Sèvreská zmluva

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Rozdelenie Osmanskej ríše medzi víťazné štáty

Sèvreská zmluva je mierová zmluva a súčasť Parížskych predmestských zmlúv, podpísaná medzi štátmi Dohody a Osmanskou ríšou 10. augusta 1920 v meste Sèvres pri Paríži. Osmanská ríša sa v nej vzdala všetkých nárokov na neturecké územia. Turecko podľa zmluvy stratilo 4/5 svojho územia (v Európe mu zostalo iba územie hlavného mesta a úzky pruh okolo úžin Bospor a Dardanely, ktoré mali byť demilitarizované a postavené pod správu Spoločnosti národov). Okrem reparácií musel sultán súhlasiť s obmedzením armády na 50 000 mužov a so zabavením vojnového loďstva. Zmluva mala vďaka vytýčeniu mnohých nových hraníc na Blízkom Východe značný dopad na medzinárodné dianie v regióne s presahom až do súčasnosti.[1]

Mapa západnej Malej Ázie (z roku 1920), zobrazujúca Zónu úžin podľa Zmluvy zo Sèvres.
Prvá arménska republika so západnými hranicami navrhnutými prezidentom Wilsonom.

Územné úpravy[upraviť | upraviť kód]

Veľká časť pôvodného územia ríše sa osamostatnila alebo sa dostala do rúk cudzích štátov. Okrem nižšie zmienených oblastí malo mať v Malej Ázii zónu vplyvu aj Taliansko.

Zóna úžin[upraviť | upraviť kód]

Zóna úžin mala zahŕňať úžiny Bospor, Dardanely a Marmarské more. Vody nemohli byť blokované a Dardanely museli byť otvorené pre všetky plavidlá v čase vojny aj mieru. V rámci bývalej Osmanskej ríše mali tiež vzniknúť viaceré voľné zóny, teda prístavy medzinárodného záujmu, kde všetky strany si mali byť rovné v zaobchádzaní a obchodovaní. Mali to byť prístavy Istanbul (od štvrte San Stefano ku palácu Dolmabahçe), Haydarpaşa na ázijskej strane istanbulského Bosporu, Smyrna, Alexandretta, Haifa, Basra, Trabzon, a Batumi.

Trácia[upraviť | upraviť kód]

Východná Trácia až po líniu Çatalca, ostrovy Imbros a Tenedos a ostrovy v Marmarskom mori boli pridelené Grécku. Ich okolité pobrežie však bolo medzinárodné, v správe Zóny úžin.

Kurdistan[upraviť | upraviť kód]

Prezident USA Woodrow Wilson navrhol, aby vznikol tiež samostatný štát Kurdistan - po referende, ktoré sa malo neskôr medzi obyvateľmi kurdských regiónov v Osmanskej ríši konať. Miestni Kurdi sa však nevedeli dohodnúť na hraniciach plánovaného štátu.[2] Hranice Kurdistanu na základe etnických kritérií nakoniec navrhol Şerif Paša.

Arménsko[upraviť | upraviť kód]

Arménsko bolo uznané signatármi za nezávislý štát. Jeho západné hranice navrhol prezident Wilson.

Irak[upraviť | upraviť kód]

Irak sa stal britským mandátom, čo bolo potvrdené 25. apríla 1920 na konferencii v San Reme.

Palestína[upraviť | upraviť kód]

Pri mierovej zmluvy boli zahrnuté tri princípy z Balfourovej deklarácie z roku 1917, Palestína a Zajordánsko sa stali britským mandátnym územím.

Sýria a Libanon[upraviť | upraviť kód]

V Sýrii a Libanone, vrátane územia okolo dnešnej tureckej Antakye vznikol francúzsky mandát. Francúzi v roku 1920 zvrhli kráľa Faisala, ktorý sa v marci 1920 za pomoci Sýrskeho národného kongresu vyhlásil za kráľa Sýrie.

Kráľovstvo Hidžáz[upraviť | upraviť kód]

Kráľovstvo Hidžáz získalo medzinárodné uznanie potom, ako sa už počas svetovej vojny pretransformovalo z osmanského vilájetu na nezávislé kráľovstvo pod britským vplyvom. Zahŕňalo sväté mestá islamu Mekka a Medina.

Neúspech mierovej zmluvy[upraviť | upraviť kód]

Mier zo Sèvres bol predovšetkým kvôli ziskom Grécka (väčšina ostrovov v Egejskom mori a východná Trácia) jednoznačne odmietnutý tureckými nacionalistami a parlament zmluvu odmietol ratifikovať. 10. augusta 1920 bol osmanský sultán Mehmed VI. Spojeným kráľovstvom a jeho spojencami donútený k podpísaniu mierovej zmluvy, ktorá turecké územia redukovala na Istanbul a oblasť okolo Marmarského mora a vytvárala z Turecka de facto bábkový štát.[1] Tato dohoda však nebola uznaná tureckou národnou vládou na čele s Mustafom Kemalom, ktorá už v tej dobe bola jedinou relevantnou silou nezávislou na sultánovi i silách Dohody. Aj charakter mierovej zmluvy zo Sèvres bol motiváciou pre turecké kemalistické vojská vo vojne za nezávislosť, na konci ktorej došlo k anulovaniu platnosti výsledkov Sèvreskej zmluvy a ku revízii výsledkov vojny, čo bolo spečatené podpisom novej Lausannskej zmluvy v roku 1923.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b DANFORTH, Nick. Forget Sykes-Picot. It’s the Treaty of Sèvres That Explains the Modern Middle East. [online]. Foreign Policy, 10.8.2015, [cit. 2019-07-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ÖZOĞLU, Hakan. Kurdish Notables and the Ottoman State: Evolving Identities, Competing Loyalties, and Shifting Boundaries. [s.l.] : SUNY Press, 2004. S. 38. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]