Portál:Vedy o Zemi/Odporúčaný článok/37 2007
Paleozoikum (alebo prvohory, primér, starovek Zeme) je geologická éra, spadajúca pod eón fanerozoikum s trvaním približne 291 mil. rokov. Je to najstaršia časť fanerzoika, po nej nasledovalo kenozoikum. Jeho základňa je definovaná súvrstvím pobrežnej čiary polostrova Burin (južný Newfoundland, Kanada, blízko mesta Fortune), tvoreným pieskovcami a bridlicami. Ako primárna značka (vedúca fosília) začiatku paleozoika bol prijatý prvý výskyt fosílie Phycodes pedum, ako sekundárne Harlaniella podolica a Palaeopascichnus delicatus.
Paleozoikum sa rozdeľuje na šesť periód:
V literatúre sa dá nájsť aj delenie na staršie (kambrium, ordovik, silúr, devón) a mladšie (karbón, perm) paleozoikum.
Začiatkom paleozoika boli kontinenty sústredené prevažne okolo južného pólu v rámci superkontinentu Pannotia. S nástupom kambria sa tento superkontinent rozpadol na niekoľko menších kontinentov (Laurentia, Sibíria a Baltika) a jeden väčší: Gondwanu). Menšie kontinenty sa pomaly posúvali z juhu na sever, až kým nedosiahli v perióde silúr-devón rovník, kým Gondwana zostala umiestnená pri južnom póle. Počas ordoviku až silúru prebiehalo kaledónske vrásnenie, ktoré vymodelovalo napríklad hory v súčasnej Škandinávii. Približne v devóne sa začala rozpadať aj Gondwana a jednotlivé fragmenty sa tiež sa posunuli severnejšie. V karbóne sa vytvorila Laurázia a v perme sa k nej pridali pevniny súčasnej Sibíri a Kazachstanu, čím sa vytvoril superkontinent Pangea. Počas týchto dvoch období prebehlo Hercínske vrásnenie.