Preskočiť na obsah

Obchodovanie s emisiami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Obchodovanie s emisiami (alebo cap and trade) je schválený obchodný mechanizmus, umožňujúci kontrolovanie znečistenia prostredníctvom ekonomických výhod s cieľom postupne znižovať vyprodukované emisie.[1] Na rozdiel od vydávania rôznych príkazov resp. zákazov, alebo rozdávania dotácií, patrí systém obchodovania s emisiami medzi flexibilné spôsoby regulácie, keďže umožňuje jednotlivým členom samostatne sa rozhodovať ako najlepšie dosiahnuť svoje, resp. spoločné ciele.

Hlavný orgán (väčšinou vláda) stanoví limitnú hodnotu množstva znečisťujúcich látok na určitý časový úsek, ktoré môžu byť vypustené do ovzdušia.[2] Podniky alebo firmy, ktoré sa podieľajú na znečisťovaní životného prostredia vypúšťaním emisií do ovzdušia, nesmú prekročiť hodnoty stanovené v emisnom povolení, ktoré dostanú od vlády. Toto povolenie im umožňuje vypustiť do ovzdušia určité množstvo znečisťujúcich látok. Podniky, vlastniace nadbytok takýchto tzv. voľných emisií, môžu predať časť emisií inému podniku, ktorý ich má nedostatok (pre zvýšenie objemu výroby atď.).[1][3][4][5][6] S povoleniami je následne možné obchodovať aj na sekundárnych trhoch (systém pre obchodovanie s povolenkami na emisie skleníkových plynov).

Kupujúci vlastne platí poplatok za možnosť pokračovať vo výrobe a naďalej znečisťovať prostredie. Teoreticky, tí znečisťovatelia, ktorí sú schopní najlacnejšie zredukovať množstvo vypúšťaných emisií tak získajú predajom emisií akoby odmenu.[7] Snahou je takto poskytnúť súkromnému sektoru možnosť zefektívniť výrobu, postupne znižovať znečisťovanie a ekonomicky rásť.[8]

Existuje viacero obchodných systémov pre niekoľko látok znečisťujúcich prostredie. Najväčší obchodný systém pre skleníkové plyny je Európsky emisný systém (European Union Emissions Trading Scheme - EU ETS[9]), kde sa obchoduje hlavne s európskymi emisiami. Spojené štáty americké majú vlastný vnútorný trh k znižovaniu kyslých dažďov a viacero regionálnych trhov s oxidom dusíka.[10]

Prehľad

[upraviť | upraviť zdroj]
Uhoľná elektráreň v Nemecku. V dôsledku obchodovania s emisiami, sa uhlie môže stať menej konkurencieschopné palivo ako ostatné možnosti.

Znečistenie je príkladom obchodnej externality. Externalita, alebo externý efekt, je vonkajší účinok rozhodnutia či činnosti, úmyselne či neúmyselne prenesený z daného subjektu na iný subjekt alebo okolie. Celkovým cieľom obchodovania s emisiami je poukázať na znečisťovanie a minimalizovať náklady na dosahovanie týchto cieľov.

Vláda si stanoví celkový strop resp. národnú kvótu na vypustené emisie a tú následne rozdelí medzi firmy a zariadenia, ktoré sú do EU-ETS na jej území zahrnuté. Firmy sa môžu rozhodnúť, či svoju kvótu úplne prečerpajú, alebo predajú jej časť. Jedno povolenie umožňuje emisie jednej tony CO2. Trh s povolenkami je však otvorený – kupovať a následne predávať ich môžu firmy, inštitúcie, mimovládne organizácie i jednotlivci. Záznamy o emisných kvótach, množstve povolení i ich aktuálnych cenách sú prístupné v online registri. EU – ETS má potenciál zahrnúť mnoho sektorov a všetky skleníkové plyny spomínané v Kjótskom protokole ako CO2, metán, oxid dusičitý, hydrofluórkarbonáty, perfuórkarbonáty a oxid síričitý. V prvej fáze EU – ETS pokrývala len emisie CO2 veľkých znečisťovateľov v sektore výroby elektrickej energie, tepla a vo vybraných sektoroch energeticky náročných odvetviach napr. rafinérie ropy, koksárne, železiarne, oceliarne, cementárne, sklárne, tehelne ale i výrobne keramiky a papierne.[11]

O zaradení konkrétnej továrne či podniku do regulovanej schémy rozhoduje jej produkčná kapacita, teda objem výroby. V tomto prvom období to bolo takmer 11 500 výrobných prevádzok v takmer 25 členských krajinách Európskej únie, ktoré zodpovedali za približne 45% celkových emisií CO2 v EÚ. Od konca roku 2005 sa európska komisia snaží, aby boli do systému zahrnuté aj emisie z leteckej dopravy.

Národné alokačné plány

[upraviť | upraviť zdroj]

Každá členská krajina Únie vypracuje Národný alokačný plán, ktorý určuje množstvo emisií CO2, ktoré môžu vyprodukovať firmy v danej krajine. Komisia žiadnemu štátu neurčuje presný objem emisií, stanovených je len 12 kritérií, ktoré je potrebné rešpektovať. Vlády však vedia, že ak by boli príliš štedré pri určovaní alokácií, mohlo by to ohroziť fungovanie celého EU-ETS. Výsledkom by bolo buď nesplnenie kjótskych záväzkov, alebo potreba pristúpiť k iným, potenciálne nákladnejším nástrojom. Prvé obdobie obchodovania s emisiami prebieha v 2005-2007, druhé v 2008-2012, tretie začne po roku 2013.[12]

Najdôležitejšie princípy tvorby Národného alokačného plánu:

  • Alokačný plán musí odrážať kjótsky záväzok členskej krajiny, aktuálny i predpokladaný pokrok pri jeho plnení.
  • Alokácie povoleniek pre jednotlivé podniky musia brať do úvahy ich potenciál pre zníženie emisií z každej ich činnosti, a nemali by byť cielene vyššie, než budú podniky potrebovať.
  • Ak sa členské krajiny rozhodnú použiť mimoriadne nástroje ktoré im majú pomôcť dosiahnuť ich národné ciele (napríklad nákup emisných limitov od iných krajín, ktoré ratifikovali Kjótsky protokol) – a ktorými dajú podnikom možnosť emitovať viac emisií – musia mať na toto rozhodnutie dostatočne dobré dôvody.[13][14]

Systém kontroly:

Každý kalendárny rok musia všetky prevádzky zahrnuté do EU ETS[9] predložiť správu o tom, aké množstvo emisií vyprodukovali (merané v ekvivalentoch CO2). Na základe toho sa im potom zruší určité množstvo povolení, zvyšné možno ušetriť do ďalšieho roka, alebo s nimi obchodovať.

Ak podnik prekročí povolené množstvo emisií, za každú tonu naviac zaplatí pokutu 40 eur (od roku 2008 to bude 100 eur). Jeho meno bude zverejnené a do nasledujúceho roku si bude musieť na trhu kúpiť potrebné dodatočné množstvo povolení. Značné pokuty hrozia za prekročenie pravidiel EU ETS aj členským krajinám.

Systém obchodovania s emisiami (ETS) bol založený na to, aby pomohol znížiť emisie skleníkových plynov z priemyslu a bojovať tak proti globálnemu otepľovaniu. Elektrárne, letecké spoločnosti a iné firmy môžu v rámci tohto systému kupovať a predávať emisné kvóty, alebo povolenky na znečisťovanie, ktorých cena by ich mala donútiť k tomu, aby šetrili energiou alebo hľadali iné, ekologickejšie riešenia.[15][12]

Kde je teda problém?

Ceny kvót sú momentálne veľmi nízke. Dopyt po nich klesol, za čo môže čiastočne i hospodárska kríza, zatiaľ čo ich ponuka sa nezmenila. V roku 2013 tak boli zaznamenané až 2 miliardy prebytočných kvót. Do roku 2020 by sa ich počet mohol zvýšiť na 2,6 miliardy. Keďže kvót je prebytok, firmy nemajú žiadny stimul na to, aby investovali do ekologickejších opatrení, čo podkopáva samotnú podstatu celého systému ETS zameraného na boj proti klimatickým zmenám.[16]

Ako to napraviť?

Komisia prišla s nápadom jednoducho stiahnuť tieto nadbytočné povolenky z trhu. Ak ich počet prekročí istý prah, uložia sa do tzv. “rezervy stability trhu”, z ktorej môžu byť v prípade potreby znovu vytiahnuté. Komisia by chcela toto nové opatrenie zaviesť od roku 2021, no poslanci si želajú, aby uzrelo svetlo sveta už koncom roku 2018

Posudzovanie plánov prideľovania kvót vychádza z 11 všeobecných kritérií uvedených v prílohe III k smernici o obchodovaní s emisnými kvótami. Kritérium 1 ustanovuje, že navrhnuté celkové množstvo kvót musí byť v súlade s cieľmi členského štátu podľa Kjótskeho protokolu. To znamená, že členský štát by sa mal ubezpečiť, či kvóty, ktoré prideľuje svojim prevádzkam, mu umožnia dosiahnuť svoje ciele podľa Kjótskeho protokololu. Samozrejme, že členský štát môže a mal by prijať aj iné opatrenia. Aj ďalšie sektory produkujú emisie skleníkových plynov: v EÚ je doprava zodpovedná za 21 % emisií skleníkových plynov, domácnosti a malé podniky za 17 % a poľnohospodárstvo za 10 %. Členské štáty teda môžu a mali by prijať aj opatrenia na zníženie emisií v týchto sektoroch. Okrem toho môžu členské štáty plánovať nákup emisných úverov prostredníctvom pružných nástrojov vychádzajúcich z projektov Kjótskeho protokolu, ktorými sú napr. mechanizmus čistého rozvoja (MČR), spoločná realizácia (SR) a medzinárodný obchod s emisnými kvótami podľa Kjótskeho protokolu.[12][17]

MČR a SR umožňujú vládam realizovať aj v zahraničí projekty na zníženie emisií a vypočítavať dosiahnuté zníženie v porovnaní s vlastnými cieľmi stanovenými v Kjótskom protokole. Projekty SR sa môžu realizovať v iných priemyselne rozvinutých krajinách s cieľmi stanovenými v Kjótskom protokole, kým projekty MČR môžu realizovať rozvojové krajiny, ktoré nemajú v rámci tohto protokolu stanovené ciele. Všetky tieto opatrenia a ich predpokladané výsledky musia byť uvedené v plánoch prideľovania kvót. Podľa kritéria č. 1 Komisia posudzuje, či úroveň emisií priemyselných sektorov, ktoré sa zúčastňujú obchodovania s emisnými kvótami, spolu s ďalšími opatreniami umožnia členskému štátu splniť ciele, ktoré mu stanovuje Kjótsky protokol. Ak jedine kombinovaný účinok rozličných zásad a opatrení umožní členským štátom dosiahnuť svoje ciele, smernica hovorí o „ceste“ do Kjóta. Viacero ďalších kritérií požaduje od členských štátov, aby posudzovali aj vývoj emisií a možnosti ich znižovania vo všetkých sektoroch. Okrem toho existujú kritériá, ktoré sa pokúšajú zabezpečiť, aby nedochádzalo k diskriminácii medzi spoločnosťami a rozličnými sektormi a aby sa dospelo k súladu s pravidlami EÚ pre hospodársku súťaž a štátnu pomoc.[18]

Ďalšie kritériá sa týkajú ustanovení v pláne pre nových účastníkov, prispôsobenia predchádzajúcich snáh o zníženie emisií a čistých technológií. Komisia uverejnila pokyny na vykonávanie týchto kritérií prideľovania kvót začiatkom januára 2004. Ak Komisia zistí, že plán nie je v súlade s kritériami a zmluvou o EÚ, môže plán čiastočne alebo úplne zamietnuť. Ak Komisia nezamietla žiadny aspekt plánu, členský štát môže pokračovať a prijať konečné rozhodnutie o prideľovaní kvót. Komisia musí prijať rozhodnutie do troch mesiacov od oznámenia národného plánu prideľovania kvót Komisii zo strany členského štátu.[14]

To závisí od súboru zvolených opatrení. Jedným zo základných zásad Európskeho programu klimatických zmien je dôsledná identifikácia nákladovo najvýhodnejších opatrení na splnenie cieľov Kjótskeho protokolu. Nedávne štúdie vypracované Komisiou vedú k záveru, že ciele je možné dosiahnuť s ročnými nákladmi od 2,9 miliárd EUR do 3,7 miliárd EUR, čo je menej ako 0,1 % HDP v EÚ.[17] Jedna z týchto štúdií vedie k záveru, že bez systému obchodovania s emisnými kvótami by náklady dosiahli 6,8 miliárd EUR. Obchodovanie s emisnými kvótami umožňuje tak ešte viac znížiť náklady na dosiahnutie cieľov Kjótskeho protokolu. 6 Spôsob rozdelenia týchto nákladov závisí od rozhodnutí prijatých v plánoch prideľovania kvót a od ďalších opatrení prijatých na riadenie emisií v sektoroch, ktoré sa nemôžu podieľať na systéme obchodovania s emisnými kvótami. Systém neohrozí, ale ochráni konkurencieschopnosť hospodárstva EÚ, pretože akékoľvek alternatívne opatrenia by pre firmy EÚ znamenalo vznik vyšších nákladov ako je potrebné. Vykonávanie Kjótskeho protokolu bude však znamenať nielen nové hospodárske príležitosti, ale aj náklady pre firmy EÚ.[19]

Príklad

[upraviť | upraviť zdroj]

Povedzme, že každá zo spoločností A a B emituje ročne 100 000 ton CO2. Vláda poskytne každej z nich emisnú kvótu 95 000. Jedna kvóta predstavuje právo emitovať 1 tonu CO2. Ani jedna zo spoločností teda nemá svoje emisie plne pokryté. Na konci každého roka musia spoločnosti odovzdať také množstvo kvót, ktoré zodpovedá ich emisiám počas roka, nech sú emisie jednotlivej spoločnosti akékoľvek. Obe spoločnosti A a B musia pokryť 5 000 ton CO2 a majú dva spôsoby, ako to urobiť. Alebo znížia svoje emisie o 5 000 ton, alebo kúpia 5 000 kvót na trhu. S cieľom rozhodnúť sa, ktorý spôsob si zvolia, spoločnosti porovnajú náklady na zníženie vlastných emisií o 5 000 ton s trhovou cenou kvót. Ako príklad povedzme, že trhová cena kvóty je 10 EUR za tonu CO2. Náklady spoločnosti A na zníženie emisií sú 5 EUR (t. j. nižšie, ako trhová cena). Spoločnosť A zníži svoje emisie, pretože je to lacnejšie, ako kúpa kvóty. Spoločnosť A môže znížiť svoje emisie o viac ako 5 000 ton, povedzme o 10 000 ton. Situácia spoločnosti B môže byť opačná. Jej náklady na zníženie emisií sú 15 EUR (t. j. vyššie, ako trhová cena), takže spoločnosť dá prednosť kúpe kvóty pred znížením emisií. Spoločnosť A minie 50 000 EUR na zníženie emisií o 10 000 ton pri nákladoch 5 EUR za tonu, a získa 50 000 EUR z predaja 5 000 ton pri cene 10 EUR za tonu. Takto spoločnosť A plne pokryje svoje náklady na zníženie emisií predajom kvót, pričom však bez systému obchodovania s emisnými kvótami by znášala čisté náklady 25 000 EUR. Spoločnosť B míňa 50 000 EUR na zakúpenie 5 000 ton pri cene 10 EUR za tonu. Ak by neexistovala pružnosť poskytnutá systémom obchodovania s emisnými kvótami, spoločnosť B by musela minúť 75 000 EUR. Keďže jedine spoločnosť, ktorá má nízke náklady na znižovanie emisií a volí si teda zníženie emisií, ako napr. spoločnosť A, je schopná predávať kvóty, predstavujú kvóty, ktoré spoločnosť B nakupuje, zníženie emisií, aj keď samotná spoločnosť B emisie neznížila. Toto je dôležité si zapamätať. Zabezpečí sa tak, že najlacnejšie zníženia emisií sa vykonajú ako prvé. Keďže systém sa uplatňuje v celej EÚ, spoločnosti budú vyhľadávať najlacnejšie zníženia v celej EÚ a zabezpečovať si prvenstvo v znižovaní emisií. Je to pružnosť v systéme, ktorá robí obchodovanie s emisnými kvótami nákladovo najvýhodnejším spôsobom dosiahnutia daného cieľa v oblasti životného prostredia. Celkové náklady by boli pre priemysel vyššie, ak by spoločnosť B bola prinútená znížiť emisie zo svojich prevádzok pri vyšších nákladoch.[20]

Štúdia OECD

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa novej publikácie OECD – Efektívne ceny uhlíka (zverejnenej v novembri 2013), ktorá je syntézou viacerých prípadových štúdií z vybraných krajín a sektorov, sa to potvrdzuje aj v praxi. Pri použití chytrejších politických nástrojov založených na fungovaní trhu by krajiny mohli dosiahnuť vyššie úrovne zníženia emisií pri nižších nákladoch.

Politici by tak mali uprednostniť zdaňovanie fosílnych palív a systémy obchodovania pred inými opatreniami, ako sú výkupné ceny, dotácie či ďalšie regulačné nástroje. Napríklad, ak sa pri znižovaní emisií v sektore cestnej dopravy použijú iné nástroje než palivové dane, priemerné náklady redukcie tony CO2 môžu byť až 8-krát vyššie. Odborníci z OECD študovali klimatické politiky v 15 krajinách a rôznych sektoroch – výrobu elektriny, cestnú dopravu, odvetvie výroby celulózy a papiera i cementu, a tiež spotrebu energie v domácnostiach.[21]

Množstvo kvót pre celé Spoločenstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Množstvo kvót pre celé Spoločenstvo, ktoré sa od roku 2013 začalo vydávať každoročne, sa lineárne znižovalo od polovice obdobia rokov 2008 až 2012. V porovnaní s priemerným celkovým ročným množstvom kvót, ktoré členské štáty vydali v súlade s rozhodnutiami Komisie o ich národných alokačných plánoch na obdobie rokov 2008 až 2012, sa množstvo znižovalo o lineárny koeficient 1,74 %. V súvislosti s výrobou tepla alebo chladením sa bezodplatné kvóty prideľujú na diaľkové vykurovanie a vysokoúčinnú kogeneráciu v zmysle vymedzenia tohto pojmu v smernici 2004/8/ES s cieľom uspokojiť hospodársky odôvodnený dopyt. Po roku 2013 sa každoročne celkové pridelenie takýmto zariadeniam upravlo podľa výroby takéhoto tepla o lineárny koeficient 1,74 %. Bezodplatne sa nesmeli prideliť žiadne kvóty na výrobu elektrickej energie novým účastníkom. Emisný strop sa každý rok znižoval o 1,74 % z celkovej priemernej ročnej tolerancie v rámci druhej obchodnej fázy medzi rokmi 2008 až 2012. V súčasnosti to znamená redukciu o 37 435 387 ton emisií CO2. Stanovená hodnota sa zakladá na záväzku EÚ znížiť svoje emisie skleníkových plynov o 20 % medzi rokmi 1990 a 2020. Únia však v súčasnosti uvažuje o možnom zvýšení tohto cieľa na 30 %, keďže podľa Komisie a niektorých členských štátov nie je súčasný cieľ už viac motivujúci pre spoločnosti, aby investovali do nízkouhlíkových technológií. Posledné údaje ukazujú, že Európa produkuje už teraz o 17 % menej emisií kvôli hospodárskej kríze. Komisia upozorňuje, že emisný strop v rámci ETS by sa ešte mohol upraviť, ak EÚ zvýši svoj emisný cieľ pre rok 2020 na 30 %.[19][22][23]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b STAVINS, Robert N.. Experience with Market-Based Environmental Policy Instruments [online]. November 2001, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. Archivované 2011-05-01 na Wayback Machine
  2. ↑ Climate Change 101: Understanding and Responding to Global Climate Change. Cap and Trade, January 2011. Dostupné online. Archivované 2017-10-05 na Wayback Machine
  3. ↑ Allowance Trading [online]. [Cit. 2014-10-21]. Dostupné online.
  4. ↑ Linking Tradable Permit Systems: A Key Element of Emerging International Climate Policy Architecture. Ecology Law Quarterly, 2009. Dostupné online [cit. 2010-08-25]. Archivované 2010-02-02 na Wayback Machine
  5. ↑ Tietenberg Tom. The Tradable-Permits Approach to Protecting the Commons: Lessons for Climate Change. Oxford Review of Economic Policy, 2003, s. 400–419. Dostupné online [cit. 2010-08-25]. DOI: 10.1093/oxrep/19.3.400.
  6. ↑ Stavins, Robert N.. Experience with Market-Based Environmental Policy Instruments [online]. November 2001, [cit. 2010-08-25]. Dostupné online. Archivované 2011-05-01 na Wayback Machine
  7. ↑ MONTGOMERY, W.D. Markets in Licenses and Efficient Pollution Control Programs. Journal of Economic Theory, December 1972, s. 395–418. DOI: 10.1016/0022-0531(72)90049-X.
  8. ↑ Why Emission Trading is More Effective Than a Carbon Tax [online]. . Dostupné online.
  9. ↑ a b EU Emissions Trading System (EU ETS) Archivované 2009-12-14 na Wayback Machine.
  10. ↑ USEPA's Clean Air Markets web site [online]. US EPA, [cit. 2009-11-03]. Dostupné online.
  11. ↑ (Boswall, J. and Lee, R. (2002).
  12. ↑ a b c www.consilium.europa.eu [online]. EUROPEAN COMMISSION, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  13. ↑ ec.europa.eu [online]. ec.europa.eu, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  14. ↑ a b EUROPEAN COMMISSION, 15.7.2015, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  15. ↑ ec.europa.eu [online]. ec.europa.eu, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  16. ↑ europa.eu [online]. europa.eu, Apríl, 2009, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  17. ↑ a b ec.europa.eu [online]. ec.europa.eu, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  18. ↑ Spravodajstvo | Európsky parlament [online]. europarl.europa.eu, 6.7.2015, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  19. ↑ a b ec.europa.eu [online]. ec.europa.eu, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  20. ↑ europa.eu, 5.2005, [cit. 2016-11-06]. [europa.eu/rapid/press-release_MEMO-05-84_sk.pdf Dostupné online.]
  21. ↑ euractiv.sk, 6.11.2013, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  22. ↑ SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2009/29/ES, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2003/87/ES s cieľom zlepšiť a rozšíriť schému Spoločenstva na obchodovanie s emisnými kvótami skleníkových plynov
  23. ↑ Smernica Európskej Únie 2009/29/ES

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Obchodovanie_s_emisiami&oldid=7656208“