útvar, turkický kmeňový zväz, na území dnešnej západnej Perzie (Iránu), severného Iraku a východného Turecka. Za potomkov Kara Kojunlu sa považujú viaceré turkické národnosti na Blízkom východe.

Dejiny ríše[upraviť | upraviť zdroj]

Kmeňový zväz založili príslušníci turkického oghuzských kmeňov, podľa niektorých teórií príslušníci kmeňa Jiwa, ktorí sa v 11. storočí počas oghuzskej migrácie zo svojich sídiel odobrali na západ do Seldžuckej ríše, kde sa usadili na území tiahnúcom sa od jazera Van až po Mosul, a kde prijali šíitský islam. Ďalšia migrácia Oghuzov sa spustila pod tlakom Mongolov v 13. storočí, keď sa kmeň dostal pod ich nadvládu. V 30. rokoch 14. storočia sa kmeň vymanil spod nadvlády Mongolov a kmeňový vodca emír Bajrám Chvádža na istý čas získal Mosul a pokúsil sa ovládnuť aj okolité turecké krajiny. Tureckí Artukovci sa však odmietli Kara Kojunlu vzdať a požiadali o pomoc bagdadských Džalájírovcov, ktorí si kmeňový zväz podrobili a zaviazali ho platiť tribút. Po smrti džalájírovského sultána Uvajsa II. v roku 1372 kmene získali väčšiu samostatnosť a ich moc postupne na úkor nadradeného sultanátu rástla. Za zakladateľa nezávislej ríše Kara Kojunlu býva považovaný Bajrámov synovec Kara Muhammad Turmuš, ktorý v roku 1382 Džalájírovcov porazil pri Nachčivane a naplno sa od nich osamostatnil. Bojoval taktiež proti Tímúrovcvom a niekedy okolo roku 1389 po odchode Tímúrovych vojsk na východ obsadil Tabríz. Po tom, čo Turmuš zaistil svoje panstvo na východe, odišiel na západ, kde sa mu zrodila opozícia v emírovi Pir Hasanovi. Pir Hasan, podľa niektorých mamlúckych zdrojov Turmušov bratranec, však Turmuša v boji porazil a ujal sa moci. Nevládol však dlho, pretože proti nemu v kmeni vyvstala opozícia na čele s Turmušovým synmi Misrom Chodžom a Kara Júsufom.[1][3][4]

Kara Júsuf vedie karakojuluské vojská proti gruzínsko-širvánskym vojskám v kampani v roku 1412
Iránska miniatúra, pravdepodobne z karakojunluského Tabrízu, cca. 1430[5]

Ríšu od jej vzniku ohrozovali Kypčaci presídlení do oblasti Tímúrom (Tamerlánom), ktorý krajinu dočasne dobyl a Júsufa vyhnal. Správou oblasti poveril svojho syna Miránšáha. Po Timúrovej smrti v roku 1405 sa kmene Kara Kojunlu pod vedením Kara Júsufa spolu s Džalájírovcami opäť osamostatnili. Začiatkom roku 1410 Júsuf obsadil akkojunluský Diyarbakır a následne ešte toho roku v bitke pri Tebríze porazil aj Džalájírovcov (Ahmeda Džalájíra) a následne obsadil Bagdad.[6] V pričlenenom Iraku následne dosadil za správcu svojho syna Mehmeda a vznikla tu vedľajšia vetva vládnuceho rodu. Na západe Júsuf získal rozsiahle územie od tureckých Artukovcov a boje sa viedli aj s karakojunluskými rivalmi Ak Kojunlu. I napriek mnohým víťazstvám však ich krajinu Júsuf nedokázal dobyť. Akkojunluský vládca hľadal pomoc u mamlúkov, avšak väčších úspechov nedosiahli a nepriateľstvo skončilo pľundrovaním mamlúckych území. Karakojunluské úspechy nevraživo vnímalo aj Gruzínske kráľovstvo. Výsledkom rokovaní bol vznik gruzínsko-širvánskej koalície, s ktorou si však krajina dokázala poradiť v bitke pri rieke Kür v roku 1412. Bitka skončila pre koalíciu zdrvujúco, gruzínsky kráľ Konštantín I. zomrel a širvánsky vládca musel zaplatiť veľké výkupné.[4][7] Po tom, čo Júsuf v roku 1419 vyhnal timúrovských guvernérov z pohraničných perzských miest Soltáníje a Kazvín, sa stal najsilnejším vládcom západnej Perzie.[3] Rozsiahle oblasti však Čierny baran ovládal len obmedzene a na kmeňovom území žilo aj nezávislé obyvateľstvo - viaceré kurdské, či turkické kmene a usadlé obyvateľstvo západného Iránu a východného Turecka.[1]

Karakojuluská Modrá mešita v Tabríze
Zbroj používaná v Kara Kojunlu a Ak Kojunlu

Timúrovci sa nevedeli zmieriť so stretou území na západe a chystali sa na novú veľkú vojnu. Tá však už Karakojunluskú ríšu zastihla až za vlády Júsufovho syna Iskandara. I napriek statočnej obrane bol Iskandar v roku 1421 veľkou presilou porazený a Tímúrovci sa priamo alebo nepriamo prostredníctvom nových vazalov, zmocnili značnej časti jeho ríše. Nasledujúce roky Iskandar strávil trestaním vazalov, ktorí prešli na tímúrovskú stranu a dobývaním stratených území. Timúrovský vládca Šáchruch si uvedomoval, že nedokáže karakojunluské územia pričleniť k svojmu panstvu a do Azerbajdžanu preto dosadil Iskandarovho mladšieho brata Abú Sajda, ktorý však svojmu bratovi nedokázal dlho čeliť a skončil na popravisku. Problematické vzťahy mal Iskandar aj so svojim druhým bratom Mehmedom, ktorý vládol v Bagdade, a ktorý sa osamostatnil. Iskandar síce v roku 1433 bagdadské panstvo dobyl, ale už krátko na to získal opozíciu vo svojom ďalšom bratovi Džahánšáhovi, ktorý vládol v okolí jazera Van. Džahánšáha podporovaného Tímúrovcami už Iskandar nedokázal poraziť a nakoniec bol v roku 1438 zavraždený vlastným synom.[4]

Džahánšáh, ktorý sa ujal moci v krajine, vládol spočiatku ako tímúrovský vazal. Po smrti Tímúrovca Šáchrucha v roku 1447 však svoju politiku zmenil a na istý čas rozšíril panstvo Kara Kojunlu až do Chorasánu, a ovládol aj zvyšnú časť Perzie a časti Malej Ázie a Mezopotámie. Ríša za jeho vlády dosiahla najväčší rozmach a darilo sa kultúre a umeniu. V neskoršom období však musel Džahánšáh viaceré územia opätovne odstúpiť. V 60. rokoch 15. storočia vypukli vnútri vládnuceho klanu dynastické spory a niektoré konkurenčné kmene povstali proti ich vláde. Zdrvujúco skončila Džahánšáhova posledná výprava proti Ak Kojunlu v roku 1467, keď pri pokuse dobyť ich hlavné mesto Diyarbakır Džahánšáh padol. Džahánšáhovi synovia následne nedokázali odvrátiť katastrofu a útoky zväzu Ak Kojunlu, ktorý postupne obsadil väčšinu karakojunluského územia. V 16. storočí vošli do služieb perzských vládcov Safíjovcov.[4][1]

Zoznam panovníkov[upraviť | upraviť zdroj]

Nasleduje zoznam vládcov Kara Kojunlu:[1][4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h Kara Kojunlu In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2019-12-26]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. ↑ a b Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 351, 354 – 355.
  3. ↑ a b IRAN In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. E. van Donzel, B. Lewis, Ch. Pellat. 2nd Ed. Vol. 4. IRAN – KHA. Leiden : BRILL, 1997. ISBN 90-04-05745-5. S. 33 – 37. (po anglicky)
  4. ↑ a b c d e KARA-KOYUNLU In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. E. van Donzel, B. Lewis, Ch. Pellat. 2nd Ed. Vol. 4. IRAN – KHA. Leiden : BRILL, 1997. ISBN 90-04-05745-5. S. 584 – 588. (po anglicky)
  5. ↑ Iran, 1400–1600 A.D. [online]. The Metropolitan Museum of Art, [cit. 2019-12-27]. Dostupné online.
  6. ↑ Kara Júsuf In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  7. ↑ Kara Koyunlu In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2019-12-26]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kara_Kojunlu&oldid=7455686“