Preskočiť na obsah

Ladislav Gešo

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ladislav Gešo
Bývalý povereník a predseda komisie SNR pre spravodlivosť
V úrade
14. júl 1960 – 27. jún 1963
PrezidentAntonín Novotný
Predchodca Ladislav Gešo Peter Colotka Nástupca
Bývalý povereník spravodlivosti
V úrade
13. marec 1959 – 11. júl 1960
PrezidentAntonín Novotný
PremiérRudolf Strechaj (Predseda Zboru povereníkov)
Predchodca Mikuláš Kapusňák Ladislav Gešo Nástupca
Biografické údaje
Narodenie27. august 1920
Rákoš, Česko-Slovensko
Úmrtie15. január 1993 (72 rokov)
Slovensko
Politická stranaKSS (KSČ)
Alma materPrávnická škola pracujúcich
Profesiaprokurátor, politik

Dr.[1] Ladislav Gešo, uvádzaný aj ako Gescho[2] (* 27. august 1920, Rákoš – † 15. január 1993[3]) bol slovenský robotnícky právnik a politik. Bol pôvodne robotník, po absolvovaní tzv. Právnickej školy pracujúcich, sa stal prokurátorom. Bol hlavným prokurátorom v procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku, na čele ktorej mal stáť Gustáv Husák.[4] Po skončení procesu sa začal ako člen KSS, resp. KSČ politicky angažovať. V roku 1959 sa stal slovenským povereníkom spravodlivosti.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v obci Rákoš v okrese Revúca, pričom žil v časti tejto obce pod názvom Rákošská Baňa[5]. Absolvoval 8 tried ľudovej školy. Následne v rokoch 1937 až 1941 pracoval ako baník. V rokoch 1941 až 1943 absolvoval prezenčnú vojenskú službu. Od roku 1943 pracoval 5 rokov ako zlievač. V roku 1949 absolvoval jednoročnú tzv. Právnickú školu pracujúcich pri Ministerstve spravodlivosti, ktorá mala za úlohu vychovávať nové a Komunistickej strane verné kádre pre justíciu. Následne začal pracovať ako prokurátor na Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici. Tu sa stal už v roku 1950 vedúcim. V roku 1951 bol preradený na Krajskú prokuratúru v Banskej Bystrici, kde sa stal hneď vedúcim, neskôr dokonca krajským prokurátorom. 16. novembra 1953 bol preradený na Generálnu prokuratúru v Prahe, kde bol zodpovedný za agendu námestníka generálneho prokurátora pre Slovensko. V roku 1954 bol vymenovaný za námestníka generálneho prokurátora pre Slovensko.[3]

13. marca 1959 sa stal povereníkom spravodlivosti. V tejto funkcii zotrval aj po zmenách, keď sa 14. júla 1960 stal povereníkom a predsedom komisie Slovenskej národnej rady pre spravodlivosť. V tejto funkcii zotrval do 27. júna 1963, kedy musel túto pozíciu opustiť v súvislosti so začiatkom rehabilitácii obetí politických procesov z 50. rokov 20. storočia. Po odchode z funkcie povereníka pracoval v Slovenskom výbore spotrebných družstiev v Bratislave.[3]

Bývalý komunistický politik a signatár Charty 77 Zdeněk Mlynář sa o ňom vyjadril nasledovne: "Primitív a osoba bez obrysov a vlastnej chrbtice."[6] [7] Gustáv Husák sa o Ladislavovi Gešovi vyjadril podobne: "Ďalším hlbokým sklamaním bol pre mňa styk s orgánmi súdu a prokuratúry. Od jesene 1953 sa asi desaťkrát u mňa objavil zástupca generálnej prokuratúry - mladý kapitán. Nechcel som veriť, že ide o justičný orgán. Choval sa úplne v ruzynskom štýle."[8] [pozn 1]

Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome augusta a septembra 1953 dostal Gešo príkaz od generálneho prokurátora ČSR Václava Aleša, aby sa dostavil na generálnu prokuratúru na dlhší čas. Po príchode do Prahy mu bolo oznámené, že bude pracovať na prípade Gustáva Husáka a spol. Výber Ladislava Geša mal schváliť samotný ÚV KSČ tak, aby prokurátor aj sudca tohto procesu boli Slováci. Už krátko po svojom príchode do Prahy vopred pripravil už spísané zápisnice o konfrontácii medzi Husákom a zvyšnými obvinenými, ktoré sa museli účastníci týchto úkonov naučiť spamäti. Prokurátor Gešo pri následných konfrontáciách zakázal Husákovi sa akýmkoľvek spôsobom brániť voči obvineniam, či reagovať na tvrdenia druhej strany konfrontácie. Gešo dokonca podpisoval zápisnice namiesto Husáka, ktorý ich podpísať odmietal, vzhľadom na ich nezákonný priebeh. K samotnému výsluchu Husáka pristúpil Gešo až po konfrontáciách, pričom správne sa má osoba najprv vypočuť a až potom môže byť konfrontovaná. Husák Gešovi podrobne opísal spôsob, akým bol počas svojho väznenia mučený a nútený k priznaniam. Gešo však Husákove tvrdenia ignoroval a zľahčoval. Pod dohľadom Geša následne vyšetrovatelia pripravili 80. stranový protokol o výsluchu Husáka, na ktorom sa však samotný Husák žiadnym spôsobom nepodieľal, ani ho nečítal a ani nepodpísal. V polovici decembra 1953 zostavili vyšetrovatelia obžalobu na Husáka. Túto dostal Gešo na prepracovanie. Po spracovaní obžaloby sa Gešo vrátil na Krajskú prokuratúru v Banskej Bystrici. Keďže však ÚV KSČ nebolo s jeho obžalobou spokojný, musel ju Gešo znova prepracovať. Vo februári 1954 sa tak Gešo znova k prípadu vrátil, no už vo funkcii námestníka generálneho prokurátora.[7] Gešo vypracovával obžalobu podľa pokynov ÚV KSČ. Aj novú verziu však musel Gešo prepracovať, no súčasne dostal od ÚV KSČ pokyn, aby sa pripravil na proces.[9]

Aby bolo zabezpečené, že obvinení budú počas súdneho procesu vypovedať podľa želania KSČ, vypočul Gešo spolu s ŠtB všetkých obvinených a svedkov v tejto veci.[10] Na súdnom konaní pomáhal Gešovi s vedením obžaloby druhý prokurátor Viliam Polaĉko.[11] Konanie Geša počas súdu však aktívne ovplyvňovali členovia ÚV KSČ, ktorí boli na súde prítomní. Tlak však Gešo nevydržal a deň pred záverečnými rečami sa nervovo zrútil. Záverečnú reč tak celú pripravovali členovia ÚV KSČ.[12] Aj návrh výšky trestov následne Gešo konzultoval priamo s ÚV KSČ. Niektorí členovia ÚV KSČ nútili Geša, aby navrhol tresty smrti, čo však Gešo odmietol.[13] Ako odmenu za svoju účasť na procese sa Gešo stal námestníkom generálneho prokurátora ČSR pre Slovensko.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pod ruzynským štýlom je potrebné rozumieť spôsob zaobchádzania vyšetrovateľov s politickými väzňami vo väznici Praha – Ruzyně, ktorí väzňov týrali, mučili a ponižovali. Samotný Gešo mal vedomosť o tom, ako bolo s Husákom zaobchádzané počas jeho väznenia a vyšetrovania. Napriek tomu neurobil nič pre zistenie pravdy a zakázal Husákovi písať rodine, nosiť okuliare, čítať, či fajčiť.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Slovenská národná rada 1959 [online]. psp.cz, [cit. 2017-01-03]. Dostupné online.
  2. ↑ J. Vorel, A. Šimánková a L. Babka. Československá justice v letech 1948–1953 v dokumentech. Praha, Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, 2004, s. 42.
  3. ↑ a b c Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 220.
  4. ↑ Politické procesy v ČSR v 50. letech [online]. totalita.cz, [cit. 2017-01-03]. Dostupné online.
  5. ↑ J. Vorel, A. Šimánková a L. Babka. Československá justice v letech 1948–1953 v dokumentech. Praha, Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, 2004, s. 123.
  6. ↑ HEJL, V. Zpráva o organizovaném násilí. Praha 1990, s. 190.
  7. ↑ a b GUSTÁV HUSÁK VO VYŠETROVACEJ VÄZBE ŠTB [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2017-01-03]. Dostupné online.
  8. ↑ Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 145.
  9. ↑ Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 147.
  10. ↑ Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 149.
  11. ↑ Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 151.
  12. ↑ Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 156.
  13. ↑ Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 158.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_Gešo&oldid=6684408“