Madeleine de Scudéry
| Madeleine de Scudéry | |
 Madeleine de Scudéry | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Pseudonym | Sapfo |
| Narodenie | 15. november 1607 |
| Le Havre, Francúzsko | |
| Úmrtie | 2. jún 1701 (93 rokov) |
| Paríž, Francúzsko | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | spisovateľka |
| Dielo | |
| Žánre | román na kľúč, román-rieka |
| Obdobie | barok |
| Literárne hnutie | preciózna literatúra |
| Významné ocenenia | Cena za výrečnosť od Francúzskej akadémie, členka Académie Ricovrati |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
 | Madeleine de Scudéry (multimediálne súbory na commons) |
Madeleine de Scudéry (* 15. november 1607, Le Havre - † 2. jún 1701, Paríž) bola francúzska spisovateľka a preciózka.
Život
Mladosť
Osirela vo veku šesť rokov a vychovával ju strýko, ktorý bol cirkevný hodnostár. Učila sa literatúru, tanec, hudbu a spoznávala sa s vplyvnými osobami na kráľovskom dvore. Strýko jej ako vplyvný dvoran počas panovania troch kráľov umožnil vstup do krúžkuMadame de Rambouillet. Ubytovala sa v hôtel de Rambouillet, kde sa okolo roku 1630 stala stálou členkou tohto krúžku. Natrvalo sa spolu so svojím bratom Georgesom usadila v Paríži okolo roku 1640. Mala možnosť robiť vychovávateľku dvom neteriam kardinála Mazarina[1]. V období rokov 1644 až 1647 žila v Marseille, kde sprevádzala svojho brata Georgesa, ktorý tam dostal funkciu guvernéra pevnosti. Po tomto období sa vrátila naspäť do Hôtel de Rambuillet v Paríži.
Literárny salón
Madeleine si dala podľa dobového štýlu 17. storočia prezývku Sapfo podľa známej antickej autorky. Stala sa členkou salóna Catherine de Rambouillet a zároveň obyvateľkou hôtel Rambouillet až do roku 1652, kedy opustila túto budovu a založila si vlastný literárny salón, ktorý dlho udával tón v hnutí preciózok spomedzi ktorých bola jednou z ich najslávnejších predstaviteliek. Väčšina celebrít vtedajšej doby pravidelne navštevovala soboty u slečny de Scudéry, kde sa viedli erudované literárne a galantné rozhovory. Návštevníci si dávali prezývky. Do užšieho krúžku pravidelných hostí „Société du Samedi“ patrili Madame de La Fayette, Madame de Sévigné, Charles de Sainte-Maure, vojvoda de Montausier s manželkou, François de La Rochefoucauld, Valentin Conrart, Jean Chapelain, Simon Arnauld de Pomponne a Paul Pellisson. Salón sa nachádzal vo štvrti Marais, pri ulici du Temple, potom v ulici de Beauce.
Literárne dielo
V roku 1642 sa zúčastnila na tvorbe diela „Recueil des femmes illustres“, hlavne na časti „L'épitre aux Dames“. Sprevádzala svojho brata do Marseille, kde vykonával funkciu guvernéra v rokoch 1644 - 1647. Často písala pod jeho menom Georges de Scudéry a on nikdy neváhal previesť na seba otcovstvo veľkého množstva jej tvorby. Bola to ona, ktorá bola autorkou úspešných dlhých románov na kľúč. V románoch písala o skutočných historických postavách pod inými literárnymi menami, napríklad o pánovi de Condé alebo madame de Longueville. Používala transpozíciu dobovej mondénnej spoločnosti do obdobia antiky, napríklad: „Ibrahim ou l’Illustre Bassa“ (4 diely, 1642); „Artamène ou le Grand Cyrus“ (1649 - 1653) - najdlhší román vo francúzskej literatúre (10 častí); „Clélie, histoire romaine“ (10 častí, 1654 - 1660); „Almahide ou l’esclave reine“ (8 častí,1660); „Mathilde d’Aguilar, histoire espagnole“ (1667).
Jej tvorba bola miestom rafinovaných analýz vnútorného života postáv, ktorých portréty majú často udivujúci profil. Jej diela dali život novým emóciám, hlavne melanchólii, nude, nepokoju a určitým sladkým predstavám, čo predznamenalo Rousseaua. Boli publikované ako „la Morale du monde ou Conversations“ (10 volumes, 1680-1682). Sú to rozhovory plné citovosti a espritu literárnych postáv a stali sa druhom návodu na správanie sa v elegantnej spoločnosti. Tieto preciózne romány sa stali obľúbenými, lebo predstavili víziu idealizovanej lásky a vykreslili poetizovaný obraz mondénnej spoločnosti. V románe „Clélie, histoire romaine“ autorka vytvorila slávnu „Carte de Tendre“[2], (Mapa nežnej lásky) mapu citov v galantnej geografii, hraničiacu niekedy s vyumelkovanosťou, ktorá deformovala preciózny tok pôvodného modernizmu. Pre toto dielo jej poskytoval invenciu Abbé d´Aubignac.
Názory
Madeleine de Scudéry a jej názory na manželstvo boli v súlade s jej životom preciózky. V románe „Artamène ou le grand Cyrus“ vyjadrila odpor voči vynúteným manželstvám cez osud ženskej postavy Sapfo, ktorá zachádza až tak ďaleko, že vraví, že táto inštitúcia je tyraniou. V tomto bode sa stotožnila s postavou románu a nikdy sa nevydala. Dielo je považované určitými literárnymi kritikmi za prvý moderný román.
Vyjadrila v ňom aj politický názor súhlasný s hnutím odporu Fronda.
Zároveň konštatovala, že ženy v jej dobe majú právo využívať svoje nadanie len z dôvodu intelektuálneho a jedine v súkromnom živote. Použila transpozíciu príbehu Grande Mademoiselle (dcéra Gastona Orleánskeho) počas šľachtickej vzbury Fronda do antického kráľovstva Sauromatov - Amazoniek. Sapfo sa stiahla do azylu u Amazoniek, podobne ako Grande Mademoiselle (Anne Marie Louise Orléanska) po potlačení vzbury.
Spolu s Pellissonom, s ktorým udržiavala veľmi dôverný vzťah, názorovo ovplyvňovala Jeana de La Fontaine aMolièra, ktorý ju potom zosmiešnil pod menom literárnej postavy Magdelon pripomínajúcim Madeleine, v divadelnej hre „Smiešne preciózky“ (1659) a satirizoval v hre „Les Femmes savantes“ (1672).
Jej politické sympatie pre princa Condého, ktorý sa vzbúril proti majestátu nedospelého Ľudovíta XIV., sa neskôr zmenili na obdiv Ľudovíta XIV., čo hraničilo až s pätolizačstvom.[3]
Scudéry získala značnú finančnú podporu, ktorá jej umožňovala pokračovať vo svojom diele. Kardinál Mazarin jej odkázal v testamente penziu, kancelári Boucherat a de Ponchartrain pokračovali v jej podpore. Kráľ jej daroval v roku 1683 na príhovormadame de Maintenon jednorazovú podporu 2 milióny frankov.[4]
Stala sa prvou ženou, ktorej udelila Francúzska akadémia cenu za výrečnosť. Bola aj členkou Akadémie Ricovrati. Skonala v Paríži v (na tú dobu vysokom) veku 93 rokov.
Zoznam publikácií
- Ibrahim ou l'illustre Bassa (1641), heroický román, spoluautor autorkin brat Georges
- Artamène ou le Grand Cyrus (1649-1653), román-rieka a román na kľúč, vyšiel pod menom jej brata Georgesa de Scudéry
- Clélie, histoire romaine (1654-1660), psychologický román
- Carte de Tendre, Mapa nežnej lásky, súčasť románu Clélie
- Mathilde d’Aguilar, histoire espagnole (1667), román
- Conversations sur divers sujets
- Conversations nouvelles
- Conversations morales
- Nouvelles Conversations morales
- Entretiens de morale
Referencie
- ↑ Madeleine de Scudéry [online]. [Cit. 2012-02-24]. Dostupné online. (francúzsky)
- ↑ La carte de tendre [online]. [Cit. 2012-02-24]. Dostupné online. (francúzsky)
- ↑ CLONLEY, John. Madeleine de Scudéry [online]. Stanford university, 18.5.2011, [cit. 2012-02-24]. Dostupné online. (anglicky)
- ↑ Madeleine de Scudéry à la Bibliothèque Mazarine [online]. Bibliothèque Mazarine, [cit. 2012-02-24]. Dostupné online. (francúzsky)
Iné projekty
Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Madeleine de Scudéry
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Madeleine de Scudéry
Zdroj
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Madeleine de Scudéry na francúzskej Wikipédii.
