Pavol Jozeffy
| Pavol Jozeffy | |
| slovenský národno-kultúrny pracovník a cirkevný hodnostár | |
| Iné mená | Pavol Jozefák |
|---|---|
| Narodenie | 31. január 1775 Vrbovce, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) |
| Úmrtie | 29. marec 1848 (73 rokov) Tisovec, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) |
Pavol Jozeffy (pôv. Jozefák; * 31. január 1775, Vrbovce – † 29. marec 1848, Tisovec) bol slovenský národno-kultúrny pracovník a cirkevný hodnostár.[1]
Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]
Pochádzal z roľníckej rodiny.[2] Základnú školu navštevoval vo Vrbovciach, následne študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. V rokoch 1796 – 1798 študoval teológiu na univerzite v nemeckej Jene. V roku 1827 získal titul ThDr. Navštevoval taktiež univerzitu vo Wittenbergu a Salzmanov pedagogický ústav v Schnepfenthale.[1]
Pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]
V rokoch 1794 – 95 pôsobil ako domáci učiteľ v rodine kráľovského úradníka F. Dawesa, v rokoch 1798 – 99 v rodine K. Felváryho v Péterke. Ako evanjelický kaplán a učiteľ hospodárskych náuk pôsobil v rokoch 1799 – 1801 na Tešedíkovom hospodárskom inštitúte v Szarvasi. V rokoch 1801 – 1808 bol farár v Aszóde, 1808 – 1820 v Cinkote, 1820 – 1848 v Tisovci. V roku 1823 bol superintendantom potiského dištriktu.[1]
V rámci svojej činnosti rozvíjal ľudovýchovnú činnosť, rozširoval poznatky racionálneho hospodárenia a pestovania nových druhov ovocia. Taktiež bol iniciátorom peňažného podporného spolku v Tisovci, kde dal postaviť nový kostol a školu. Pod jeho vedením bol pripravený nový evanjelický Zpěvník v roku 1842. Na dištriktuálnych a generálnych konventoch ev. cirkvi bojoval proti maďarizačným snaženiam na ktorých čele boli Karol Zai a Ľudovít Košút.[1]
Slovenský prestolný prosbopis[upraviť | upraviť zdroj]
Pavol Jozeffy bol vedúcim slovenskej deputácie, ktorá 5. júna 1842 predložila panovníckemu dvoru vo Viedni dokument známy pod názvom Slovenský prestolný prosbopis. Dokument bol predovšetkým reakciou na výroky generálneho dozorcu evanjelickej cirkvi v Uhorsku Karola Zaia, ktorý bol zástancom maďarizácie a usiloval sa o maďarizáciu evanjelickej cirkvi napríklad zavedením maďarčiny namiesto biblickej češtiny. Prosbopis podpísalo asi 200 evanjelických osobností a obsahoval šesť národných a jazykových požiadaviek. Členovia deputácie sa stretli s kancelárom Metternichom a arcivojvodom Ľudovítom. V Uhorsku sa proti organizátorom prosbopisu zorganizovala kampaň mierená najmä proti Jozeffymu. Výsledkom prosbopisu bolo niekoľko ústupkov v oblasti cirkevného života a možnosť publikovať národné obrany. Pokusy o vytvorenie jednotnej protestantskej cirkvi, ktorá by zahŕňala evanjelikov aj kalvínov sa nepresadila.[3]
Vzťah k Štúrovcom[upraviť | upraviť zdroj]
K hnutiu tzv. štúrovcov sa Pavol Jozeffy nepripojil a ani nesúhlasil so Štúrovou kodifikáciou stredoslovenčiny ako spisovného jazyka. Štúrovcov však hmotne podporoval a angažoval sa v obrane Ľudovíta Štúra a za udržanie Katedry reči a literatúry českoslovanskej v Bratislave.
Bol autorom kázní a pastierskych listov.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e JOZEFFY, Pavol. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok II. E – J. Martin : Matica slovenská, 1987. 592 s. S. 572.
- ↑ Jozeffy, Pavol. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. 536 s. S. 525.
- ↑ PODOLAN, Peter; VIRŠINSKÁ, Miriam. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok III, 1780 – 1914. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2014. 405 s. ISBN 978-80-8119-081-0. S. 124.