Lustračný zákon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Lustračný zákon je skrátené pomenovanie zákona Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky č. 451/1991 Zb. zo 4. októbra 1991, ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Českej republiky a Slovenskej republiky.[1]

Zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR) bol právnym vyjadrením politickej potreby zamedziť ďalší výkon politických a štátnych funkcií predstaviteľom totalitného režimu. Lustračný zákon vznikol z potreby jednotnej právnej úpravy výkonu lustrácií ako nástroja na zamedzenie ďalšieho mocenského vplyvu konfidentov zrušenej politickej polície totalitného režimu (Štátnej bezpečnosti (ŠtB)). Lustračný zákon stanovoval niektoré „ďalšie predpoklady“ pre výkon funkcií :

  • v orgánoch štátnej správy federácie i republík
  • v armáde a bezpečnosti
  • v kanceláriách najvyšších orgánov štátnej moci (prezident, vláda, parlamenty, najvyššie súdy, ústavný súd a pod.)
  • v štátnych rozhlasoch a televíziách
  • v štátnych fondoch, štátom vlastnených bankách, v štátnych akciových spoločnostiach
  • v štátnych spoločnostiach zahraničného obchodu
  • v štátnych dráhach
  • a pod.

Funkcie obsadzované voľbou, vymenovaním alebo ustanovením tam nemohli naďalej vykonávať osoby, ktoré boli v období 25.2.1948 - 17.11.1989 príslušníkmi ŠtB, boli evidované v materiáloch ŠtB ako agent ŠtB, držiteľ požičaného bytu, držiteľ konšpiračného bytu, informátor alebo ideový spolupracovník ŠtB, vedomý spolupracovník ŠtB, tajomník orgánu KSČ alebo KSS, členov ÚV KSČ alebo ÚV KSS, pracovníkom aparátu niektorých v zákone uvedených straníckych orgánov na úseku politického riadenia bezpečnosti, príslušníkom Ľudových milícií a ďalšie. Zákon stanovil povinnosť uchádzačovi o niektorú z uvedených funkcií predložiť tzv. lustračné osvedčenie vydané Ministerstvom vnútra. Lustračný zákon patril k najťažším a najrozpornejším agendám II. vlády Mariána Čalfu. Po zániku Česko-Slovenska sa zákon na Slovensku neuplatňoval, v Česku jeho účinnosť 2x predlžovali, v Česku zostal účinný bez časového limitu, na Slovensku expiroval.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b ŠÚTOVEC, Milan. Politické Slovensko: encyklopedická príručka: aktéri, dokumenty, inštitúcie, politické strany, udalosti. 1. slov. vyd. Bratislava : SLOVART, 2019. 487 s. ISBN 978-80-556-3894-2. S. 228.