Nálevníky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu nálevníky (infuzóriá, infuzória, infuzórie; Infusoria) pozri nálevníky (rozlišovacia stránka).
Nálevníky
Tetrahymena thermophila.png
Tetrahymena thermophila
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Ciliophora
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Nálevníky [1][2][3][4] (iné názvy: riasničkovce [2], riasničkavce[3], brvavce[5][3], infuzóriá[6], infuzória[7], infuzórie[8], ciliáty[9]; lat. Ciliophora, Ciliata, Infusoria) je taxón (zvyčajne kmeň) prvokov. Známych je asi 8000 druhov. Žijú väčšinou v sladkých vodách, menej často v morských. Ešte zriedkavejšie sú parazity alebo symbionty.

Stavba[upraviť | upraviť kód]

Na povrchu ich tela je pružná blana pelikula (kortex) s dosť zložitým systémom podpovrchových mikrotubulov. Telo je pokryté radom bŕv (cílií), ktoré sú u odvodených skupín špecializované (ciliálne deriváty). Brvy slúžia na pohyb, ale i priháňanie potravy k bunkovým ústočkám – cytostómu. Cytostóm je u primitívnejších druhov umiestnený na konci tela (apikálne) a má len obyčajnú ciliatúru. U odvodenejších je na chrbtovej strane (tzv. ventrálny) s rôzne špecializovanou ciliatúrou. Zvyšky potravy odstraňujú cez cytopyge – bunkový „anus“, ktorý je viditeľný len v čase defekácie.

Cytoplazma je rozlíšená na vonkajšiu ektoplazmu a vnútornú endoplazmu. V ektoplazme sa nachádzajú vymrštiteľné útvary zvané trichocysty. V pokoji majú fľaškovitý tvar, sú uložené tesne pod povrchom a v nebezpečenstve sa rýchlo vystrú. Slúžia na obranu a obsahujú toxickú alebo aspoň odpudivú substanciu. Za nepriaznivých podmienok (vyschnutie a pod.) sa trichocysty podieľajú na tvorbe cysty.

Nálevníky majú 2 diferencované jadrá – väčšie jadro vegetatívne (makronukleus) a menšie generatívne (mikronukleus), ktoré je najdôležitejšie pri rozmnožovaní.

Triedenie[upraviť | upraviť kód]

V minulosti sa nálevníky rozdeľovali podľa utvárania ciliatúry a polohy cytostómu. Moderné systémy sú postavené i na znakoch mikroštrukturálneho charakteru, zaradenie a systematický status niektorých skupín je preto pozmenený. Prvoky predstavujú podľa všetkého monofyletickú skupinu, čiže skupinu s jedným spoločným predkom. Je možné, že sa z nich vyvinuli všetky ostatné skupiny eukaryotických organizmov. Hľadanie súvislostí a dôkazov skutočnej príbuznosti prvokov k mnohobunkovým organizmom je však veľmi ťažké.

Vývoj[upraviť | upraviť kód]

Predpokladá sa, že prvoky vznikli z organizmov podobných baktériám; samotný proces trval milióny rokov. O prvokoch sa dá hovoriť od tej doby, čo sa chromatínová hmota (u prokaryontov rozptýlená v cytoplazme) spojila do jedného útvaru – jadra. Prvoky boli zrejme dlhú dobu iba autotrofné, neskôr vznikajú saprobionty, parazity a predátory. Za východiskový typ pre fylogenézu samotných prvokov sa dnes považuje monadoidný bičíkatý organizmus na úrovni Chrysomonadina. Stratou bičíkov a stenčením pelikuly sa vysvetľuje vznik meňaviek; pričom všetky ostatné skupiny prvokov sa dajú odvodiť buď z bičíkatého (monadoidného) alebo z meňavkovitého (améboidného) morfologického typu.

Systém (bežný cca. v 70. a 80. rokov 20. storočia)[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nálevníky
  • Spolupracuj na Wikidruhoch Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Nálevníky

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  1. TIRJAKOVÁ, Eva; VĎAČNÝ, Peter; KOCIAN, Ľudovít. Systém eukaryotických jednobunkovcov a živočíchov [online]. Bratislava : Katedra zoológie, Prírodovedecká fakulta UK, 2015 [1]
  2. a b ORSZÁGHOVÁ, Zlatica; SCHLARMANNOVÁ, Janka, a kol. Slovník zoologických termínov a taxónov. 1. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského, 2010. 343 s. Dostupné online. ISBN 978-80-223-2903-3. S. 126.
  3. a b c Z našej prírody. 1980. S. 20
  4. V. Franc 2005
  5. Veľká kniha živočíchov. Bratislava: Príroda, 1997, S. 21
  6. infuzórium. In: Veľký slovník cudzích slov 2000, S. 545
  7. infuzória. In: Encyclopaedia Beliana 7, S. 85
  8. infuzórie. In: Malá slovenská encyklopédia 1993, S. 292
  9. ŠVPS SR. Slovenský veterinársky časopis 2/2011 [online]. svps.sk, [cit. 2019-08-20]. Dostupné online.