Morový stĺp (Kremnica)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Celkový pohľad na stĺp tvoriaci dominantu Štefánikovho námestia v Kremnici
Znak SR
Národná kultúrna pamiatka SR
č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu:
2280/0

Morový stĺp Najsvätejšej Trojice v Kremnici je neskorobaroková stavba z rokov 1765 – 1772, tvoriaca dominantu centrálneho námestia v tomto meste v okrese Žiar nad Hronom v Banskobystrickom kraji.

Vznik diela[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie baroka je v dejinách stredoslovenských banských miest, Kremnicu nevynímajúc, „zlatým obdobím“. Oživenie baníctva, hutníctva a mincovníctva, záujem Habsburgovcov o nerastné bohatstvo Horného Uhorska, podpora banskej techniky našli odraz aj v rozvoji výtvarného umenia. V tomto období umenie prekonávalo veľké kvalitatívne skoky. Okrem línie domáceho, provinčného umenia, nadväzujúceho na tradície gotiky a renesancie, obdobie baroka povznieslo Kremnicu vo výtvarnom umení na úroveň vyspelých stredoeurópskych miest. Zásluhu majú na tom aj dvaja domestikovaní tvorcovia neskorobarokového umenia – maliar Anton Schmidt a sochár Dionýz Ignác Staneti.

V máji 1765 sa mestská rada v Kremnici rozhodla postaviť na mestskom námestí morový stĺp na pamiatku morovej epidémie, ktorá mesto a okolie postihla v roku 1710. Na tomto mieste už stál starší, no jednoduchší stĺp, ktorý chceli mestskí radní nahradiť novým, honosnejším a monumentálnejším (pôvodný stĺp z roku 1711 v roku 1761 rozobrali a a premiestnili do neďalekej obce Horná Ves kde stojí dodnes). Oslovili Dionýza Ignáca Stanetiho, meštianskeho sochára, a poverili ho vypracovaním výtvarného návrhu ako aj zostavením rozpočtu na realizáciu tohto diela. Staneti v júli 1765 predložil magistrátu rozpočet (jeho celková suma predstavovala 22 850 zlatých), nákresy a návrhový model nového stĺpa, ktorého sochárska obelisková koncepcia myšlienkovo i formálne vychádzala z viedenského, o takmer storočie staršieho morového stĺpu, nachádzajúceho sa dodnes na ulici Graben.

Detail hlavice stĺpa so súsoším Najsvätejšej Trojice

Vzhľadom k náročnosti takého rozsiahleho a ambiciózneho diela prizvala mestská rada Stanetimu spolupracovníka v osobe skúseného viedenského sochára Martina Vögerleho. Jeho dovtedy realizované diela – morový stĺp v dolnorakúskom Hainburgu z roku 1749 a mariánsky stĺp v Nitre z roku 1750 – patria dodnes k skvostom neskorobarokového sochárstva v strednej Európe. Obaja umelci so svojimi dielňami začali pracovať na kamenných sochách a reliéfoch.

No čoskoro začali problémy. Prvým bol nesúhlas Uhorskej kráľovskej komory a Hlavného komorsko-grófskeho úradu v Banskej Štiavnici s rozhodnutím o postavení takého monumentálneho diela. Obe inštitúcie ho označili za zbytočný luxus a odporučili, aby mesto financie použilo užitočnejšie. Stavba sa zastavila. Prerušenie prác dohotovenie diela značne oddialilo a ani jeden z jeho autorov sa konečnej realizácie nedožil. O dva roky nato, v máji 1767, zomrel Dionýz Staneti a v roku 1770 aj Vögerle. Po Stanetiho smrti na diele pokračoval jeho nasledovník Ignác Peter Götz a po Vögerleho smrti práce dokončil jeho tovariš Theodor Mayer.

Stĺp bol napokon v roku 1771 dokončený a v nasledujúcom roku, na sviatok Najsvätejšej Trojice, vysvätený.

V 19. storočí bol stĺp opravovaný. V roku 1820 stĺp natreli ľanovým olejom, neskôr olejovými farbami. Chceli tým zabrániť poškodzovaniu porézneho pieskovca poveternostnými vplyvmi. Výsledok bol však presne opačný. Uzavretie kameňa urýchlilo jeho koróziu a povrch kameňa začal praskať a opadávať. V rokoch 1891 – 1894 na základe prieskumu sochára Alojza Stróbla sa začalo s renováciou stĺpa, pri ktorej boli viaceré sochy nahradené kópiami. V roku 1905 bola postavená okolo stĺpa kamenná balustrádová ohrada. Stĺp bol reštaurovaný v dvadsiatych a päťdesiatych rokoch 20. storočia, posledná reštaurácia diela prebehla v rokoch 1995 – 2005.

Popis diela[upraviť | upraviť zdroj]

Svätá Rozália

Morový stĺp tvorí základný pylón s výškou dvadsať metrov, trojuholníkového pôdorysu, so súsoším Najsvätejšej Trojice na jeho hlavici. Celá stavba stojí na vyvýšenom piedestáli, prístupnom schodiskom, za balustrádovou ohradou. Charakteristickým kompozičným prvkom diela je množstvo sôch svätých (ochrancov proti moru – sv. Rochus, sv. Karol Boromejský, sv. Rozália, sv. Šebestián, mučeníkov – sv. Barbora, sv. Katarína Alexandrijská, pomocníkov baníkov – sv. Anton Padovský, sv. Kliment, anjelov – Michal, Gabriel, Rafael) a reliéfov s náboženskou a morovou tematikou.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 48°42′16″S 18°55′00″V / 48,704354°S 18,916753°V / 48.704354; 18.916753

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • J. Novák a kol., Kremnica - zborník prednášok z medzinárodného sympózia pri príležitosti 500 výročia kodifikácie banského práva v Kremnici, Gradus, Martin, 1992, ISBN 80-901392-0-5
  • Z. Bartošová a kol., Umenie na Slovensku, Slovart, Bratislava, 2007, ISBN 978-80-8085-435-5
  • St. Šmatlák a kol., Slovensko - Kultúra I. časť, Obzor, Bratislava, 1979
  • J. Mazurek, Kremnica - turistický sprievodca, Artpress, Banská Bystrica, 1991, ISBN 80-900433-5-6