Kjótsky protokol

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Kjótsky protokol (k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy) je doplnok Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (text dohovoru je na Slovensku dostupný v Oznámení MZV SR č. 548/2006 Z.z.). Je to medzinárodná dohoda vyrokovaní v súvislosti s globálnym otepľovaním. Štáty, ktoré podpísali tento protokol sa zaviazali znížiť ich emisie oxidu uhličitého a 5 ďalších skleníkových plynov, alebo sa zaviazali v obchode s emisiami ak udržiavajú alebo zvyšujú emisie ich plynov. Spolu 141 krajín sveta doteraz podpísalo tento protokol. Významnými výnimkami sú Spojené štáty a Austrália. Ku kľúčovým mechanizmom a nástrojom Kjótskeho protokolu, ktoré sú zamerané na splnenie redukčných cieľov s ohľadom na špecifické podmienky krajiny, patria (a) spoločné plnenie záväzkov (čl. 6), (b) mechanizmus čistého rozvoja (čl. 12) a (c) obchodovanie s ušetrenými emisiami (čl. 17). Protokol bol vyrokovaný v Kjóte v Japonsku v decembri 1997. Bol otvorený k podpisu 16. marca 1998 a uzatvorený 15. marca 1999. 18. novembra 2004 sa k nemu pridalo Rusko. Dohoda nadobudla platnosť 16. februára 2005.

Niektoré súčasné odhady naznačujú, že aj keby bol Kjótsky protokol úspešne a celkovo splnený, redukcie emisií by zredukovali zvýšenie globálnej priemernej teploty v rozpätí približne medzi 0,02 °C a 0,28 °C do roku 2050 (zdroj: Nature, október 2003), v porovnaní s predpokladaným zvýšením teploty v rozpätí medzi 1,4 °C a 5,8 °C od roku 1990 do roku 2100 predpovedaným IPCC. Mnohé kritiky a otázky environmentalistov hovoria, že požadované hodnoty Kjótskeho protokolu nedokážu výraznejšie znížiť emisie v budúcnosti. Zástancovia však uvádzajú, že Kjótsky protokol je prvým krokom, po naplnení ktorého UNFCCC vytýči ďalšie ciele.

Detaily dohody[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa tlačovej správy Environmentálneho programu OSN (United Nations Environment Programme): "Kjótsky protokol je legálne záväzná dohoda, na základe ktorej priemyselné krajiny znížia svoje kolektívne emisie skleníkových plynov o 5,2 % v porovnaní s rokom 1990 (ale s uvedením, že v porovnaní s hodnotami emisií ktoré sa očakávajú v roku 2010 v rámci Protokolu, výsledkom je 29% zníženie). Cieľom je všeobecné zníženie šiestich skleníkových plynov: oxidu uhličitého, metánu, oxidu dusíkatého, halogenované uhľovodíky (HFCs), perfluorované uhľovodíky (PFCs) a hexafluorid síry (SF6), vypočítané na priemer päťročného obdobia 2008 – 12. Národné ciele sa pohybujú od 8% redukcie pre Európsku úniu, 7% redukcie pre USA, 6% pre Japonsko, 0% pre Rusko, a povolené 8% zvýšenie pre Austráliu a 10% pre Island.” Toto je dohoda dohodnutá ako doplnok Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (angl. United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC), ktorá bola prijatá na sumite v Rio de Janeiro v 1992. Všetky strany UNFCC môžu podpísať alebo ratifikovať Kjótsky protokol, zatiaľ čo nestrany UNFCC nemôžu. Kjótsky protokol bol prijatý na tretej sekcii Konferencie zmluvných strán UNFCC v roku 1997 v Kjóte v Japonsku. Väčšina ustanovení Kjótskeho protokolu sa vzťahuje na vyspelé krajiny, vymenované v Prílohe I. UNFCCC.

Finančné záväzky[upraviť | upraviť zdroj]

Kjótsky protokol potvrdzuje princíp, že vyspelé krajiny platia a technologicky zásobujú ďalšie krajiny štúdiami a projektami spojenými s klímou. Toto bolo pôvodne potvrdené v UNFCCC.

Obchodovanie s emisiami[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obchodovanie s emisiami

Príloha I. pre každú krajinu odsúhlasila hranice emisií na hodnoty popísané v protokole, ale mnohé krajiny majú stanovené hranice nad ich súčasnú produkciu. Tieto “extra hodnoty” môžu byť nakúpené inými krajinami v rámci voľného obchodu. Takto napríklad Rusko, ktoré ľahko dosahuje svoje ciele, môže predať svoje kredity vo veľkých hodnotách krajinám, ktoré ešte nedosiahli svoje limity, napríklad Kanade. Takto niektoré krajiny môžu dosiahnuť svoje limity a poskytnúť finančné podnety iným, aby tak čo najskôr mohli urobiť. Krajiny dosahujú svoje kredity aj prostredníctvom rôznych spoločných programov „čistej energie“ a „výleviek oxidu uhličitého“ (carbon dioxide sinks) formou lesov a iných systémov, ktoré zredukujú obsah CO2 v atmosfére. Mimovládna organizácia so sídlom vo Washingtone v správe “Vznikajúci obchod pre nazhromaždený CO2 v lesoch”, predpokladá $30-40/ton CO2 pre USA a $70-80/ton pre Európu. Holandsko nadobudlo kredity v hodnote 4 megaton emisií CO2 z Poľska, Rumunska a z Českej republiky. Takéto dohody však tiež obsahovali podmienky o financovaní projektov. Keďže niektoré z týchto podmienok neboli splnené, množstvo nadobudnutých kreditov sa odvtedy znížilo.

Štatút dohody[upraviť | upraviť zdroj]

Pri nadobudnutí platnosti Kjótskeho protokolu vo februári 2005, dohodu ratifikovalo 141 krajín sveta predstavujúcich 61 % globálnych emisií. Krajiny, ktoré nepodpísali protokol v zmysle ratifikácie, ho podpísali ako symbolický akt. Podľa podmienok protokolu, tento nadobudne platnosť “ v deväťdesiaty deň po termíne, v ktorom nie menej ako 55 zmluvných strán Konvencie zahrnuté v Prílohe I., produkujúcich aspoň 55 % globálnych emisií CO2 z roku 1990, predložilo ich nástroje ratifikácie, akceptácie, schválenia alebo dosiahnutia.” Podmienka “55 strán” bola dosiahnutá 23. mája 2002, keď dohodu ratifikoval Island. Ratifikácia Kjótskeho protokolu Ruskom 18. novembra 2004 naplnila podmienku „55 percent“ a tým dohoda dňa 16. februára 2005 nadobudla platnosť.

Revízie[upraviť | upraviť zdroj]

Protokol mal niekoľko otvorených otázok, o ktorých sa neskôr rozhodovalo na Konferencii zmluvných strán (Conference of Parties – COP). COP6 sa v roku 2000 pokúšala vyriešiť tieto otázky na stretnutí v Hágu, ale nebola schopná dosiahnuť dohodu kvôli sporom medzi Európskou úniou na jednej strane (ktorá presadzovala tvrdšiu dohodu) a USA, Kanadou, Japonskom a Austráliou a inými na druhej strane (ktoré chceli aby dohoda bola menej náročná a flexibilnejšia). V roku 2001 na ďalšom rokovaní (COP6bis) v Bonne sa schválili požadované rozhodnutia. Po niektorých ústupkoch sa podporovateľom protokolu (vedeným Európskou Úniou) podarilo presvedčiť Japonsko a Rusko k povoleniu väčšieho použitia “výleviek oxidu uhličitého”. COP7, ktorá sa uskutočnila od 29. októbra do 9. novembra 2001 v Marakéši ustanovila konečné detaily.

Súčasné pozície vlád[upraviť | upraviť zdroj]

Stav prijatia Kjótskeho protokolu (2009): krajiny, ktoré
podpísali a ratifikovali (zelené)
podpísali, čaká sa na ratifikáciu (žlté)
podpísali, zamietli ratifikáciu (modré)
nezaujali stanovisko (šedé)

Ku februáru 2005 podpísalo Kjótsky protokol 141 krajín zahŕňajúc Kanadu, Čínsku ľudovú republiku, Indiu, Japonsko, Nový Zéland, Rusko a 25 krajín Európskej únie, ako aj Rumunsko a Bulharsko. Šesť krajín podpísalo, ale doteraz neratifikovalo protokol. Z nich 3 sa patria medzi krajiny v Prílohy I. protokolu:

Nasledujúce krajiny podpísali, ale ešte neratifikovali protokol: Chorvátsko, Kazachstan a Zambia.

Pozícia Ruska[upraviť | upraviť zdroj]

Vladimir Putin schválil dohodu 4. novembra 2004 a OSN oficiálne uznala ratifikáciu Ruska 18. novembra 2004. Medzinárodná komunita sledovala schválenie protokolu Ruskom obzvlášť pozorne, pretože jeho súhlas 90 dní po tejto ratifikácii uviedol do platnosti Kjótsky protokol. Prezident Putin, spolu s ruským kabinetom, rozhodol v prospech protokolu v septembri 2004. Kjótsky protokol obmedzuje emisie percentuálnym nárastom alebo znížením vzhľadom na hodnoty z roku 1990. Od roku 1990 väčšina republík bývalého Sovietskeho zväzu prešla kolapsom, a tým aj produkcie ich emisií. Z tohto dôvodu nemalo Rusko žiaden problém s dodržaním záväzkov stanovených Kjótskym protokolom, pretože súčasné hodnoty emisií sú výrazne pod hodnotami cieľov. Naopak, vzniká tým možný prospech z predaja emisných kreditov iným štátom Kjótskeho protokolu, ktoré v súčasnosti produkujú viac ako sú ich cieľové hodnoty emisií.

Pozícia Európskej únie[upraviť | upraviť zdroj]

31. mája 2002 všetkých 15 vtedajších členov Európskej únie predložilo OSN relevantné ratifikácie. Európska únia produkuje okolo 21 % globálnych skleníkových emisií, a zaviazala sa ich v priemere znížiť o 8 % oproti hodnotám emisií z roku 1990. Európska únia bola sústavne jedným z najhlavnejších podporovateľov Kjótskeho protokolu, tvrdo rokujúc s ostatnými stranami. V decembri 2002 vytvorila EÚ v úsilí dosiahnuť vysoké ciele systém obchodu s emisiami. Kvóty boli zavedené do šiestich kľúčových odvetví priemyslu: energetického priemyslu, výroby ocele, cementu, skla, tehál a papiera. Sú tiež stanovené pokuty pre členské štáty, ktoré nedosiahnu svoje záväzky, začínajúc pri €40/ton CO2 v roku 2005, až po €100/ton v roku 2008. Súčasné plány EÚ predpokladajú, že v roku 2008 bude EÚ 4,7% pod hodnotami roku 1990.

Pozícia Spojených štátov amerických[upraviť | upraviť zdroj]

Spojené štáty americké, hoci sú signatármi protokolu, ho neratifikovali ale ani od neho neodstúpili. Protokol nie je legálne záväzný v USA, pokiaľ nie je ratifikovaný. 25. júna 1997, predtým ako sa začali rokovania o Kjótskom protokole, Senát USA schválil Byrd-Hagelovu rezolúciu v hlasom v pomere 95:0, ktorá určila stanovisko Senátu, že USA nebudú signatármi žiadneho protokolu, ktorý neobsahuje záväzné ciele a časový rozvrh pre ekonomicky vyvíjajúce sa, ako aj priemyselne vyspelé národy, pretože „by to spôsobilo vážne poškodenie ekonomiky USA“. 12. novembra 1998, vice-prezident Al Gore symbolicky podpísal protokol. Clintonova vláda, vedomá postoja Senátu ku protokolu, nikdy nepredložila protokol k ratifikácii.

Clintonova vláda vydala v júli 1998 ekonomickú analýzu, spracovanú Radou ekonomických poradcov (Council of Economic Advisors), ktorej záverom bolo, že obchod s emisiami s krajinami v Prílohe B/Prílohy I. a zúčastnenie sa s spolu s vyspelými krajinami na „ Mechanizme čistého rozvoja“, by podľa mnohých odhadov zredukovalo náklady na uskutočnenie opatrení Kjótskeho protokolu na 60 %. Iné ekonomické analýzy – napríklad podľa Kongresového rozpočtového úradu a Energetického oddelenia Energetického informačného vedenia ( en:Energy Information Administration - EIA), ale i iných – vykázali potencionálne veľký úbytok z HDP pri uplatnení Kjótskeho protokolu.

Bývalý prezident George W. Bush naznačil, že nemá v úmysle pristúpiť k ratifikácii dohody, nie pretože nepodporuje jej základnú ideu, ale kvôli napätiu, ktoré by tým vzniklo v ekonomike. Presadzuje tiež názor, že existujú nejasnosti v klimatologickom výskume. Okrem toho nie je spokojný s detailami dohody. Napríklad nepodporuje rozdelenie medzi krajinami Prílohy I. a inými. O dohode sa vyjadril nasledovne: „ Druhým najväčším producentom skleníkových plynov je Čína. Doposiaľ je Čína oslobodená od záväzkov Kjótskeho protokolu. Toto je výzva, ktorá vyžaduje 100% úsilie, od nás ako aj od zvyšku sveta. Americká neochota prijať nedokonalú zmluvu by nemala byť vnímaná zo strany našich priateľov a spojencov ako nejaké zrieknutie sa zodpovednosti. Naopak, moja vláda sa zaviazala na vodcovskej role v otázkach klimatických zmien. Náš prístup musí byť zlučiteľný s dlhodobým cieľom stabilizácie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére.“

Čína produkuje 2,893 miliónov metrických ton CO2 za rok (2,3 t na obyvateľa). Toto je porovnateľné s 5,410 miliónmi z USA (20,1 t na obyvateľa) a 3,171 miliónmi z Európskej únie (8,5 t na obyvateľa). Aj keď je Čína v súčasnosti oslobodená, ratifikovala Kjótsky protokol a očakáva sa, že vyhlási samú seba za krajinu Prílohy I. protokolu v nasledujúcom desaťročí a tým už nebude oslobodená. V skutočnosti je Čína v produkcii emisií na obyvateľa jeden z najmenších producentov emisií na svete. Obranná rada národných zdrojov USA (en:Natural Resources Defense Council) v júni 2001 uviedla: “Prechodom z uhoľných energií na čistejšie zdroje energií, zavádzaním efektívnych energetických programov a reštrukturalizáciou ekonomiky, Čína zredukovala emisie CO2 o 17 % oproti roku 1997.“

V júni 2002 vydala americká Agentúra ochrany životného prostredia en:Environmental Protection Agency (EPA) “ Správu o činnostiach spojených s klímou 2002”. Niektorí pozorovatelia interpretovali túto správu ako podporu protokolu, hoci správa sama o sebe explicitne nepotvrdzuje protokol. O rok neskôr výskumníci Kongresu, ktorí vyšetrovali legálny štatút protokolu navrhovali, že požiadavka podpisu UNFCCC môže zdržať a tým oslabiť proces napĺňania cieľov a účelu protokolu. Tiež, že prezident pravdepodobne nemôže uskutočniť aplikáciu protokolu sám, zatiaľ čo Kongres môže vytvoriť zákony zlučiteľné s jeho vlastnými cieľmi. Postoj USA stojaceho mimo dohody ovplyvnilo niekoľko ďalších krajín vrátane Austrálie, Japonska, and Kanady, aby diskutovali o tom či ratifikovať dohodu, stavajúc sa do konkurenčnej nevýhody voči USA. Japonsko a Kanada neskôr protokol ratifikovali, súčasná austrálska vláda sa vyjadrila, že ho nemieni ratifikovať. Hoci sa hlavné austrálske opozičné strany zaviazali k ratifikácii v prípade že budú v takej pozícii, po tom čo bol premiér Howard znovuzvolený v roku 2004, zdá sa byť nepravdepodobné, aby Austrália podporila dohodu v blízkej dobe.

V júni 2005 ukázali interné dokumenty oddelenia Štátu, že vedenie firmy Exxon malo „aktívne zaangažovanie sa“ na určení politiky týkajúcej sa klimatických zmien, vrátane postoja USA ku Kjótskemu protokolu. Podnety s podnikateľskej lobistickej skupiny Koalície globálnej klímy en:Global Climate Coalition boli ďalším faktorom. Na stretnutí G8 v júni 2005 predstavitelia vlády vyjadrili túžbu po tom, aby sa „praktické záväzky priemyselných krajín mohli vyhnúť poškodeniu ich ekonomík“. Podľa tých istých predstaviteľov sú USA na ceste k splneniu ich záväzku znížiť intenzitu CO2 o 18 % do roku 2012.

Pozícia Kanady[upraviť | upraviť zdroj]

17. decembra 2002 Kanada ratifikovala dohodu. Toto bolo však sprevádzané opozíciou skupín podnikateľov, mimovládnych klimatologických vedcov a energetických koncernov, používajúc podobné argumenty ako v prípade USA.

Avšak následkom sú dodatočné komplikácie. USA sú kanadským hlavným obchodným partnerom (a naopak), a keďže kanadské spoločnosti musia platiť za emisie a americké nie, existuje obava, že kanadské spoločnosti nebudú schopné súťažiť v rámci spravodlivého obchodu. V jednom príklade spoločnosť predáva zemný plyn do USA, kde bude spálený v elektrickej továrni v USA na výrobu elektrickej energie. Tento plyn spálený v USA nie je objektom „Kjótskej dane“. Avšak, ak by bola tá istá továreň v Kanade, spálený plyn by bol zdanený. Toto má za následok, že tá istá energia stojí viac ak je produkovaná lokálne.

V roku 2005 sa bola výsledkom zvláštna „vojna svetov“ , najmä medzi vládou v Alberte (kanadský hlavný výrobca ropy a zemného plynu) a federálnou vládou. Existujú obavy, že Kjótsky protokol by mohol ohroziť národnú celistvosť, najmä v Alberte. Na zmiernenie týchto hrozieb sa federálna vláda snaží vyžiadať prídavné kredity na „čisté“ pohonné látky predávané v USA, najmä zemný plyn.

V septembri 2004 sčítanie ukázalo, že podpora Kjótskeho protokolu dosahuje v Kanade okolo 70 % a zahŕňa väčšinu obyvateľov Alberty. Najnižšia podpora je v Britskej Kolumbii, ale aj tam je väčšina naklonená v jeho prospech.

V decembri 2011 kanadský minister životného prostredia Peter Kent oznámil, že Kanada od Kjótskeho protokolu odstúpi. Ako dôvod udal, že protokol bez účasti USA a záväzných cieľov pre Čínu nemá zmysel. Kanada by takto len platila, pričom k zníženiu emisií aj tak nedôjde.

Pozícia Austrálie[upraviť | upraviť zdroj]

Austrália odmietla podpísať dohodu kvôli otázkam spojenými s protokolom. Austrálsky premiér John Howard argumentoval tým, že protokol by stál Austrálčanov pracovné miesta a že Austrália robí už teraz dosť na zníženie emisií. Federálna opozícia Austrálska robotnícka strana Australian Labor Party plne podporuje protokol a táto otázka je v súčasnosti intenzívne diskutovaná v politických ustanovizniach. Austrália je druhým najväčším svetovým producentom skleníkových plynov na obyvateľa. V novembri 2007 po zvolení Kevina Rudda do funkcie premiéra Austrálie sa jeho vláda začala zaoberať ratifikáciou. Formálne vstúpila do platnosti v marci 2008, čím sa Austrália oficiálne pridala ku krajinám smerujúcim k zníženiu emisií skleníkových plynov.

Pozícia Indie[upraviť | upraviť zdroj]

India podpísala a ratifikovala Protokol v auguste 2002. Keďže India je oslobodená od rámca dohody, zo strany protokolu sa očakáva prospech týkajúci sa presunu technológií a s tým spojené zahraničné investície. Na stretnutí G8 v júni 2005 indický premiér Manmohan Singh vyzdvihol fakt, že emisie na obyvateľa rozvíjajúcich sa krajín sú len malým zlomkom emisií vyspelého sveta. Sledujúc princíp “spoločne ale s rozličnou zodpovednosťou", India zastáva stanovisko, že hlavná zodpovednosť na znižovaní emisií ostáva na vyspelých krajinách, ktoré naakumulovali emisie počas dlhého obdobia.

Podpora Kjótskeho protokolu[upraviť | upraviť zdroj]

Obhajcovia Kjótskeho protokolu prehlasujú, že znižovanie emisií má rozhodujúcu dôležitosť a sú presvedčení, že zvyšovanie koncentrácie CO2 spôsobuje zohrievanie zemskej atmosféry (pozri globálne otepľovanie). Tento názor je podporený atribučnými analýzami. Vlády všetkých krajín, ktorých parlamenty ratifikovali protokol ho podporujú. Najprominentnejší obhajcovia Kjótskeho protokolu pochádzajú z Európskej únie a z mnohých environmentalistických organizácií. OSN a niektoré národné poradenské organizácie (vrátane vedeckých akadémií štátov G8) vydali tiež správy v prospech Kjótskeho protokolu. Medzinárodný deň akcie je naplánovaný na 3. december 2005, súčasne so stretnutím zmluvných strán v Montreale.

Mimovládna podpora v USA[upraviť | upraviť zdroj]

V USA existuje minimálne jedna študentská skupina Kyoto Now!, ktorej cieľom je využiť záujem študentov na podporu Kjótskeho protokolu. 15. novembra 2004 sa 9 severovýchodných štátov USA zapojilo do Regionálnej iniciatívy proti skleníkovým plynom (Regional Greenhouse Gas Initiative (RGGI)), ktorá predstavuje program zameraný na emisie a obchod na štátnej úrovni. Dúfa sa, že tento program na štátnej úrovni vyvinie tlak na federálnu vládu aby podporila Kjótsky protokol.

22. júna 2005 zahájilo 165 miest USA reprezentujúcich 35 miliónov Američanov pod vedením starostu Grega Nickelsa mesta Seattle širikonárodné úsilie miest na schválenie protokolu.

Analýzy výdavkov a ziskov[upraviť | upraviť zdroj]

Na posúdenie efektívnosti Kjótskeho protokolu je potrebné porovnať globálne otepľovanie s dohodou a bez dohody. Niekoľko nezávislých autorov sa zhoduje v názore, že dosah Kjótskeho protokolu na globálne otepľovanie je pravdepodobne veľmi malý. Dokonca aj niektorí obrancovia Kjótskeho protokolu sa zhodujú v tom, že jeho dosah je malý, ale považujú ho za prvý krok, ktorý je dôležitý viac z politického ako praktického hľadiska, pre ďalšie redukcie v budúcnosti dosahujúce možno až 70 %. UNEP hovorí, že “ efektivita Kjótskeho protokolu záleží na tom, či stojí na dobrých základoch pre proces prevencie klimatických zmien, čo môže v budúcnosti viesť k väčším redukciám”.

Hoci existujú veľké neistoty, Kjótsky protokol je možné zhodnotiť porovnaním výdavkov a ziskov. Ekonomické analýzy sa však rozchádzajú v názore či je Kjótsky protokol drahší ako globálne otepľovanie, ktorému sa vyhýba. Nedávny projekt Kopenhágskeho konsenzu ho nehodnotí veľmi vysoko, ale aj tak sa podľa neho javí, že má protokol všeobecný prospech. Obrancovia Kjótskeho protokolu argumentujú tým, že aj keď počiatočné redukcie skleníkových plynov môžu mať malý efekt, dávajú politický základ pre väčšie (a efektívnejšie) zníženia v budúcnosti. A tiež záväzky preukazujú preventívny postoj.

Opozícia voči Kjótskemu protokolu[upraviť | upraviť zdroj]

Dve významné krajiny USA a Austrália založili odmietnutie dohody na verejnom stanovisku svojich vlád. Niektorí verejní politickí experti, skeptickí voči hypotézam globálneho otepľovania, vidia Kjótsky protokol ako schému, ktorá buď spomaľuje rast svetových priemyselných demokracií alebo presúva bohatstvo do tretieho sveta, čo nazývajú globálnou socialistickou iniciatívou. Niektorí kritici hovoria, že existujú problémy s vedeckým podložením fenoménu globálneho otepľovania. Napríklad ruská vplyvná Vedecká akadémia sa vyjadrila, že rozhodnutie vlády dokazuje, že Kjótsky protokol je „čisto politický“ a nemá „žiadne vedecké podloženie“. Ruskí experti povedali prezidentovi Putinovi, že Kjótsky protokol je vedecky nepodložený nezmysel”. Andrej Iljanov, Putinov ekonomický politický poradca prirovnal Kjótsky protokol ku fašizmu. Niektorí kritici uvádzajú, že protokol zabráni alebo poškodí ekonomický rast.

Lipská deklarácia v roku 1997 nazvala Kjótsky protokol “nebezpečne zjednodušujúcim, celkom neefektívnym, ekonomicky deštrukčným voči pracovným miestam a životnému štandardu”. Avšak, väčšina podpísaných na Lipskej deklarácii boli nevedeckými alebo poverenými pracovníkmi v špecifickej oblasti klimatického výskumu. V júni 2003 adresovalo 46 expertov z oblasti klimatológie zo 6 krajín otvorený list budúcemu kanadskému premiérovi Paulovi Martinovi. Otvorený list predtým podpísalo 27 klimatológov a poslalo vtedajšiemu premiérovi Jeanovi Chrétienovi. Niektorí argumentujú, že protokol nejde dostatočne ďaleko v znižovaní skleníkových emisií. V dôsledku toho sa uskutočnili nedávne vedecké výzvy na návrh uhlíkových kreditov, na výsadbu „Kjótskych lesov“ a porastov, ktoré majú redukovať globálne hodnoty CO2. Nedávne dôkazy ukázali, že toto môže v skutočnosti zvýšiť emisie CO2 v nasledujúcich 10 rokoch následkom rastu nových lesov a v pôde zachyteného CO2. Niektoré priemyselné krajiny urobili z uhlíkových kreditov dôležitú súčasť ich obchodnej stratégie, čím sa spochybňuje redukcia čistých hodnôt skleníkových plynov a tým i efektivita protokolu.

Medzi ďalšie patria argumenty niektorých odborníkov, ktorí predpovedajú, že aj keď sa vyspelé priemyselné národy dohodnú na redukcii emisií skleníkových plynov v rámci Kjótskeho protokolu, je pravdepodobné, že celosvetové emisie sa nezmenia. Ak priemyselné krajiny znížia svoje požiadavky na fosílne palivá, princíp dopytu a odbytu spôsobí, že svetové ceny uhlia, ropy a plynu sa znížia, čím sa fosílne palivá stanú dostupnejšími pre chudobnejšie národy. Títo odborníci predpokladajú, že sa zvýši použitie fosílnych palív (najmä uhlia) v krajinách mimo Prílohy I. protokolu, čo vyváži redukcie krajín v “Prílohe I”.

Mnohí tvrdia, že Kjótsky protokol sa nezaoberá širším otázkam udržateľného rozvoja. Aj keď môže stanoviť medzinárodný základ pre reguláciu skleníkových plynov, nezaoberá sa inými otázkami udržateľného rozvoja, akým je napríklad rýchly nárast populácie v krajinách “mimo Prílohy I.” Naznačujú, že Kjótsky protokol predstavuje viac anti-priemyselnú agendu ako spravodlivý pokus o zmiernenie klimatických zmien.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]