Lambertov-Beerov zákon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Lambertov—Beerov zákon je matematické vyjadrenie závislosti absorpcie elektromagnetického žiarenia od vlastností materiálu, cez ktorý žiarenie prechádza. Zákon bol empiricky odvodený nezávisle fyzikmi Bouguerom (1729), Lambertom (1760) a Beerom (1852). Lambertov—Beerov zákon platí len pre absorpciu monochromatického žiarenia.

Odvodenie zákona[upraviť | upraviť kód]

Lambertov—Beerov zákon možno vyjadriť v rôznych podobách. Samotný empiricky odvodený zákon má exponenciálnu podobu:

  • φ0 — vstupný žiarivý tok
  • φ — výstupný žiarivý tok
  • koncentrácia látkového množstva absorbujúcej zložky
  • — molárny absorpčný koeficient pri vlnovej dĺžke λ
  • — dĺžka absorbujúcej vrstvy

Poznámka: súčin ελ.c v exponente sa niekedy označuje ako absorpčný koeficient roztoku a.

Na vyjadrenie koncentrácie sa bežne používa látková koncentrácia v mol/m3 resp. mol/dm3. Molárny absorpčný (prv extinkčný) koeficient ε je závislý od chemickej štruktúry látky a od vlnovej dĺžky prechádzajúceho žiarenia.

Pre vyjadrenie závislosti absorpcie žiarenia od koncentrácie absorbujúcej zložky je vhodné vzťah logaritmovať, čím sa z exponenciálnej závislosti stane lineárna. Zaviedli sa bezrozmerné veličiny absorbancia (A) a transmitancia (T):

Absorbancia (A) môže nadobudnúť hodnoty (0, ∞). Transmitancia (T) (prv transparencia) sa často udáva v percentách a nadobúda hodnoty (0 , 100 %).

Aplikácia[upraviť | upraviť kód]

Na Lambertovom—Beerovom zákone (t. j. absorpcii žiarenia) sú založené mnohé moderné analytické metódy, napr. celá skupina spektrálnych metód (spektrometria, fotometria).