Ladzianska železnica

Ladzianska železnica bola úzkorozchodná lesná železnica, ktorá viedla z Hontianskych Tesár do lokality Záholík pod Sitnom.

História

Začiatkom 20. storočia zaznamenali prudký rozvoj lesné železnice, ako lacný dopravný prostriedok na dopravu dreva nezávislý od počasia. Z ich ďalších funkcií je možno spomenúť sprístupňovanie ťažko dosiahnuteľných lesných komplexov, celoročnú prevádzku a úlohu zohrávali aj pri likvidácií lesných požiarov a kalamít.

Ladzianska lesná železnica, rozchodu 760 mm, vznikla pred prvou svetovou vojnou. Dal ju postaviť majiteľ ladzianskeho veľkostatku gróf Alfréd Westfied, ktorý kúpil panstvo od Coburgovcov. Najprv premávala medzi Ladzanami a Hontianskymi Tesárami a ťahali ju kone. Mala dĺžku 8 km. Počas prvej svetovej vojny postavili trať z Ladzian do Sokola v dĺžke 4 km a zo Sokola do Klastavy v dĺžke 5 km a zaviedli na nej parnú trakciu. Na stavbe trate pracovali prevažne ruskí, srbskí a talianski zajatci. Po prvej svetovej vojne predĺžili trať z  Klastavy cez Dobrú vodu až po Záholík pod Sitnom. Celkove aj so slepými koľajami lesná železnica merala 36 km. Ešte stav lesných železníc v roku 1955 uvádza lesnú železnicu Hontianske Tesáre – Záholík bez koľajovej, stavebnej a prevádzkovej dĺžky. Miesto toho je tu údaj o približnej dĺžke 22 - 23 km.

Traťové skúšky

• 17. júna 1925 - Vykonané nezávislé komisionálne riadenie pre zmenu motorické pohonu na parný na Lž Hontianske Tesáre - Beluj od km 0 po km 6,8 dňa 19. júna 1925 bola skúška vyhodnotená ako úspešná.
• 16. októbra 1925 - Vykonaná technicko-policajná skúška s priaznivým výsledkom a kolaudácia II. úseku Lž Hontianske Tesáre - Beluj na km 2,30 ž km 7,58 (resp. 13,992 až 19,272 podľa priebežného kilometrovania). Užívacie povolenie bolo Účastinnej spoločnosti pre stavebný a drevárenský priemysel udelené ministerstvo z právomoci komisie.
• 4. až 5. júna 1926 - Vykonané verejné riadenie motorového pohonu na parný na Lž Hontianske Tesáre - Beluj.
• 1927 - Oprávnenie k prevádzke Lž Hontianske Tesáre - Beluj od km 0,0 po km 19,272 bolo prevedené na nového majiteľa a prevádzkovateľa Stredoslovenský lesný priemysel uč. spol. Ladzany schválená zmluva a používani Lž majiteľom veľkostatku Klastava Václavom Hegerom k doprave kameňa a veľkostatku bolo udelené stavebné a prípojné povolenie pre prípojnú koľaj km 12,810 až km 12,960 Lž Hontianske Tesáre - Beluj

Využitie

Vozila drevo a guľatinu zo Štiavnických vrchov na železničnú stanicu Hontianske Tesáre, kde na nakladalo do vagónov normálnorozchodnej železnice. Lesná železnice odviezla priemerne ročne 18 tisíc metrov kubických dreva, čo predstavovalo približne 50 metrov kubických dreva a guľatiny denne. Na trati bolo niekoľko drevoskladov, ktoré boli zároveň zástavkami lesnej železnice. Prvý drevosklad bol expedičný drevosklad v Hontianskych Tesároch. Ďalej boli sklady v Ladzanoch, lokalite Dva mosty, Klastave, Turečke a Záholíku pod Sitnom. Okrem dreva vozila lesná železnica aj štrk a lomový kameň z Klastavy, kde bola vybudovaná výhybka smerujúca do lomu. Tu sa štrk a lomový kameň priamo z násypníka nakladal do vagónov lesnej železnice a potom sa odvážal na stanicu Hontianske Tesáre, kde sa nakladal do vagónov.

Terén

Trať lesnej železnice viedla členitým terénom, ktorý si vyžiadal náročné inžinierske stavby. Bolo potrebné vybudovať veľa mostov a priepustov. V obci Šipice boli tri mosty cez potok Klastávsku, medzi Ladzanami a Klastavou dva mosty, jedným išla trať a druhý viedol do drevoskladu. Najväčší most bol cez potok Štiavnička pri Hontianskych Tesároch. Najvýraznejšie stúpanie dosiahla trať medzi obcami Šipice a Báčovce. Lesná železnica viedla nádhernou krajinou, kde sa vyskytujú vzácne druhy drevín, rastlinstva a živočíšstva. V súčasnosti je vyhlásená ako Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy.

Technika

Podľa dochovaných prameňov premávala na tejto trati lokomotíva Orenstein – Koppel, ktorú neskôr predisponovali na Čiernovážsku lesnú železnicu do Liptovského Hrádku. Parnú lokomotívu vystriedala dieselhydraulická lokomotíva Rába, ktorú po likvidácii Ladzianskej lesnej železnice v roku 1952 previezli do Vígľaša.

Vlastnícke vzťahy

Ladzianska lesná železnica bola železnica súkromná, ktorá viackrát zmenila svojho majiteľa (Alfréd Westfied, bratia Lukáčovci, Hypotečná banka Praha). Jej posledným súkromným majiteľom bola Bratislavská komanditná spoločnosť Peter Maxon a spol., spolumajiteľ, Karol Bazika, ktorá vlastnila lesnú železnicu až do roku 1948, keď bola zoštátnená.

Železnica v období SNP a oslobodzovaví bojov

Železnica zohrala významnú úlohu v období národnooslobodzovacieho zápasu. Počas Slovenského národného povstania ju povstalecké jednotky intenzívne využívali na prepravu osôb a vojenskej výzbroje. Po prechode frontu bola železnica využívaná na dopravu materiálu ktorý používali na opravy zničenej infraštruktúry. O tomto svedčí aj záznam v denníku syna Evanielického farára z obce Baďan:

Rusi vozia drevo. Množstvo vozov a koní chodí z Klastavy pod Počúvadlianske jazero a naspäť idú s plnými nákladmi. Vozia ho na Klastavskú mašinku a potom po železničke do Maďarska na mosty. ― denník Dušana Lúčanského 23. marca 1945

Ukončenie prevádzky

Roku 1948 bola železnica zoštátnená, v 1952 ukončila svoju prevádzku. Železnica bola znefunkčnená a postupne rozobratá v 50-tych rokoch 20. storočia. Dnes je už v teréne vidno len pôvodné mosty, priepusty a iné stavebné prvky. V blízkosti železnice zostal aj Klastavský kameňolom ktorý je taktiež po skončení prevádzky železnice znefunkčnený.