Kostol Sant'Andrea al Quirinale

	Kostol Sant'Andrea al Quirinale; (tal. Chiesa di Sant'Andrea al Quirinale)
	Patrocínium: sv. Ondrej
Štát	Taliansko
Región	Lazio
Mesto	Rím
Náboženstvo
- cirkev	rímskokatolícka
Adresa	Via del Quirinale
- súradnice	41°54′02″S 12°29′22″V / 41,900683°S 12,489344°V
Architekt	Gian Lorenzo Bernini
Štýl	barok
Výstavba	1658 – 1678
	Taliansko s vyznačenou polohou kostola
	Poloha v rámci Ríma (interaktívna mapa)
	Wikimedia Commons: Sant'Andrea al Quirinale
	Webová stránka: http://chiese.gesuiti.it/sant-andrea-al-quirinale
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál; Architektonický portál

Súradnice: 41°54′02″S 12°29′22″V / 41,900683°S 12,489344°V

Kostol Sant'Andrea al Quirinale (tal. Chiesa di Sant'Andrea al Quirinale, slov. Kostol svätého Ondreja na Kvirináli) je baroková sakrálna stavba v hlavnom meste Talianska Ríme.

Jeden z klenotov rímskej barokovej architektúry a majstrovské dielo slávneho Gianlorenza Berniniho je po Kostole il Gesù a Kostole Sant'Ignazio di Loyola tretím rímskym kostolom jezuitskej rehole.

Stavebné dejiny

Počiatky dnešného kostola siahajú do dávneho stredoveku. Už pred 12. storočím na jednom zo siedmych starovekých rímskych pahorkov stál kostol zasvätený apoštolovi Ondrejovi. O jeho existencii svedčí pápežská bula z 11. storočia. Iným hmatateľným dôkazom je tzv. Catalogo di Cencio Camerario, najstarší adresár kostolov v Ríme, ktorý zostavil camerlengo a neskorší pápež Honorius III. na konci 12. storočia.

Kostol vo svojej pôvodnej podobe slúžil veriacim takmer štyri storočia.

Dnešný chrám začal svoju históriu písať v šesťdesiatych rokoch 16. storočia. V roku 1565 ho ako darom od Giovannho Andreu Croeho, biskupa z Tivoli, dostali príslušníci jezuitskej rehole. Keďže výstavba nového kostola, vzhľadom na práce na hlavnom jezuitskom kostole il Gesù, nebola možná, pristúpilo sa iba k najnutnejším reštauračným prácam. Tie na pokyn generálneho predstaveného Francesca Borgiu vykonal rehoľný architekt Giovanni Tristan. Novou prístavbou bola kláštorná budova. Práce boli ukončené v roku 1568.

Zaujímavosťou rehoľného domu, postaveného pre potreby jezuitského noviciátu, je fakt, že mnohí významní členovia rehole prežili časť svojho života medzi jeho múrmi. Z tých najznámejších to boli Aloisius Gonzaga, Roberto Bellarmino či známy poľský jezuita, pôvodom šľachtic Stanislaw Kostka. Ten posledné roky svojho života prežil v jezuitskom noviciáte pri Kostole Sant'Andrea a tu aj ako sedemnásťročný, 15. augusta 1568, zomrel (v kostole je pochovaný a v jeho izbe v kláštore, pod obrazom s Pannou Máriou a sväticami Agnesou, Dorotou a Barborou, diela Tomassa Minardiho z roku 1825, je umiestnená jeho mramorová socha na smrteľnom lôžku od francúzskeho sochára Pierra Le Grosa z rokov 1702 - 1703.

Ďalšie osudy kostola výrazne ovplyvnila skutočnosť, že stál neďaleko vtedajšieho pápežského sídla (v Kvirinálskom paláci). Pápež Inocent X. odmietol myšlienku na výstavbu nového kostola s odôvodnením, že v blízkosti pápežského paláca nesmie stáť žiadna iná veľká stavba.

S prácam sa preto muselo počkať až na jeho nástupcu. Alexander VII. (pápežom v rokoch 1655 - 1667) nielenže výstavbu nového kostola v roku 1658 podporil a dokonca ho vzal pod svoju ochranu; po dokončení mal slúžiť aj ako pápežská kaplnka. Vypracovaním projektu a vedením stavby bol poverený pápežov obľúbenec Gian Lorenzo Bernini, ktorý v konečnej podobe vytvoril dielo hodné svojho mena. Traduje sa, že Bernini práce vykonal bez nároku na honorár; jedinou jeho požiadavkou bol denne čerstvo upečený bochník chleba z kláštornej kuchyne. Hotové dielo si vraj tak zamiloval, že podľa slov jeho syna Domenica, ho považoval za svoj jediný dokonalý výtvor a aj v starobe sem často chodil na bohoslužby.

Až do 19. storočia kostol slúžil liturgickým účelom. V roku 1873 talianska vláda zabavila takmer všetky kláštory v Ríme a jezuiti museli Quirinál opustiť. Budovu kláštora prevzal štát a upravil ju pre potreby koruny (stal sa kráľovskou kaplnkou). Po zabavení bol kostol spravovaný kňazmi mimo rehoľu. V polovici 20. storočia boli priestory jezutom vrátené. Kostol celé toto obdobie prežil bez väčšej úhony. Viaceré kostoly v tesnom susedstve či bližšom okolí však také šťastie nemali. Z niekdajších ôsmich kostolov v oblasti medzi Piazza del Quirinale a Via di Santa Susanna bolo päť zničených úplne (Santa Chiara al Quirinale, Santa Maria Magdalena al Quirinale, Santa Teresa alle Quattro Fontane, Incarnazione del Verbo Divino a San Caio Via Porta Pia) a jeden bol odsvätený (Santi Gioacchino e Anna alle Quattro Fontane).

Prehliadka kostola

Kostol Sant'Andrea al Quirinale, majstrovské dielo Gian Lorenca Berniniho, je jedným z najkrajších príkladov barokového staviteľstva. Už pri pohľade na priečelie, otvárajúce sa do rušnej mestskej ulice, divák nadobúda mimoriadne silný vizuálny dojem.

Vo svojej podstate jednoduché priečelie lemované po okrajoch korintskými pilastrami doplnil Bernini portikom, ktorý sa stal inšpiráciou aj pre staviteľov v neskorších obdobiach. Priečelie sa skladá vlastne z malej polkruhovej predsiene na dvoch stĺpoch, nad ktorou sa klenie veľký oblúk. Jeho vzhľad dokazuje, sa Bernini pri tvorbe inšpiroval priečelím kostola Santa Maria della Pace.

Portál, prístupný po poloblúkovom schodisku, je zastrešený do priestoru vybiehajúcim poloblúkovým kládím, ktoré podopierajú dva nakoso postavené iónske stĺpy. Kládie nesie volúty s kamenným erbom mecenášov stavby z rodu Pamphiljovcov. Celé priečelie zakončuje mohutný tympanón, šírkou presahujúci šírku priečelia.

Bernini stavbu navrhol na priečne oválnom pôdoryse s vencom oválnych a pravouhlých kaplniek. Toto netradičné riešenie, zavrhujúce obvyklé poňatie pôdorysu stredovekých kostolov a katedrál s dlhou pretiahnutou loďou, má jeden cieľ - návštevníkov pohľad nasmerovať na priestor svätyne. Bernini všetko podriadil vizuálnemu účinku.

Interiér

Berniniho genialita a zmysel pre dokonalý dojem sa plne prejavili aj v interiéri chrámu. Osobité miestne podmienky viedli Berniniho k pôdorysnému riešeniu v podobe priečne situovanej elipsy; kratšia os zodpovedá smeru od vstupu k hlavnému oltáru a dlhšia šírke kostola. V mohutných múroch umiestnil okrem chóru veniec štyroch bočných kaplniek. Dômyselná a zložitá hra priamych línií a kriviek sa takmer stráca v prítmí chrámového interiéru. Jeho spodná časť z tmavého mramoru žiari teplým leskom, kým na kupole, predstavujúcej nebeskú klenbu, je všetko biele a zlaté.

Prvá kaplnka vpravo od vchodu je zasvätená spoluzakladateľovi Spoločnosti Ježišovej svätému Františkovi Xaverskému (Cappella di San Francesco Saverio). Výzdobu tvoria tri obrazy s výjavmi zo svätcovho života - Smrť Františka Xaverského, Kázanie svätého Františka a Krst pohanskej kráľovnej - od Giovanniho Battistu Gaulliho zv. Baciccio. Hlavný obraz zachytávajúci smrť tohto patróna jezuitských misionárov v roku 1552 v Číne, vytvoril Baciccio v roku 1676.

Ďalšou v poradí je kaplnka Utrpenia (Cappella di Passione) s troma obrazmi zachytávajúcimi utrpenie Krista od Giacinta Brandiho z roku 1682. V kaplnke nájdeme aj pomník sardínskeho kráľa Karola Emanuela IV. Savojského (1751 - 1819), ktorý v roku 1802 abdikoval na trón a v tunajšom jezuitskom konvente zomrel.

Pierre Le Gros, *Smrť Stanislawa Kostku*, 1702 - 1703. Mramorová socha mladého jezuitu v jeho kláštornej izbe

Vľavo od hlavného oltára sa nachádza kaplnka zasvätená Stanislawovi Kostkovi (Cappella di Santo Stanislao Kostka). V kaplnke sú pod oltárom, v schránke z lazuritu a bronzu (dielo Pierra Le Grosa z roku 1716), uložené ostatky tohto mladého jezuitu.

Oproti kaplnke svätého Františka Xaverského (úplne vľavo) sa nachádza kaplnka zakladateľa jezuitskej rehole Ignáca z Loyoly (Cappella di Sant'Ignazio di Loyola). Výzdobu kaplnky, ktorá sa pretiahla až do roku 1726, tvorí o.i. obraz zobrazujúci trojicu zakladateľov jezuitského rádu - Ignáca z Loyoly, Františka Xaverského a Františka Borgiu - v sprievode Aloisia Gonzagu, ktorého kanonizácia sa konala práve v roku dokončenia výzdoby kaplnky.

Priestor svätyne opticky ohraničuje štvorica kanelovaných korintských stĺpov zo zeleného mramoru nesúcich zalomené kládie, ktoré korunuje segmentový štít. Na jeho vrchole dal Bernini umiestniť bielu postavu patróna kostola v oslavnej póze. Na svätca, vlastne na jeho skon, poukazuje nad oltárnou menzou umiestnený obraz Umučenie svätého Ondreja, dielo Guglielma Cortesiho (vl. menom Guillaume Courtois), francúzsko-talianskeho maliara, z roku 1668. Modro namaľované steny svätyne vytvárajú pôsobivý kontrast so zlátenou plastikou nad oltárnym obrazom od Antonia Raggiho obsahujúcou množstvo poletujúcich anjelov prichádzajúcich pre svätca s korunou mučeníkov. Spojenie svätcovho pozemského utrpenia a smrti na kríži a oslávenia v nebi malo byť pre jezuitských novicov výzvou - z mnohých sa stali misionári a nejedného z nich čakal osud prvých apoštolov.

Celkový duchovný účinok dotvára denné svetlo, zalievajúce svätyňu z nenápadného okna.

Návštevníka pri pohľade nahor zaujme kupola zdobená bohatou štukatúrou v tvare včelích plástov.

Zaujímavosť

Niekoľko desiatok metrov od Kostola Sant'Andrea al Quirinale, na križovatke ulíc, ktorá dostala svoje meno podľa štyroch malých fontán na jej rohoch, stojí ďalší skvost barokového staviteľstva, Kostol San Carlo alle Quattro Fontane, dielo Francesca Borrominiho. Kostol zasvätený svätému Karolovi Boromejskému je o niečo starší ako svätoondrejský kostol a už od čias zrodu oboch stavieb sú obe predmetom porovnávania. Odborníci sa zhodujú v tom, že kým na Borrominiho stavbe sa uplatňuje „baroková matematika“, Bernini, celkom v štýle svojej tvorby, predstavil stavbu ako na grandióznom divadelnom javisku.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kostol Sant'Andrea al Quirinale

Externé odkazy

Oficiálna stránka kostola Archivované 2015-01-07 na Wayback Machine

Zdroje

B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
M. Kitson, Umenie sveta - barok a rokoko, Pallas, Bratislava, 1972
O. J. Blažíček, Gianlorenzo Bernini, Nakladatelství československých výtvarných umělců, Praha 1964
Sant´Andrea al Quirinale na RadioVaticana.cz