Mandátne územie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mandátne územia vo svete podľa správcovských krajín:

██ Britské mandátne územia

██ Francúzske mandátne územia

██ Belgické mandátne územia

██ Austrálske mandátne územia

██ Japonské mandátne územia

██ Novozélandské mandátne územia

██ Juhoafrické mandátne územia

██ Spoločná správa – mandátne územia pod spoločnou správou

Mandátne územie (zastarano: mandátové územie [1]) je v detailoch nie celkom jasne vymedzený termín medzinárodného práva. Myslí sa ním v širšom (zriedkavom) zmysle územie, ktoré je pod poručníctvom cudzieho štátu (spravidla v záujme tretej strany), a v užšom (jednoznačne najčastejšom) zmysle územie spravované členským štátom Spoločnosti národov (v rokoch 19201946) v mene Spoločnosti národov namiesto dovtedajšieho suveréna územia a podľa podmienok čl. 22 Stanov Spoločnosti národov a stanov mandátu.[2] Mandát je v tejto súvislosti buď samotné poručníctvo či správa (poverenie), v ktorom/-ej sa mandátne územie nachádza, alebo skrátené označenie mandátneho územia.

Nasledujúci text je o mandátnych územiach Spoločnosti národov.

Mandáty boli možným riešením sporu, črtajúceho sa medzi americkým prezidentom W. Wilsonom a ostatnými štátmi Dohody, ktoré sa dožadovali nemeckých kolónií a osmanských území.[3] Boli ustanovené ako forma správcovstva, ktoré buď pripadne samotnej Spoločnosti národov, alebo krajinám, ktorým mandát Spoločnosť národov udelí.[3] Dĺžka jednotlivých mandátov mala závisieť od pokroku, ktorý zverenci dosiahnu.[3] V medzivojnovom období mandáty v Afrike a Tichomorí pripomínali priamu anexiu.[3]

V roku 1946 po založení OSN bola väčšina zostávajúcich mandátnych území (s význačnou výnimkou Juhozápadnej Afriky) nahradená tzv. zvereneckými územiami OSN, ktoré sa postupne osamostatňovali. Posledný mandát vypršal v roku 1994, vtedy získalo nezávislosť od USA Palau, ktoré bolo v medzivojnovom období pod japonskou správou.[3]

Všetky mandátne územia Spoločnosti národov boli pred 1. svetovou vojnou ovládané porazenými štátmi, konkrétne Osmanskou a Nemeckou ríšou. Rozlišovali sa 3 skupiny mandátnych území:

Mandátne územia typu A[upraviť | upraviť zdroj]

Mandátne územia typu A boli bývalé územia Osmanskej ríše (okrem Hidžázu) ktoré boli obsadené cez vojnu vojskami Dohody. Mandátori mali za úlohu priviesť tieto územia v dohľadnej dobe k nezávislosti pretože boli považované za natoľko vyspelé, aby zvládli riadenie vlastného samostatného štátu.[3] Do 2. svetovej vojny však získal nezávislosť len Irak (1932).

Mandátne územia typu B[upraviť | upraviť zdroj]

Mandátne územia typu B boli bývalé nemecké kolónie v subsaharskej Afrike (okrem Nemeckej juhozápadnej Afriky). Tie zahŕňali Togoland, Nemecký Kamerun a Nemeckú východnú Afriku. Samostatnosť týchto území sa predpokladala vo vzdialenej budúcnosti.

Mandátne územia typu C[upraviť | upraviť zdroj]

Mandátné územia typu C boli bývalé nemecké kolónie a protektoráty v Pacifiku a Nemecká juhozápadná Afrika. Rovnako ako u bývalých nemeckých afrických kolónií sa samostatnosť týchto území nepredpokladala. Boli to územia, ktoré so štátom, ktorý bol splnomocnený na ich správu, buď priamo susedili, alebo sa nachádzali veľmi blízko. Mandátne územia typu C vhodne zahŕňali Juhozápadnú Afriku a ostrovy, ktoré si nárokovali Austrália a Nový Zéland.

  • Austrália Nový Zéland Spojené kráľovstvo Pod spoločnou správou Austrálie, Nového Zélandu a Veľkej Británie:
    • ostrov Nauru - bývalý nemecký protektorát, súčasť Nemeckej Novej Guiney

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Slovenský náučný slovník, 1932
  2. Jacobs, R.: Mandat und Treuhand im Völkerrecht, 2004 Dostupné online.
  3. a b c d e f g MACMILLANOVÁ, Margaret. Mírotvorci: Pařížská mírová konference 1919. Praha : Academia, 2004. ISBN 80-2000-1151-X. Kapitola Mandáty, s. 111-123. (po česky)

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Mandátní území na českej Wikipédii a League of Nations mandate na anglickej Wikipédii.