Osmanské vojny v Európe

Osmanské vojny v Európe predstavovali súhrn vojenských bitiek, ťažení a vojen medzi Osmanskou ríšou na jednej strane a rôznymi európskymi štátmi na strane druhej a to v čase od neskorého stredoveku až do začiatku 20. storočia.

Nové impérium Orientu na obzore (11. storočie až 1280)

V období ešte pred vznikom samotnej Osmanskej ríše sa v v oblasti Anatólie usadili moslimské kmene Seldžuckých Turkov zo Strednej Ázie. Ich vojskám sa podarilo roku 1071 úspešne presadiť víťazstvo proti byzantským oddielom pri Manzikerte. Dôsledkom tohto aktu bolo ovládnutie väčšej časti Anatólie a založenie Rumského sultanátu.^[1]

V polovici 13. storočia však vojensko-politická expanzia mongolských hord prinútila časť tureckých kmeňov pre migráciu do Malej Ázie.^[2] Po vnútornom rozvrate a následne územnom rozpade Seldžuckej ríše sa západná Anatólia rozdelila na menšie súperiace dŕžavy, v ktorých vládli bejovia.

Jedným z nich bol princ (bej) menom Osman, ktorý stál spočiatku na čele malého mesta pod názvom Sögüt.^[3]

Z beja napokon sultán (1281 až 1299/1300)

Približne roku 1281 skonal chán Ertogrul. Práve jeho syn menom Osman sa tak stal vodcom bojovníkov proti viere Byzantskej ríše a zároveň hlavou kmeňa turkménskych Oghuzov. Približne roku 1299 alebo 1300 prijal bej Osman I. Gází (,,bojovník proti nevercom“) titulatúru sultána.^[4]

Nové rezidencie osmanskej dynastie (1326 až 1361)

Krátko po prijatí titulu sultána u Osmana I. došlo k tomu, že roku 1301 sa podarilo jeho armáde úspešne presadiť vojenské víťazstvo nad byzantskými oddielmi v bitke pri Baphaione.^[5]

Roku 1326 sa podarilo vojskám osmanských Turkov dobyť mesto Bursa, ktoré sa stalo prvým hlavným mestom Osmanskej ríše a to zo strany sultána Orhana I.^[6]Po dlhšom čase, presnejšie roku 1338, sa podarilo osmanským armádam preniknúť až k Bosporu. Práve tento akt znamenal to, že osmanské oddiely mali možnosť pokračovať vo svojej expanzii smerom ďalej na západ.

Roku 1345 sa osmanské vojská úspešne presadili pri rozšírení územia až k Dardanelám.^[7] Následne roku 1361 došlo k tomu, že práve mesto Drinopol (terajší Edirne) bol zvolený za novú rezidenciu ďalšieho osmanského sultána a to Murada I.^[8]

Podmanenie Bulharskej ríše (koniec 13. storočia až september 1396)

Prvé vojenské konflikty sa začali počas bojových šarvátok medzi byzantskými a osmanskými vojenskými oddielmi a to koncom 13. storočia v oblasti Anatólie. V polovici 14. storočia viedli osmanské vojská boje proti bulharským a srbským armádam.^[9]^[10] V druhej polovici 14. storočia pokračovala Osmanská ríša v expanzívnom postupe smerom na sever a západ na Balkánskeho polostrova. Roku 1371 došlo k ozbrojenému stretu pri rieke Marica. Následne si osmanské armády poriadili úplne celú Tráciu a veľkú časť Macedónska. Roku 1382 dobyli janičiari mesto Sofia. Rok po tejto udalosti zvíťazili osmanské armády pri dobytí mesta Tarnovgrad ako hlavného mesta Druhej bulharskej ríše. V septembri roku 1396 sa odohrala kľúčová bitka pri Nikopole, po ktorej si osmanské armády úspešne podmanili územné zvyšky severozápadného Bulharska.

Dočasný pokoj osmanským zbraniam (1402 až 1413)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Ankare (1402), Osmanské interregnum (1402 až 1413).

V máji roku 1402 sa podarilo mongolským hordám na čele s emirom Tímúrom preniknúť do vnútrozemia Anatólie. Dňa 20. júla roku 1402 došlo napokon k vojenskému stretu a to práve medzi osmanskou armádou pod velením samotného sultána Bayezida I. na jednej strane a mongolskými hordami na čele so samarkandským dobyvateľom a emirom Tímúrom Lenkom práve pri Ankare. Vojenská bitka sa skončila víťazstvom mongolských hord nad osmanskými janičiarmi.

Napriek tomu, že práve mongolské hordy na čele s emirom Tímurom Lenkom uštedrili armáde osmanských Turkov zdrvujúcu porážku, po ktorej zajali ich vodcu, sultána Bayezida I., jeho nástupcovia mali pod mocou späť stratené územia. Práve to bol dôvod, prečo sa Osmanská ríša stala od polovice 15. storočia opätovnou hrozbou pre krajiny juhovýchodnej Európy.

Bodka za Byzanciou (koniec mája 1453)

Roku 1356 (podľa byzantského kalendára roku 1358) sa podarilo osmanským vojskám úspešne získať pevnosť Gallipoli. Týmto vojenským krokom si Osmanská ríša vybudovala podmienky pre ďalšie operácie v Európe.

Dňa 10. novembra roku 1444 sa podarilo osmanskej armáde pod velením sultána Murada II. jednoznačne zvíťaziť nad uhorským vojskom v bitke pri Varne. Uhorský kráľ Vladislav I. Jagelovský a jeho poľská družina tak podľahli presile, pričom samotný kráľ v boji padol. Časť uhorského vojska sa však pod velením gubernátora Jána Huňadyho zachránila iba útekom.

V dňoch 17. až 19. októbra roku 1448 premohla osmanská armáda pod velením sultána Murada II. uhorsko-albánske vojsko, ktoré viedol uhorský gubernátor a turkobijec menom Ján Huňady a to v Druhej bitke na Kosovom poli.

Po predošlých bojových potýčkach už nič nebránilo osmanským vojskám v tom, aby napokon skoncovali s existenciou Byzantskej ríše, ktorá sa územne doslova scvrkla už iba do veľkosti jej hlavného mesta Konštantínopol. Dňa 29. mája roku 1453 došlo k úspešnému vojenskému obľahnutiu mesta Konštantínopol, ktorý sa napokon po jeho dobytí na priamy príkaz sultána Mehmeda II. Dobyvateľa premenoval na Istanbul. Zároveň došlo k tomu, že práve Chrám Božej Múdrosti sa prebudoval na mešitu a to pristavaním minaretov.

Napokon roku 1461 došlo k tomu, že práve Osmanská ríša dobyla vojensky zvyšné grécke štáty a dostala ich tak pod svoju vládu a to až do začiatku 19. storočia.

Osmanská ríša na vrchole vojenskej moci (15. až 17. storočie)

Roku 1423 začali vojny medzi Osmanskou ríšou a Benátskou republikou. Trvali dovedna až štyri desaťročia, pričom skončili roku 1718. Toto obdobie bolo poznačené dobytým pevnosti Negroponte a to roku 1470. O sto rokov neskôr, presnejšie roku 1571, došlo k pádu Famagusty na ostrove Cyprus. V tom istom roku však osmanská vojenská flotila podľahla spojenému paktu Španielskeho impéria a Maltézskeho rádu a to vo vodách v bitke pri Lepante. Išlo o najväčšiu námornú bitku v histórii. Zároveň došlo k významnému vojenskému obratu, ktorý znamenal útlm osmanskej expanzie vo vodách Stredozemného mora.

Roku 1669 však osmanské vojenské sily, naopak, zvíťazili vďaka dobytiu pevnosti Candia na ostrove Kréta. V období 80. rokov 17. storočia presadili osmanské armády jednoznačné víťazstvo dobytím pevnosti Morea na polostrove Peloponéz.^[11]

Koniec expanzie a strata moci v strednej Európe (1683 až 1718)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Veľká turecká vojna (1683 až 1699)

V období konca 17. storočia sa európske armádne sily začali konsolidovať proti Osmanskej ríši a sformovali tak vojensko-politický pakt známy ako Svätá liga, čím získali mnoho osmanského územia počas Veľkej tureckej vojny v rokoch 1683 až 1699. Osmanské armády sa napriek tomu dokázali udržať proti európskym rivalom až do čias 2. polovice 18. storočia.^[12]

Strata moci polmesiaca na Balkáne (1804 až 1913)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Balkánske vojny

V čase 19. storočia bola vojensko-hospodárska sila Osmanskej ríše oslabená a to z dôvodu Srbského (1804 až 1817) a Gréckeho povstania (1821 až 1832) tamojších poddaných. Dialo sa zároveň v čase rusko-tureckých vojen, v dôsledku ktorých došlo k podkopaniu stability Osmanskej ríše.

Ku konečnému ústupu osmanskej nadvlády došlo pri prvej balkánskej vojne (1912 až 1913), po ktorej stratila Osmanská ríša moc nad celým územím Balkánskeho polostrova.

Epilóg príbehu orientálnej mocnosti (november 1922 až júl 1923)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Lausannská zmluva (1923)

Definitívnu bodku za existenciou Osmanskej ríše dalo schválenie Lausannskej zmluvy, ktorá bola oficiálne vydaná a zverejnená dňa 24. júla roku 1923 v meste Lausanne na území terajšieho Švajčiarska.

Referencie

↑ SNOW, Peter. Dejiny sveta: mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2022. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 120.
↑ FIDLER, Jiří. Osudové bitky dejín. 1. vyd. Praha : OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, s.r.o., 2018. ISBN 978-80-7451-692-4. S. 109.
↑ SNOW, Peter. Dejiny sveta: mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2018. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 121.
↑ BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 246.
↑ TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 226.
↑ SNOW, Peter. Dejiny sveta: Mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2022. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 121.
↑ TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 226; 234.
↑ BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 246.
↑ MACFIE, A.L.. The Eastern Question 1774–1923 [online]. 2014-07-30, [cit. 2020-05-17]. Dostupné online. DOI:10.4324/9781315841946
↑ ΛΑΟΎΡΔΑΣ, Βασ.. L. S. Stavrianos, The Balkans since 1453. Μακεδονικά, 1960-01-01, roč. 4, čís. 1, s. 584. Dostupné online [cit. 2020-05-17]. ISSN 2241-2018. DOI: 10.12681/makedonika.740.
↑ Development Activity Leadership and Geographic Areas in Spain [online]. ERES, 1999-06-22, [cit. 2020-05-17]. Dostupné online. DOI:10.15396/eres1999_154
↑ AKSAN, VIRGINIA H.. Ottoman wars, 1700-1870 : an empire besieged. Harlow, England : Longman/Pearson, 2007. (1st ed.) Dostupné online. ISBN 0-582-30807-0.

Literatúra

BEIER, Brigitte et al. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Fortuna Print. ISBN 80-89144-31-4.
FIDLER, Jiří. (2018). Osudové bitky dejín. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, s.r.o. ISBN 978-80-7451-692-4.
TEEPLE, John B. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar. ISBN 80-551-0870-6.
SNOW, Peter. (2022). Dejiny sveta: mapa za mapou. Bratislava: Ikar. ISBN 978-80-551-7915-5.

Pozri aj

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ottoman wars in Europe na anglickej Wikipédii.

[1] SNOW, Peter. Dejiny sveta: mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2022. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 120.

[2] FIDLER, Jiří. Osudové bitky dejín. 1. vyd. Praha : OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, s.r.o., 2018. ISBN 978-80-7451-692-4. S. 109.

[3] SNOW, Peter. Dejiny sveta: mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2018. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 121.

[4] BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 246.

[5] TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 226.

[6] SNOW, Peter. Dejiny sveta: Mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2022. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 121.

[7] TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 226; 234.

[8] BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 246.

[9] MACFIE, A.L.. The Eastern Question 1774–1923 [online]. 2014-07-30, [cit. 2020-05-17]. Dostupné online. DOI:10.4324/9781315841946

[10] ΛΑΟΎΡΔΑΣ, Βασ.. L. S. Stavrianos, The Balkans since 1453. Μακεδονικά, 1960-01-01, roč. 4, čís. 1, s. 584. Dostupné online [cit. 2020-05-17]. ISSN 2241-2018. DOI: 10.12681/makedonika.740.

[11] Development Activity Leadership and Geographic Areas in Spain [online]. ERES, 1999-06-22, [cit. 2020-05-17]. Dostupné online. DOI:10.15396/eres1999_154

[12] AKSAN, VIRGINIA H.. Ottoman wars, 1700-1870 : an empire besieged. Harlow, England : Longman/Pearson, 2007. (1st ed.) Dostupné online. ISBN 0-582-30807-0.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]