Kenozoikum

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kenozoikum
Zaradenie
Éra fanerozoika
← mezozoikum
Časové rozpätie kenozoika
(v miliónoch rokov)
Začiatok 65,5 (± 0,3)
Koniec trvá
Trvanie 65,5
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Kenozoikum je geologická éra, spadajúca pod eón fanerozoikum, v poradí najmladšia. Kenozoikum nadväzuje na mezozoikum so začiatkom pred 65,5 mil. rokov a trvaním až dodnes.

Rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Delenie (ICS 2008):

  • perióda: kvartér (dodnes)
  • neform. jednotka: terciér (do 2,588 mil)
    • perióda: neogén podľa novej definície (do 2,588 mil.)
    • perióda: paleogén (do 23,03 mil.)

Delenie (ICS 2005):

  • delenie 1:
    • subéra: kvartér (dodnes)
    • neform. jednotka (subéra): terciér (do 2,588 mil)
  • delenie 2:
    • perióda:neogén podľa staršej definície (dodnes)
    • perióda:paleogén (do 2,588 mil.)

Delenie č. 2: Paleogén Neogén Kvartér

Geologický vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Vo fanerozoiku pokračovalo delenie kontinentov až po ich súčasnú podobu. Dôležitým procesom bol (resp. stále je) posun fragmetov Gondwany na sever a kontakt s Lauráziou, ako aj otvorenie a následné rozširovanie Atlantiku.

Južná Amerika tiež smerovala severne, ale úplnej kolízii so Severnou Amerikou zabránili menšie platne v oblasti dnešného Karibiku, ktoré pôsobili ako „air-bagy“ a podstatne utlmili náraz v čase stredného pliocénu. Pozostatky tohto procesu tvoria recentný vulkanizmus Karibského mora a priľahlých oblastí.

Kolízia Afriky s Eurázijskou platňou nebol tak pokojný, panovali pri ňom oveľa väčšie kompresné sily. Dôsledkom tohto stretu bol zánik mora Tethys (jeho zvyškami sú dnešné Stredozemné a Čierne more). Kompresia zapríčinila vznik pohorí Alpy a Karpaty. Posledný veľký dopad na morfológiu zemského povrchu mala kolízia Indie s Ázijským kontinentom a vznik viacerých pásmových pohorí (Himaláje, Pamír, Hindúkuš, atď.). Vrásnenie, ktoré podnietolo vznik pásmových pohorí v kenozoiku (príp. koncom mezozoika) sa nazýva Alpínske vrásnenie.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Hyenodont – jeden z najväčších dravcov v oligocéne, bol rozšírený v Ázii, Severnej Amerike, Afrike a Európe (kresba Heinricha Hardera približne z roku 1920).

Počas paleogénu bolo omnoho teplejšie a vlhkejšie podnebie ako v súčasnosti. Nástupom neogénu sa klíma začína ochladzovať, pravdepodobná príčina tkvie vo výzdvihu Himalájí. Počas pleistocénu pokračuje ochladzovanie, ktorého výsledkom je niekoľko ľadových dôb, prerušených teplejšími periódami.

Vývoj života[upraviť | upraviť zdroj]

Flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Vymieranie na konci kriedy postihlo aj rastlinstvo. Vyhynuli hlavne niektoré skupiny nahosemmených rastlín, najmä cykasorastov a ginkorastov. Svoj najväčší rozvoj dosiahli krytosemenné rastliny, ktoré dominujú suchozemskej flóre dodnes. Veľký rozvoj však stále zažívajú aj borovicorasty, ktoré miestami dominujú najmä v chladnejších oblastiach (tajga, vysoké pohoria).

V treťohorách bola klíma teplá bez zaľadnenia, vďaka čomu rástli subtropické lesy takmer na celom území Európy. Nástup štvrtohorných zaľadnení a ich viacnásobné striedanie s dobami medziľadovými spôsobil obrovskú záťaž pre Európsku flóru. Počas ľadových dôb sa väčšina rastlín sústredila na najjužnejších polostrovoch kontinentu (Pyrenejský, Apeninský a juh Balkánu), ktoré svojou rozlohou nie su veľmi veľké. V ďalšom prenikaní na juh im čiastočne bránilo Stredozemné more. Zmeny klímy spojené so sústredením druhov na obmädzenom území spôsobovalo opakované vymieranie mnohých druhov a ochudobňovanie Európskej flóry mierneho pásma. Tá bola síce čiastočne doplnená najmä z Ázie, ale dodnes je druhovo chudobnejšia ako ázijská a severoamerická (pre ich flóry zaľadnenia predstavovali menšiu záťaž, keďže na rozdiel od Európy prenikaniu druhov na teplejší juh nebránilo v Ázii ani v Severnej Amerike žiadne more).

Fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom kriedy došlo k masívnemu vyhynutiu väčšiny morských (amonity, belemnity, morské plazy) ako aj suchozemských (dinosaury) živočíšnych druhov. Preživšie cicavce a vtáky rýchlo využili voľný priestor a začali sa hromadne rozširovať na zemskom povrchu. Vtáky sa začiatkom paleogénu na krátky čas stávajú vládcami planéty (až 2 m vysoké nelietavé dravce, ktorých skameneliny sa našli v Laurázii a v Južnej Amerike, boli postrachom všetkého živého v kenozoiku).

Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvnil faunu v neogéne a v neskorších obdobiach, bol vývoj trávových druhov na savanách. Na ich spásanie sa postupne adaptovali niektoré bylinožravé cicavce (kone, antilopy). Zaujímavú vetvu predstavuje vývoj v Južnej Amerike, ktorá bola relatívne izolovaná od okolitého sveta a priniesla svetu mnoho životných foriem: rody Litopterna (v podstate kombinácia ťavy a koňa), Notoungulata. Koncom neogénu nastupuje na scénu človek, presnejšie jeho predkovia australopitekovia v Afrike. Pod vyhynutie štvrtohorných cicavcov (mamutov, prajeleňov, srstnatých nosorožcov) sa podpisuje okrem klimatických zmien už aj ľudská činnosť.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Fanerozoikum (542 mil. rokov – súčasnosť)
Paleozoikum
(542 – 251)
Mezozoikum
(251 – 65,5)
Kenozoikum
(65,5 – 0)