Katakláza

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kataklastická štruktúra deformovanej horniny v pri skrížených polariztároch mikroskopu, Engelberg, Švajčiarsko, Helvetikum.

Katakláza je prejavom krehkej deformácie resp. dynamickej metamorfózy, ktorá je spôsobená strižným napätím v dôsledku rastu fraktúr, na mikroskopickej aj makroskopickej úrovni najčastejšie pozdĺž zlomov, v najvrchnejšej časti zemskej kôry, kde prevládajú nižšie teplotno-tlakové podmienky ale väčšie deformačné rýchlosti. Má za následok drvenie, vznik kataklazitov, tektonických ílov (tzv. kakiritov) až pseudotachylitov.

Katakláza sa realizuje v podmienkach dilatácie, teda ťahového namáhania hornín. V dôsledku pôsobenia napätia sa jednotlivé mikrotrhliny rozširujú a spájajú, čím tvoria rozsiahlejšie pukliny a fraktúry.[1] Pokračujúca klatakláza má za následok zmenšovanie veľkosti zŕn deformovanej horniny. V dôsledku opakovaného lámania a kĺzania pozdĺž takýchto fraktúr sa môžu minerálne zrná pohybovať a rotovať, takémuto pohybu sa hovorí kataklastický tok. Aj keď tento tok je tiež krehkou deformáciou, v rôznych mierkach (od mm do stoviek metrov) sa môže javiť ako homogénny a duktilný.[2]

Katakláza môže mobilizovať niektoré minerály ako grafit alebo pigmenty. To má za následok, že mnohé kataklazity majú makroskopicky veľmi neformný vzhľad a sú bežne mylne považované za grafitické bridlice.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Marko, F., Jacko, S., 1999: Štruktúrna geológia I (Všeobecná a systematická). ISBN 80-88896-36-3 Vydavateľstvo Harlequin, Košice, s. 39
  2. Davis, G.H., Reynolds, S.J., 1996: Structural geology of rocks and regions. (2nd Edition). John Wiley & Sons. New York, 776 s.