Pavol Čambala

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pavol Čambala
slovenský bankový úradník a riaditeľ filmovej spoločnosti
Narodenie1897
Skalica, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie?

Pavol Čambala (* 1897, Skalica – † ?) bol slovenský bankový úradník a riaditeľ monopolnej filmovej spoločnosti Nástup (1939 – 1945). Tá dostala zo zákona výhradné právo výroby, dovozu, vývozu a distribúcie filmov na území vojnovej Slovenskej republiky.[1] Čambala preukázal značné kvality pri rokovaniach s nemeckou stranou, vďaka ktorým sa Nástupu podarilo získať oproti pôvodným, likvidačným návrhom, vcelku výhodné podmienky filmového partnerstva i rozbehnúť vlastnú filmovú tvorbu. Po zániku Nástupu bol obvinený z kolaboranstva či z tzv. zrady na povstaní a strávil viacero mesiacov vo väzení či pri súdnych procesoch. Oficiálnych obvinení sa napokon zbavil, ale jeho povesti to ublížilo.

Ak sa dnes uvažuje o filme v širšom slova zmysle – o filme ako o kinematografii, ktorej doménou nie sú len filmy a ale i tvorcovia inštitucionálneho zázemia či organizačných štruktúr – Čambala patrí do Dejín slovenskej kinematografie.[2]

Život a kariéra[upraviť | upraviť kód]

Pavol Čambala sa narodil v roku 1897 v Skalici. V Tatra banke začal pracovať v roku 1921, najprv ako šéf korešpondencie, neskôr ako prokurista, tajomník a napokon hlavný tajomník. Od roku 1925 viedol kino Tatra a neskôr dve ďalšie premiérové kiná (Metropol, Uránia) v správe podniku, združené do kinematografického koncernu Ústredná správa spojených kín (ÚSSK). Ako vedúci ÚSSK sa ako delegát Tatra banky angažuje ako hlavný iniciátor monopolnej filmovej spoločnosti Nástup. Po jej vzniku sa v marci 1940 stáva jej hlavným riaditeľom. V Nástupe pracuje až do konca vojny, presnejšie do 24. apríla 1945, keď je spoločnosť v podstate zrušená (prevedená po Povereníctvo informácií) a Čambala zbavený funkcie.[3]

Udalosti od vzniku Nástupu po výpoveď v Tatra banke[upraviť | upraviť kód]

Po vzniku Slovenského štátu nemali Slováci v oblasti filmového podnikania veľa možností. Vzhľadom na novú politickú pronemeckú orientáciu krajiny, obchodovať so Židmi neprichádzalo do úvahy. Česko na tom bolo podobne. Ako najvhodnejšia a najlogickejšia voľba vyzeralo Nemecko. Slovenský pohľad na obchodný vzťah vyzeral zhruba nasledovne: vytvorenie monopolu v oblasti filmového hospodárstva prinášajúci nemeckej strane zisk. A zisk by sa znovu investoval do filmovej výroby. Slováci zároveň túžili po vlastnej, slovenskej filmovej produkcii, financovanej práve zo spomínaného zisku. O čo na druhej strane nemali záujem Nemci, ktorí mali predstavu nového, komerčne síce zanedbateľného trhu, ktorý je treba čo najefektívnejšie, a pokiaľ možno bezo zvyšku, využiť. Rok 1939 je rokom boja týchto dvoch (zdanlivo nezlučiteľných) koncepcií a celé nasledujúce obdobie (1940 – 1945) paradoxne obdobím ich harmonického preklenutia.[4]

Čambalov prínos pri rokovaniach[upraviť | upraviť kód]

Hoci Slovensko nepochybne bolo nemeckou vazalskou krajinou, dokázalo agresívne požiadavky svojho partnera usmerniť tak, aby priniesli určitý zisk aj slovenskej strane. A to hlavne kvôli Pavlovi Čambalovi, ktorého Hanáková označuje ako „tú prekážku, ktorá nedovoľuje poslušne akceptovať nemecké návrhy. Ktorá pripomienkuje, kladie protinávrhy, pýta sa na nejasnosti a upozorňuje na možné nepriaznivé vyznenia ´flexibilných´ formulácií pre slovenskú stranu.“[5]

Pôvodné nemecké požiadavky zneli: 1) 60 až 70% účasti nemeckých filmov v slovenskej distribúcii; 2) 60, resp. 70% podielu na zisku z požičovného slovenských kín; 3) 25 000 Ks garancia na každý exploatovaný film v individuálnom vyúčtovaní; 4) dosadenie ríšsko-nemeckého dôverníka a jeho celoročné honorovanie na úrovni 10 % zisku z požičovného (suma približne 1 000 000 korún)

Čambalovi sa podarilo požiadavky skresať nasledovne: 1) podmienky ostali rovnaké; 2) 50% podielu na zisku z požičovného slovenských kín; 3) 8 000 Ks garancia na každý exploatovaný film v individuálnom vyúčtovaní; 4) dosadenie ríšsko-nemeckého dôverníka a jeho celoročné honorovanie sa rovnako podarilo znížiť a hlavne obmedziť sféru jeho vplyvu.

Problémy Čambalu s Nemcami a ukážka jeho dôležitosti[upraviť | upraviť kód]

Pre Nemcov nebol Čambala pohodlnou osobou; zastrašovali ho a šikanovali, viackrát vyšetrovali na ÚŠB či sledovali Gestapom. Preto sa na jeseň 1939 rozhodol z pozície rezignovať a vrátiť sa späť k úradníckej pozícií v Tatra banke. Jeho žiadosť ale bola zamietnutá a Čambala v Nástupe ostal v podstate z donútenia. Nie je jasné, kto zo slovenskej strany o Čambalovom zotrvaní rozhodol, ide však o dôkaz jeho dôležitosti. „Po odstavení všetkých Čechov a Židov z organizácie filmových vecí na Slovensku bol Čambala skutočne, a bez ohľadu na svoje ´škodlivé´ prvorepublikové know-how, jediným kompetentným Slovákom schopným riadiť slovenský film,“[6] vysvetľuje Hanáková.

Nová požiadavka z roku 1942 a ďalšia využiteľnosť Čambalu[upraviť | upraviť kód]

Nakoľko sa Nástupu darí dosahovať vysoké zisky, prichádza Nemecko v roku 1942 s požiadavkou zmeny podielu zo zisku, teda bodu 2) v pomere 60 : 40. Tu zohráva dôležitú rolu opäť Čambala, vedie argumentáciu Nástupu. Podľa nej to, čo Nemci považujú za priveľké zisky, je určované štátnou intervenciou do filmového podnikania, úľavou na dani, z ktorej de facto profituje i Nemecko. Ak by Nemecko dosiahlo svojich dotovaných 60 %, bola by situácia opačná – Slovensko by svojou priaznivou daňovou politikou v konečnom dôsledku prifinancovalo nemecký film.[7]

Navyše Nástup nie je obyčajným podnikom. Je štátnym podnikom s vyšším kultúrnym a politickým poslaním. Nemecko by si malo uvedomiť výšku slovenskej obety; odoberá prakticky celú nemeckú produkciu vrátane málo zaujímavých filmov a odmietlo diváckejšie produkcie. Nástup tak prostredníctvom Čambalu odmietol ďalší, likvidačný návrh Nemecka.

Počas nasledujúcich rokov už vo filmovo-distribučných vzťahoch medzi Slovákmi a Nemcami nedochádza k výrazným zmenám. Prostredníctvom monopolu sa nemalá časť ziskov z filmovej distribúcie Nástupu vráti a ten ju investuje do vlastnej tvorby, hoci zásadne ovplyvnenej fašistickou propagandou.

Situácia v rokoch 1945 – 1948[upraviť | upraviť kód]

Pavla Čambalu zatkla štátna bezpečnosť 25. apríla 1945, obvinila z kolaborácie a o čosi neskôr aj z tzv. zrady na povstaní. Počas súdneho procesu svedčí väčšina svedkov v Čambalov prospech. Obhajoba bývalého riaditeľa Nástupu síce mnohé body obžaloby v zásade nevyvracia, no vyvažuje ich nevyvrátiteľnými zásluhami v práci pre slovenský film: ekonomické zásluhy, ochrana Čechov v biznise, opakované pokusy o diferencovanie distribúcie vlastnými cestami, krytie filmového štábu v povstaní. Vyviňuje Čambalu zo zodpovednosti na politike režimu.[8]

V Čambalov prospech hovoria aj viaceré nemecké dokumenty, ktoré, ako sa ukázalo, rozhodli predovšetkým. Obvinený strávil viacero mesiacov vo väzení než sa obvinení zbavil, ale nezbavil sa kolaborantskej povesti. Tatra banka o neho už nemala záujem, čo Čambala neznášal ľahko. Na Vianoce 1947 dostal oficiálnu výpoveď, nikdy s ním už nebol pracovný pomer obnovený.

Charakterizácia Čambalu[upraviť | upraviť kód]

Čambala rozhodne nebol „nezištný slovenský hrdina“. V Nástupe sa jeho plat zhodnocoval 2 % ročného zisku spoločnosti. Teda úspech spoločnosti bol aj v jeho osobnom finančnom záujme. Viac ako o „slovenskú vec“ sa zaujímal o hájenie záujmov svojho podniku, Tatra banky. Jeho lojálnosť, dôslednosť a zodpovednosť bola z tohto pohľadu hodná obdivu.

K filmu ako k takému si nevypracoval zvlášť citový vzťah. Prácu v Nástupe považoval iba za zamestnanie; najradšej by sa vrátil do Tatra banky na pozíciu úradníka.

Na základe dochovanej korešpodencie je zrejmá jeho nezainteresovanosť, vyhýbanie sa akejkoľvek morálnej či politickej zodpovednosti. Čambala buď nerozumie, alebo nechce porozumieť tomu, že ak má – o čom je sám vášnivo presvedčený – tak fatálne zásluhy o vznik, rozvoj a dobrú ekonomickú kondíciu mladej slovenskej kinematografie, že je rovnako zodpovedný za jej obsah. Vo svojom úradníckom alibizme je naprieč celou svojou korešpodenciou dôsledný, ani raz nepripustí, že forma a obsah sa celkom rozseknúť nedá.[9]

U proletárskych kádrov nebol obľúbený pre svoju namyslenú povahu. Zachovaná korešpondencia medzi Čambalom a Tatra bankou vytvára obraz sociálne sebavedomého, nie veľmi sympatického úradníka.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Veľkú zásluhu na sprostredkovaní Čambalovho významu pre slovenskú kinematografiu má filmová historička Petra Hanáková, ktorá v roku 2012 publikovala 41 stranovú filmovo-bádateľskú štúdiu (aj s doloženými materiálmi) v časopise Kino-Ikon: Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Nástup [online]. Bratislava : Slovenský filmový ústav, [cit. 2018-11-12]. Dostupné online.
  2. HANÁKOVÁ, Petra. Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945. Kino-Ikon, 2012, roč. 16, čís. 2, s. 27.
  3. HANÁKOVÁ, Petra. Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945. Kino-Ikon, 2012, roč. 16, čís. 2, s. 7,8.
  4. HANÁKOVÁ, Petra. Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945. Kino-Ikon, 2012, roč. 16, čís. 2, s. 8.
  5. HANÁKOVÁ, Petra. Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945. Kino-Ikon, 2012, roč. 16, čís. 2, s. 13.
  6. HANÁKOVÁ, Petra. Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945. Kino-Ikon, 2012, roč. 16, čís. 2, s. 15.
  7. HANÁKOVÁ, Petra. Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945. Kino-Ikon, 2012, roč. 16, čís. 2, s. 18.
  8. HANÁKOVÁ, Petra. Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945. Kino-Ikon, 2012, roč. 16, čís. 2, s. 21.
  9. HANÁKOVÁ, Petra. Prípad Čambala. Alternatívne scenáre slovenského filmu 1939-1945. Kino-Ikon, 2012, roč. 16, čís. 2, s. 24, 25.

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]