Preskočiť na obsah

Skleníkový plyn

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Skleníkové plynyplyny, ktoré sa vyskytujú v atmosfére Zeme a absorbujú dlhovlnné infračervené žiarenie, vďaka čomu je ohrievaná dolná vrstva atmosféry a zemský povrch.

Skleníkový plyn Koncentrácia (roky) Zmena oproti roku 1780 Prirodzené a antropogénne zdroje Ekvivalent CO2
1780 1995
vodná para 0,2 – 4 objemové percentá
priemerne 1,3
nezistené
(relatívna vlhkosť je však závislá na teplote atmosféry)
moria, oceány, sladkovodné zdroje – hydrosféra všeobecne Viac ako 10000,

[Pozn. 1]

CO2 280 ppm 360 ppm + 29 % spaľovanie fosílnych palív a biomasy (80 %); odlesňovanie; aeróbny rozklad organických látok; lesné požiare; vulkanická činnosť; erózia ...
uvoľňovanie z morí a oceánov (93 % zásob CO2 je rozpustených v morskej vode, v atmosfére len 7%)
1
CH4 0,70 ppm 1,70 ppm + 143 % mokrade, močiare a tundra (20 %); anaeróbny rozklad organických látok, termity, spaľovanie biomasy a skládky odpadov (5 %); spracovanie zemného plynu a ropy, uhoľné zdroje, úniky plynu (10 %); chov dobytka, pestovanie ryže (25 %); roztápanie permafrostu 20
N2O 280 ppb 310 ppb + 11 % lesy; lúky; oceány; pôda; spracovanie pôdy; hnojivá; spaľovanie fosílnych palív a biomasy, zmena v užívaní pôdy 200
CFC (freóny) 0 300 – 900 ppt chladiace zariadenia (30 %); aerosóly (30 %); plastické peny (32 %), rozpúšťadlá, počítačový priemysel, sterilanty, farmaceutický priemysel (8 %) 7 500
Ozón (O3) 82 ppb Globálne množstvo pokleslo v stratosfére a vzrástlo v blízkosti zemského povrchu vytvára sa prirodzenou reakciou slnečného žiarenia s molekulami kyslíka a umelo ako súčasť fotochemického smogu 2 000
Neúplný fluórovaný uhľovodík (HFC-23) Má málo priemyselných aplikácií. Vypúšťa sa počas výroby iných chemikálií, napr. z chladiacich systémov v rozvojových krajinách[1] 12 000[2]
  1. Vodná para sa neustále tvorí a kondenzuje v relatívne krátkom čase, jej doba zotrvania v atmosfére je veľmi krátka na rozdiel napríklad od CO2, ktorý v atmosfére zotrváva veľmi dlho. Od 65 % do 80 % CO2 uvoľneného do ovzdušia sa rozpúšťa v oceánoch počas obdobia 20–200 rokov. Kým vodná para je skutočne najdôležitejším skleníkovým plynom, problémom, ktorý z neho robí spätnú väzbu (skôr ako forcing), je relatívne krátka doba pobytu vody v atmosfére (okolo 10 dní).[1] Preto nemá význam určovať CO2 ekvivalent vodnej pary. Vodná para má podstatný vplyv na energetickú bilanciu planéty Zem nielen pre svoj vysoký vplyv na "globálne otepľovanie" ako "skleníkový plyn", ale aj na zmeny celkového albeda Zeme v dôsledku tvorby oblakov. Pritom v závislosti na globálnej a lokálnej optickej hustote oblačnosti a dennej dobe môže byť vplyv oblačnosti na tepelnú bilanciu kladný i záporný. Absorpčné pásy jednotlivých skleníkových plynov sa prekrývajú, preto je ich podiel na celkovom skleníkovom efekte premenlivý kvôli tomu, že hlavný skleníkový plyn vodná para (H2O) má v najvlhkejších a horúcich oblastiach trópov až 100x vyššiu koncentráciu ako v najchladnejších polárnych oblastiach. Na vodnú paru pripadá 36 % až 70 % celkového skleníkového efektu atmosféry (dolná hodnota zodpovedá jej podielu, keby sme vodnú paru z atmosféry odstránili a horná hodnota stavu, keď odstránime všetky ostatné skleníkové plyny a zostane len H2O), na CO2 je to analogicky 9 % a 26 %, na metán 4 % a 9 % a na ozón 3 % a 7 % (je to v súlade aj s novšími odhadmi účinku jednotlivých skleníkových plynov). Kým CO2 a CH4 sú v atmosfére rozložené vcelku rov­nomerne, vodná para je sústre­dená prevažne v teplých oblastiach Zeme a v dolnej časti troposféry (do výšky 2 km, pričom do výšky 1,5 km je až 50 % z celkovej vodnej pary), ozón je rozložený v atmosfére mierne nerovnomerne.[2]
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Skleníkový plyn na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
  1. K. M. Stanley ORCID: orcid.org/0000-0003-3388-09321,2,. Increase in global emissions of HFC-23 despite near-total expected reductions [online]. nature.com, 21 January 2020, [cit. 2020-01-22]. Dostupné online.
  2. Recent increases in global HFC-23 emissions [online]. ozone.unep.org, 2009, [cit. 2020-01-22]. Dostupné online. (po anglicky)