Nikolaj Fiodorovič Vatutin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nikolaj Fiodorovič Vatutin
Nikolaj Fiodorovič Vatutin
sovietsky generál

Narodenie 16. december 1901
Voronež - (Kurská oblasť), Cárske Rusko
Úmrtie 15. apríl 1944 (42 rokov)
Kyjev, Sovietsky zväz

Nikolaj Fiodorovič Vatutin (* 16. december 1901 – † 15. apríl 1944) bol sovietsky dôstojník, od roku 1943 v hodnosti armádneho generála. Významný vojvodca druhej svetovej vojny. Roku 1965 posmrtne vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine sedliaka. Skončil poľnohospodársku školu v meste Valujky, kde za výborný prospech dostal štipendium a možnosť študovať na ekonomickej škole. No po tom čo mu v štvrtom ročníku prestali vyplácať štipendium bol nútený sa vrátiť domov, kde pracoval ako úradník.

V roku 1920 vstúpil ako obyčajný vojak do Červenej armády. Účastnil sa bojov proti N. I. Machnovi v oblasti Luganska a Starobeľska. Potom navštevoval Poltavskú pechotnú školu, ktorú ukončil v roku 1922. V rokoch 19261929 študoval na Frunzeho vojenskej akadémii, na ktorú sa po niekoľkých rokoch vrátil s vynikajúcimi hodnoteniami svojich schopností, aby študoval operačné umenie. Toto štúdium však v dôsledku čistiek v armáde musel prerušiť a v roku 1938 bol preložený do Kyjevského vojenského okruhu, kde pracoval vo funkcii náčelníka štábu. V roku 1940 bol menovaný do funkcie zástupcu náčelníka generálneho štábu.

30. júna 1941 bol menovaný do funkcie náčelníka štábu Severozápadného frontu. Po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny bol navrhnutý za člena Hlavného stanu (STAVKY), ale tento návrh bol Stalinom zamietnutý[1]. Zúčastnil sa na bojoch v oblasti Novgorodu, kde jeho jednotky podnikli niekoľko silných protiútokov a spomalili postup vojsk Ericha von Mansteina k Leningradu. Počas týchto bojov sa zoznámil s Ivanom Čerňjachovským. V útočnej fáze bitky o Moskvu sa podarilo jeho jednotkám obkľúčiť nemecké vojská pri Demjansku (Demjanská útočná operácia), aj keď ich likvidácia nebola úspešná. Bolo to však prvé veľké obkľúčenie nemeckých vojsk na východnom fronte. V máji až júni 1942 pôsobil ako zástupca náčelníka generálneho štábu. Následne velil vojskám Voronežského frontu, ktoré dlhú dobu viedli ťažké boje s nemeckými vojskami prekračujúcimi Don. Napriek tomu, že Nemci Voronež dobyli, neboli schopní prelomiť jeho líniu a postupovať ďalej.

Vatutin pri mapách v januári 1944.

Pri Stalingrade jednotky Juhozápadného frontu pod jeho velením zohrali dôležitú úlohu pri obkľučovaní 6. armády a neskôr uštedrili porážku talianskej 8. armáde na strednom Done. Zničil pri tom dve tretiny 130-tisícovej talianskej armády. Jeho postupujúce jednotky Voronežského frontu potom prenikli na juhovýchodnú Ukrajinu a oslobodili Charkov. Avšak v dôsledku viacerých jeho chýb ako aj pre nedostatočný prieskum boli nakoniec Nemci pod Mansteinovým velením schopní podniknúť silný protiútok a časť oslabených sovietskych jednotiek chytiť pri Charkove do pasce a zničiť.

V bojoch pri Kursku viedli jeho vojská Voronežského frontu úspešnú obranu pred silnými nemeckými útokmi, no i úspešnú ofenzívnu činnosť proti silnej a hlbokej nemeckej obrane. Dôležitú úlohu zohral i neskôr pri oslobodzovaní Ukrajiny a znovuzískaní Kyjeva. Súčinnosťou 1. ukrajinského frontu (na ktorý bol premenovaný Voronežský front) a 2. ukrajinského frontu, sa podarilo sovietskym vojskám obkľúčiť a zničiť v januári a februári 1944 silné nemecké zoskupenie vojsk pri Korsuni-Ševčenkovskom. 12. apríla bol povýšený do hodnosti armádny generál.

Zomrel v noci zo 14. apríla na 15. apríla 1944 v Kyjevskej vojenskej nemocnici na následky straty krvi, po tom, čo bol postrelený do nohy 29. februára 1944 pri prepade zorganizovaného ukrajinskými nacionalistami v obci Miljatyn[2]. Ako dátum úmrtia ruské zdroje uvádzajú 15. apríl[3]. Bol pochovaný v Kyjeve, kde má postavený aj pamätník.

Nikolaj Vatutin bol považovaný za jedného z najlepších sovietskych veliteľov celej vojny, a to nielen z vojenského ale i z ľudského hľadiska.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Vatutin bol dekorovaný viacerými vyznamenaniami[3]:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Žukov, G. K., Vzpomínky a úvahy 2. Naše Vojsko, Praha, 2006, s. 92
  2. Nikolaj Fedorovič Vatutin [online]. valka.cz, [cit. 2011-02-20]. Dostupné online.
  3. a b Vatutin, Nikolaj Fiodorovič, Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2011-02-20]. Dostupné online. (po rusky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]