P-800 Oniks
| P-800 Oniks | ||
|---|---|---|
 Maketa protilodnej strely P-800 Oniks na výstave Armia 2018 | ||
| Typ: | Protilodná a protizemná strela s plochou dráhou letu | |
| Miesto pôvodu: |  Rusko
| |
| História služby | ||
| V službe: | 2002 - súčasnosť | |
| História výroby | ||
| Konštruktér: | NPO Mašinostrojenia | |
| Základné údaje | ||
| Hmotnosť: | 3 000 kg | |
| Dĺžka: | 8,6 m | |
| Šírka: | 0,67 m | |
| Účinný dostrel: | 300 km (Jachont) 600 km (Oniks) 800 km (Oniks-M) | |
| Zameriavanie: | Inerciálne/radarové | |
P-800 Oniks (v kóde NATO: SS-N-26 Strobile) je ruská nadzvuková protilodná strela, ktorá je vo výzbroji od roku 2002. V ruskom námorníctve je to nástupca zastaranej strely Granit. Exportná verzia tejto strely sa vyznačuje kratším doletom a nesie označenie Jachont.
Nosičom striel sú napríklad ruské fregaty projektu 22350, fregaty projektu 11356R/M alebo ponorky projektu 885. Okrem toho môžu byť strely odpaľované z mobilného samohybného systému pobrežnej obrany Bastion-P alebo stacionárneho systému pobrežnej obrany Bastion-S.
Rusko túto raketu upravilo aj pre útoky na pozemné ciele a od roku 2022 je pravidelne používaná pri útokoch na južnej Ukrajine. Ide o nebezpečnú zbraň, pretože rakety Oniks je veľmi ťažké zostreliť.
Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]
Vývoj rakety P-800 Oniks sa začal v ZSSR v roku 1983 a trvalo takmer dve desaťročia, kým túto raketu vyvinuli do podoby použiteľnej zbrane. Posledné skúšky boli dokončené v roku 2002 a následne bol Oniks zavedený do služby.
Popis[upraviť | upraviť zdroj]
Strela Oniks váži približne 3 tony a má bojovú hlavicu s hmotnosťou 250 kg. Väčšinou vystúpi do výšky až 14 km, ale pred cieľom klesne tesne k morskej hladine, aby ju bolo ťažké zasiahnuť. Oniks má dolet 600 km. Exportná verzia tejto rakety, nazvaná Jachont, má dolet znížený na 300 km. Modernizovaná verzia Oniks-M, ktorá bola predstavená v roku 2019 má dolet až 800 km.
Táto strela je veľmi rýchla vďaka svojmu motoru, ktorý môže dosiahnuť maximálnu rýchlosť 3180 km/h. Strelu urýchľuje raketový motor a po dosiahnutí potrebnej rýchlosti začne pracovať náporový motor. Rakety Oniks sú odpaľované vertikálne, ale ihneď sa otáčajú do vodorovnej polohy a letia smerom k cieľu. Strely môžu tiež meniť výšku letu, aby sa vyhli detekcii. Majú zvýšenú odolnosť voči elektromagnetickému rušeniu a klamným cieľom. V blízkosti cieľovej lode letí strela iba 10 m nad hladinou, aby znížila možnosť svojho zachytenia.
Oniks je vybavený inerciálnym navádzaním a aktívnym radarovým navádzacím systémom a pasívnym radarovým vyhľadávačom, ktoré zaisťujú zásah s presnosťou 1,5 metra. Rakety Oniks je ťažké odhaliť a zostreliť kvôli ich vysokej rýchlosti a malej výške letu.
Pôvodne bola strela Oniks určená pre lode a ponorky ruského námorníctva, ale od roku 2010 ju môžu ruské ozbrojené sily odpaľovať aj prostredníctvom mobilného samohybného systému pobrežnej obrany Bastion-P. Typická batéria Bastion-P sa skladá zo 4 odpaľovacích vozidiel s 2 strelami, 1 až 2 veliteľských vozidiel, a obvykle sú k súčasťou aj podporné vozidlá a prekladače. Založené sú na podvozku MZKT-7930.[1] Systém môže ísť rýchlosťou až 80 km/h a má dojazd až 1 000 kilometrov. Po zaujatí pozície je odpaľovacie vozidlo schopné odpáliť raketu do 5 minút od zastavenia. Okrem útoku na námorné ciele môžu strely z Bastion-P zasahovať aj pozemné ciele.
Nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]
Občianska vojna v Sýrii[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 15. novembra 2016 boli rakety Oniks odpálené z neznámeho miesta v Sýrii pomocou systému Bastion. Rakety boli vystrelené na sýrske povstalecké skupiny. Nie je jasné, či rakety odpálili ruské alebo sýrske sily. Išlo o prvé známe použitie Oniksov v režime pozemného útoku.
Ruská invázia na Ukrajinu[upraviť | upraviť zdroj]
Zo štatistík zverejnených Ukrajinou vyplýva, že v priebehu roku 2023 odpálilo Rusko na ukrajinské ciele 20 striel P-800 Oniks. Strely Oniks sa spolu so strelami Ch-22 ukázali byť najefektívnejšími ruskými zbraňami, pretože ukrajinskej protivzdušnej obrane sa nepodarilo zneškodniť ani jednu z nich. Vysoká rýchlosť a nízka úroveň letu týchto protilodných striel z nich robí veľmi ťažký cieľ.[2]
Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]
Indonézia - v apríli 2011 uskutočnila Indonézia testovací odpal rakety Jachont z fregaty KRI Oswald Siahaan. Nie je známe, koľko týchto striel od Ruska zakúpila.[3]
Rusko
Sýria - v roku 2009 zakúpila Sýria 36 odpaľovacích zariadení Bastion so 72 raketami Jachont. [4]
Vietnam
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ P-800 Oniks [online]. militarytoday.com, [cit. 2024-02-16]. Dostupné online.
- ↑ BEDNÁR, Vladimír. Ukrajinci ničia Rusom veliteľské centrá. Ruská top zbraň – protilodné strely (103. týždeň vojny). Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2024-02-12. Dostupné online [cit. 2024-02-12].
- ↑ RSIS. Indonesia’s Anti-ship Missiles: New Development In Naval Capabilities – Analysis [online]. eurasiareview.com, 2011-05-31, [cit. 2024-02-17]. Dostupné online.
- ↑ P-800 Oniks/Yakhont/Bastion (SS-N-26 Strobile) [online]. missilethreat.csis.org, 2016-12-02, [cit. 2024-02-16]. Dostupné online.
