Preskočiť na obsah

Nikolaj Fiodorovič Vatutin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Nikolaj Vatutin)
Nikolaj Fiodorovič Vatutin
sovietsky generál
Nikolaj Fiodorovič Vatutin
Narodenie16. december 1901
Čepuchino, (Voronežská gubernia), Ruská ríša
Úmrtie15. apríl 1944 (42 rokov)
Kyjev, Sovietsky zväz
PodpisNikolaj Fiodorovič Vatutin, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Nikolaj Fiodorovič Vatutin

Nikolaj Fiodorovič Vatutin (* 16. december 1901 – † 15. apríl 1944) bol sovietsky armádny dôstojník ruského pôvodu, od roku 1943 v hodnosti armádneho generála. Významný vojvodca druhej svetovej vojny. Roku 1965 posmrtne vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu.

Narodil sa v mnohodetnej rodine sedliaka ruského pôvodu v obci Čepuchino vo Voronežskej gubernii. Mal 8 súrodencov (4 bratov a 4 sestry). Skončil poľnohospodársku školu v meste Valujky, kde pre výborný prospech dostal štipendium a možnosť študovať na ekonomickej škole. No po tom čo mu v štvrtom ročníku prestali vyplácať štipendium bol nútený sa vrátiť domov, kde pracoval ako úradník.

V roku 1920 vstúpil ako obyčajný vojak do Červenej armády. Zúčastnil sa bojov proti N. I. Machnovi v oblasti Luhanska a Starobeľska. Potom navštevoval Poltavskú pechotnú školu, ktorú ukončil v roku 1922. V rokoch 19261929 študoval na Frunzeho vojenskej akadémii, na ktorú sa po niekoľkých rokoch vrátil s vynikajúcimi hodnoteniami svojich schopností, aby študoval operačné umenie. Toto štúdium však v dôsledku čistiek v armáde musel prerušiť a v roku 1938 bol preložený do Kyjevského vojenského okruhu, kde pracoval vo funkcii náčelníka štábu. V roku 1940 bol menovaný do funkcie zástupcu náčelníka generálneho štábu.

30. júna 1941 bol menovaný do funkcie náčelníka štábu Severozápadného frontu. Po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny bol navrhnutý za člena Hlavného stanu (Stavka), ale tento návrh bol Stalinom zamietnutý[1]. Zúčastnil sa na bojoch v oblasti Novgorodu, kde jeho jednotky podnikli niekoľko silných protiútokov a spomalili postup vojsk Ericha von Mansteina k Leningradu. Počas týchto bojov sa zoznámil s Ivanom Čerňachovským. V útočnej fáze bitky o Moskvu sa podarilo jeho jednotkám obkľúčiť nemecké vojská pri Demjansku (Demjanská útočná operácia), aj keď ich likvidácia nebola úspešná. Bolo to však prvé veľké obkľúčenie nemeckých vojsk na východnom fronte. V máji až júni 1942 pôsobil ako zástupca náčelníka generálneho štábu. Následne medzi júlom a októbrom 1942 velil vojskám Voronežského frontu, ktoré dlhú dobu viedli ťažké boje s nemeckými vojskami prekračujúcimi Don. Napriek tomu, že Nemci Voronež dobyli, neboli schopní prelomiť jeho líniu a postupovať ďalej.

Pri Stalingrade jednotky Juhozápadného frontu pod jeho velením, ktoré trvalo od októbra 1942 do marca 1943, zohrali dôležitú úlohu pri obkľučovaní 6. armády a neskôr uštedrili porážku talianskej 8. armáde na strednom Done. Zničil pri tom dve tretiny 130-tisícovej talianskej armády.

Od marca do októbra 1943 sa vrátil k veleniu voronežskému frontu. Jeho postupujúce jednotky potom prenikli na juhovýchodnú Ukrajinu a oslobodili Charkov. Avšak sovietske velenie aj Vatutin sa počas tejto operácie dopustili viacerých chýb, ktorými boli hlavne nedostatočný prieskum a podcenenie nemeckých síl. Nemci pod Mansteinovým velením boli v marci 1943 schopní podniknúť silný protiútok a časť oslabených a roztiahnutých sovietskych jednotiek počas tzv. tretej bitky i Charkov obkľúčiť a zničiť.

V bojoch pri Kursku viedli jeho vojská Voronežského frontu úspešnú obranu pred silnými nemeckými útokmi, no i úspešnú ofenzívnu činnosť proti silnej a hlbokej nemeckej obrane. Dôležitú úlohu zohral i neskôr pri oslobodzovaní Ukrajiny a znovuzískaní Kyjeva. Súčinnosťou 1. ukrajinského frontu (na ktorý bol premenovaný Voronežský front) a 2. ukrajinského frontu, sa podarilo sovietskym vojskám obkľúčiť a zničiť v januári a februári 1944 silné nemecké zoskupenie vojsk pri Korsuni-Ševčenkovskom. 12. apríla bol povýšený do hodnosti armádny generál.

Zomrel v noci zo 14. apríla na 15. apríla 1944 v Kyjevskej vojenskej nemocnici na následky straty krvi, po tom, čo bol postrelený do nohy 29. februára 1944 pri prepade zorganizovaného ukrajinskými nacionalistami v obci Miljatyn[2]. Ako dátum úmrtia ruské zdroje uvádzajú 15. apríl[3]. Bol pochovaný v Kyjeve, kde má postavený aj pamätník.

Nikolaj Vatutin bol považovaný za jedného z najlepších sovietskych veliteľov celej vojny[4], a to nielen z vojenského ale i z ľudského hľadiska.

Vyznamenania

[upraviť | upraviť zdroj]

Vatutin bol dekorovaný viacerými vyznamenaniami[3]:

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Žukov, G. K., Vzpomínky a úvahy 2. Naše Vojsko, Praha, 2006, s. 92
  2. Nikolaj Fedorovič Vatutin [online]. valka.cz, [cit. 2011-02-20]. Dostupné online.
  3. a b Vatutin, Nikolaj Fiodorovič, Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2011-02-20]. Dostupné online. (po rusky)
  4. BONN, Keith E.. Slaughterhouse (The Handbook of the Eastern Front). [s.l.] : Aberjona Press, 2005. 512 s. ISBN 978-0-9717650-9-2.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]