Preskočiť na obsah

Leopold Heyrovský (právny romanista)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Leopold Heyrovský
český právnik, univerzitný profesor
Leopold Heyrovský
Osobné informácie
Narodenie14. november 1852
 České Budějovice, Rakúske cisárstvo
Úmrtie17. február 1924 (71 rokov)
 Praha, Československo
Národnosťčeská
Alma materKarlo-Ferdinandova univerzita
Zamestnanieuniverzitný profesor, rektor českej Univerzity Karlo-Ferdinandovej, dekan Právnickej fakulty Karlovej univerzity
RodičiaAdolf Heyrovský
PríbuzníMichal Horáček (pravnuk), Ferdinand Šimon Heyrovský (starý otec), Jan Heyrovský (strýko), Arnošt Hofbauer (zať)
ManželkaKlára Heyrovská, rod. Hanlová
Detitri dcéry: Klára, Mária a Helena, 2 synovia: Leopold Heyrovský ml., Jaroslav Heyrovský
Dielo
Žánreprávnická literatúra, právno-romanistické štúdie
Obdobieprelom 19. a 20. storočia
Témyrímske právo
Literárne hnutieprávna romanistika
DebutÜber das Pfandrecht der Pfandleihanstalten (1875, článok)
Über die rechtliche Grundlagen der leges contractus bei Rechtsgeschäften zwischen dem römischen Staat und die Privaten (1881, monografia)
Významné práceDějiny a systém soukromého práva římského (1929, 7. vyd.), Římský proces civilní (1925), heslá v Ottovom slovníku náučnom
Významné oceneniadvorní rada (1904)[1]
Ovplyvnený
 
Ovplyvnil
 
Odkazy
Spolupracuj na CommonsLeopold Heyrovský
(multimediálne súbory na commons)

prof. JUDr. Leopold Heyrovský st. (*14. november 1852, České Budějovice, Rakúske cisárstvo – † 17. február 1924, Praha, Československo) bol český právnik, nasledovník historickoprávnej školy[2], zakladateľ modernej českej právnej romanistiky a univerzitný funkcionár na českej Karlo-Ferdinandovej univerzite (vtedy rozdelená Karlova univerzita) v Prahe: v rokoch 1895/96 a 1903/1904 dekan a v rokoch 1908/09 rektor.[3] Zmýšľaním bol republikánom a českým národovcom, niekedy býva opisovaný ako voľnomyšlienkar.[4]

Jeho učebnica Dějiny a systém soukromého práva římského sa dočkala siedmich vydaní a výrazne napomohla tvorbe českej právnickej terminológie.[3]

Jeho synmi boli entomológ Leopold Heyrovský ml. a chemik Jaroslav Heyrovský[3].

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v roku 1852 v Českých Budějoviciach[3] do rodiny súdneho rady Adolfa Heyrovského, syna rokycanského purkmajstra Ferdinanda Šimona Heyrovského. Jeho strýko Jan Heyrovský, lesnícky odborník, bol švagrom Františka Palackého.

Štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

Absolvoval českobudějovické gymnázium a v roku 1872 nastúpil na právnickú fakultu (vtedy ešte nerozdelenej) Karlo-Ferdinandovej univerzity v Prahe, kde roku 1876 získal titul doktora práv.[1] Pôvodne sa orientoval najmä na civilné (rakúske) právo.[2] Po štúdiách absolvoval študijnú cestu do Mníchova a Berlína, kde navštevoval prednášky civilistu Paula von Rotha[1] či známych romanistov Theodora Mommsena, Aloisa von Brinza a Karla Georga Brunsa[3]. Práve v tomto čase sa definitívne rozhodol venovať rímskemu právu, v ktorom sa habilitoval v roku 1878 sa v Prahe s prácou na tému Über die rechtliche Grundlagen der leges contractus bei Rechtsgeschäften zwischen dem römischen Staat und die Privaten (dosl. slov. O právnych základoch leges contractus pri právnych úkonoch medzi rímskym štátom[3] a súkromníkmi, vyšla v roku 1881).[3]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1883 sa oženil s novo-šľachtičnou Klárou Hanlovou, neterou kráľovo-hradeckého biskupa Karla Hanla, a mali spolu päť detí[2]: tri dcéry Kláru, vydanú za maliara Arnošta Hofbauera, Máriu a Helenu a dvoch synov: Jaroslava (ktorý získal nobelovú cenu za chémiu) a Leopolda (známeho entomológa).[5] Bol rodinne založený, venoval sa výchove detí a svojím liberálnejším zmýšľaním tvoril akýsi protipól svojej zbožnej manželky vychovávanej v kláštore. V pražskej spoločnosti trávil čas len zriedkavo, navštevoval kaviareň Union, kde sa stretával s kolegami a čítal noviny či knihy.[4] „Jeho jedinou mimo akademickou funkciou bolo členstvo v kuratóriu Moderní Galerie, ktorá zhromažďovala (vtedy) súčasné české a nemecké umelecké diela“.[1]

Pedagogická činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozdelení univerzity na českú a nemeckú, sa v roku 1882 stal prvým (najprv mimoriadnym, od roku 1890 riadnym) profesorom rímskeho práva na českej právnickej fakulte.[3] Na účely výučby vydal v roku 1886 prvú po česky písanú učebnicu rímskeho práva Instituce římského práva, ktorá neskôr vychádzala v prepracovanej a rozšírenej podobe pod názvom Dějiny a systém soukromého práva římského (7. vydanie vyšlo posmrtne v roku 1929 s úpravami Jana Vážneho a Otakara Sommera). Učebnica sa odpútala od klasickej pandektistickej náuky[1] a predstavovala historicko-dogmatické dielo[3], ktoré je česko-slovenskej romanistiskej a civilistickej literatúre citované dodnes. Oproti pôvodným Inštitúciám však boli Dějiny a systém písané o čosi zložitejšie, podrobnejšie a ťažkopádnejšie, v dôsledku čoho niektorí študenti naďalej používali aj staršie vydania Inštitúcií.[1] Okrem učebníc publikoval v odborných právnych časopisoch ako Právnik, Athenaeum ši Sborník věd právních a státních. Napísal aj množstvo hesiel do Ottovho slovníka náučného.[3] V cudzojazyčných periodikách s výnimkou Kritische Vierteljahrschrift nepublikoval.[2] Azda i preto je (aj v porovnaní s niektorými jeho nasledovníkmi) v zahraničí pomerne neznámy.

V rokoch 1895/96 a 1903/1904 pôsobil ako dekan českej právnickej fakulty v Prahe, a v rokoch 1908/1909 ako rektor celej Karlovej univerzity.[3] Ako vyučujúci bol značne dôsledný. Snažil sa zlepšovať sociálne zázemie študentov.[2] Podľa jeho dcéry Kláry raz nechcel pre svoju chorobu presunúť termín kolokvia a pokaziť svojim študentom veľkonočné prázdniny. Rozhodol sa preto, že usporiada kolokvium vo svojom byte. Po kolokviu so štyridsiatimi študentmi omdlel a neskôr sa ukázalo, že ochorel na týfus.[4]

Dôchodok a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Patril medzi priateľov Tomáša G. Masaryka[5][4] a za čias Rakúsko-Uhorska podporoval samosprávu českých krajín a neskôr samostatnosť Československa[4], hoci sám politicky aktívny nebol. V roku 1918 musel načas univerzitu opustiť pre zhoršený zdravotný stav a do dôchodku definitívne odišiel z dôvodu ťažkej choroby v roku 1922.[1] Zomrel v roku 1924 v Prahe vo veku 71 rokov.[3] Bol spopolnený.[4]

Dielo (výber)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Über die rechtliche Grundlagen der leges contractus bei Rechtsgeschäften zwischen dem römischen Staat und die Privaten (1881)
    • umelý slov. preklad: O právnych základoch leges contractus pri právnych úkonoch medzi rímskym štátom a súkromníkmi [3]
  • Dějiny a systém soukromého práva římského (pôvodne pod názvom Instituce římského práva; 1929 – 7. vydanie s úpravami Jana Vážného a Otakara Sommera)[3]
  • Římský proces civilní (1925)[3]
  • heslá v Ottovom slovníku náučnom[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g SKŘEJPEK, Michal. Leopold Heyrovský. In: SKŘEJPKOVÁ, Petra (ed.). Antologie československé právní vědy v letech 1918 – 1939. Praha : Linde, 2009. ISBN 978-80-7201-750-8. S. 155 – 158.
  2. ↑ a b c d e VANČURA, Josef. Leopold Heyrovský: Řeč pronesená na posmrtné slavnosti pořádané universitou dne 28. března 1924. Sborník věd právních a státních, 1924, roč. 24, čís. 2, s. 121 – 129. Dostupné online [cit. 2024-06-28].
  3. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p BLAHO, Peter. Heyrovský, Leopold. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 5. Galb – Hir. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2008. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0982-7. S. 645.
  4. ↑ a b c d e f KOBER, Jan. Republikán a volnomyšlenkář? Složitý život Leopolda Heyrovského mezi státem, rodinou a společností. Právněhistorické studie, 2023, roč. 53, čís. 3, s. 23 – 37. ISSN 0079-4929.
  5. ↑ a b KORYTA, Jiří. Jaroslav Heyrovský. Praha : Melantrich, 1990. ISBN 80-7023-058-4. S. 10 – 11, 103 – 104.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Leopold_Heyrovský_(právny_romanista)&oldid=7874807“