Pelée (stratovulkán)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Pelée)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 14°49′00″S 61°10′00″Z / 14.81667°S 61.16667°Z / 14.81667; -61.16667
Francúzsko Pelée
stratovulkán
MontagnePeléeMartinique 1.jpg
Pobrežie Martiniku, sopka Pelée v pozádí.
Štát Karibské more
Región Martinik
Súradnice 14°49′00″S 61°10′00″Z / 14.81667°S 61.16667°Z / 14.81667; -61.16667
Najvyšší bod
 - výška 1 397 m n. m.
Posledná erupcia 1932
Poloha na mape Martiniku
Fire.svg
Poloha na mape Martiniku
Portal.svg portál Vedy o Zemi

Pelée (franc. Montagne Pelée) je aktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v severnej časti ostrova Martinik v Karibiku. Je to jedna z najaktívnejších sopiek v Malých Antilách, za posledných 5 000 rokov bolo evidovaných vyše 20 veľkých erupcií.

Pelée je smutne preslávená vďaka erupcii v roku 1902 (jednej z najhorších prírodných katastrof 20. storočia), keď zničila mesto Saint-Pierre (nazývané Perla Malých Antíl) a zapríčinila smrť asi 28 000 ľudí. Táto erupcia dala aj názov jednému typu sopečných erupcií - pélejská erupcia.

Katastrofa v roku 1902[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku 20. storočia bola Pelée považovaná za vyhasnutú. Začiatkom apríla 1902 expedícia ku kráteru sopky reportovala zvýšenú emisiu sírnych plynov z fumarol na vrchole, ale nikto to nepovažoval za podstatné, pretože fumaroly boli aktívne aj predtým.

25. apríla sopka vyvrhla väčšie množstvo popola a kameňov, bez vážnejších následkov, takisto aj 26, ale miestne úrady sa tým neznepokojovali. 27. apríla niekoľko výletníkov vyliezlo na kopec a videli kráter naplnený vodou ako aj 15 m vysoký kužeľ sopečnej sute, ktorý vyrástol na jeho okraji a počuli zvuk pripomínajúci bublajúcu vodu v kotli. Obyvaťeľov a zvieratá znepokojil sírny zápach, šíriaci sa mestom.

2. mája sa ozvali detonácie a zemetrasenia, nad horu vystúpil oblak dymu. Detonácie sa opakujú v 6 hodinových intervaloch. Silný spád popola pokryl celú severnú časť ostrova. 3. mája však vietor odvial mrak popola, ale 4. mája príval opäť zosilnel.

V pondelok 5. mája sa sopka utíšila, ale približne o jednej hodine more ustúpilo o 100 m a rýchlo sa vrátilo, pričom zaplavilo časť mesta. Neskôr sa zrútila stena krátera a prívaly bahna pochovali približne 150 ľudí a zaplavili cukrovar Guérin 60 - 90 m vrstvou bahna.

7. mája sopka opäť zvyšuje svoju aktivitu, statická elektrina z popola spôsobuje blesky, ktoré ožarujú kráter červenou žiarou. Ľudia z mesta odchádzajú, ale vidiečania prichádzajú do mesta, počet obyvateľov sa odhaduje na niekoľko tisíc. Novinári tvrdia, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí, čo dokladajú správami o erupcii sopky Soufrière na ostrove Svätý Vincent.

8. mája sa nad sopkou objavil čierny oblak, neskôr aj druhý, zdvihli sa do výšky a vytvorili obrovský hríb. Tento skolaboval, čím vznikli mohutné pyroklastické prúdy, ktoré zničili mesto. Zasiahnutá oblasť mala 20 km2, rýchlosť pyroklastík bola približne 1 000 km/h. Prežili iba dvaja ľudia: väzeň Ludger Sylbaris a Léon Compere-Léandre. Sopka pokračovala v aktivite až do 5. októbra 1905.

Neskoršie erupcie[upraviť | upraviť zdroj]

Sopka sa k životu prebudila ešte raz: v roku 1929 a erupcia trvala až do roku 1932. Bola podstatne slabšia ako v roku 1902, pričom úrady už neváhali s evakuáciou. Od vtedy je na Martiniku pokoj.

Dôsledky erupcie[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdium katastrofy predznamenalo začiatok modernej vulkanológie. Ukázal, aké nebezpečenstvo predstavujú pyroklastické prúdy a sopečné javy vôbec. V súčasnosti je sopka pod dohľadom vulkanológov a geofyzikov francúzkeho inštitútu IPGP.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]