Pseudoizidorova zbierka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Pseudoizidorova zbierka[1] alebo Pseudo-izodoriánske dekretálie[2] (historické názvy pozri nižšie) je moderné označenie zbierky stredovekého cirkevného práva z 9. storočia z Franskej ríše. Ide o jeden z najznámejších sfalšovaných dokumentov a prameňov cirkevného práva. Celkovo kompilácia obsahovala okolo sto podvrhnutých dokumentov rôzneho charakteru. Dodnes neznámy autor nevymýšľal nové právne zásady, ale sankcionoval tendencie svojej doby. Východiskom mu bola myšlienka obnovy a reformy Cirkvi v čistote a disciplíne vystavenej na učení raných cirkevných otcov.[3][4]

Hlavným cieľom zbierky bolo zrejme oslobodenie cirkvi od štátnych zásahov a zachovanie nezávislosti biskupov pred zásahmi metropolitov.[5] Podľa niektorých názorov mala tiež posilniť pápežský primát. Spolu s Protokolmi sionskych mudrcov a Konštantínovou donáciou patrila medzi tri najpresvedčivejšie falzifikáty Západu. Jej nepravosť bola s konečnou platnosťou dokázaná až v roku 1628, hoci spochybňovaná bola už od stredoveku.[6] Dnes je známych asi sto rukopisov zbierky, čo z nej robí najčastejšie kopírovanú cirkevno-právnu zbierku stredoveku. Najstarším a najvzácnejším je zrejme rukopis Vaticanus Latinus Ottobonianus z 9. storočia. Okrem toho existuje veľké množstvo tlačených verzií.[3][4]

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne dekretálie niesli autorský názov Decretale constitutum alebo Decretalis epistola. V neskoršom období bolo dielo bežne označované len ako Decretalis. Dnešný názov pochádza z neskoršieho obdobia, keď jeho latinský variant (Collectio Pseudo-Isodoriana / Collectio Pseudoisidoriana) používali kritickí humanisti. Spolu s ďalšími falzifikátmi z tej istej dielne boli dekretálie vydané Eduardom Simonom v roku 1886 ako Pseudo-izodoriánske falzifikáty[6] a dnes sú súhrnne známe falzifikáty zo pseudo-izidorskej dielne.[2]

Historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkev v ranej Franskej ríši bola vzhľadom na Rím výrazne decentralizovaná. Synodálna prax ustávala a o problémoch miestnej cirkvi rozhodovali metropoliti (arcibiskupi), ktorí sa snažili presadzovať svoju moc voči sufragánnym biskupom. I napriek reformám, ktoré mali posilniť postavenie pápeža, bol jeho vplyv de facto len vieroučný a miestni metropoliti zostávali relatívne nezávislí. Franská cirkev navyše čelila vlnám zosvetšťovania, čo sa prejavovalo v otázke cirkevných majetkov a pri investitúre zo strany zemských grófov. Objavovali sa aj tendencie k vzniku samostatnej franskej cirkvi nezávislej od pápežstva. Diecézni biskupi tak čelili dvojitému tlaku od ambicióznych metropolitov i predstaviteľov svetskej moci.[6][2][7]

Deklarovaným cieľom zbierky bola podľa autora zbierky reforma kánonického práva a jeho lepšia aplikácia v praxi. Keďže však autor v dokumente nepoužil len pravé akty cirkevných zákonodarcov ale aj metódy falšovania, mal určite aj vedľajšie úmysly, o ktorých sa dodnes vedú polemiky. Z historického kontextu vyplýva, že jedným z motívov tvorby zbierky mohlo byť vymanenie franských biskupov z područia miestnych metropolitov, čomu nasvedčuje viacero ustanovení zbierky. Ďalším motívom mohlo byť aj vytvorenie nezávislosti cirkevnej moci od moci svetskej. Tomu nasvedčuje absolútne vylúčenie svetských osôb z procesov z klerikmi. Klerici mohli byť podľa zbierky súdení len miestnymi synodami, ktorých závery musel ešte schváliť pápež. Významným motívom preto tiež mohlo byť posilnenie moci pápežstva a ozajstné podriadenie franských biskupov Rímu. Cieľom dekretálií tiež bolo zvýšenie súdržnosti a stability cirkvi. Autor chcel Cirkev prostredníctvom znovu usporiadania jej hierarchickej štruktúry obnoviť k štandardom položeným v ranokresťanskom období. Základom jej stavby mal byť úrad diecézneho biskupa, čo autora viedlo i k tomu, že sa negatívne staval voči chórbiskupom. Keďže reformu kánonického práva nemohol dosiahnuť využitím dovtedy prevládajúcej cirkevnej praxe, nepoužil autor už existujúce zbierky, ale sám vytvoril mnohé falošné základy.[8][9]

Vznik a autorstvo zbierky[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa väčšiny názorov zbierka vznikla niekedy medzi rokmi 847 – 852, menšinové názory však pripúšťajú aj staršiu datáciu. Zbierka určite nevznikla pred rokom 829, pretože doslovne preberá akty Parížskeho koncilu z daného roku. Obsahuje tiež pramene, o ktorých sa vie, že boli v roku 847 už vydané. Najneskorší rok vzniku (852) je určený tým, že v novembri daného roku ju v nariadení cituje remešský biskup Hincmar. K jej využitiu dochádza aj na koncile v Soissons o rok neskôr (853) a cituje ju aj synoda v Quierzy v roku 857. V roku 865 sa zbierka dostala do Ríma, kde ju ako prvý pápež využil Mikuláš I.[6][2][7]

Autor zbierky je neznámy. Keďže sám používa v zbierke pseudonym Izidor Merkátor (lat. Isidorus Mercator alebo v niektorých vydaniach Isidorus Peccator), bolo dielo dlho mylne pripisované veľkému západnému učencovi Izidorovi zo Sevilly. Túto mýlku podporovala skutočnosť, že Izidor výrazne prispel do cirkevnej zbierky Collectio Hispana, z ktorej dekretálie vychádzali. Navyše, samotné dekretálie sa viackrát odvolávali na jeho dielo Etymológie. Meno Mercator možno pochádzalo z mena cirkevného autora Mária Merkátora z 5. storočia. Iné názory odkazujú na latinské slovo mercatus (vykúpený) či na slovo peccator (hriešnik) ako na titul prisvojený autorom zo skromnosti. Pôvodne sa tiež uvažovalo, že dekretálie môžu pochádzať zo Španielska, odkiaľ pochádzal Izidor. Dnes je však isté, že autorom bol minimálne jeden vzdelaný klerik/mních z Franskej ríše pôsobiaci v 9. storočí. Mohlo ísť však aj o skupinu autorov. Presné miesto vzniku nie je známe, do úvahy prichádzajú významné náboženské centrá ako Mohuč, Remeš či Tours. Podľa nemeckého historika Klausa Zechiela-Eckesa mohli dekretálie byť vyhotovené v opátstve Corbie, pretože pri falšovaní boli použité niektoré rukopisy z miestnej knižnice.[5][6][2]

Medzi možných autorov patria: diakon Benedikt, biskup Rothad zo Soissons, mohučský biskup Otgar, remešský arcibiskup Ebo či iný ním ustanovený klerik alebo corbieský opát Paschasius Radbertus. Daný výpočet nie je úplný.[6][2]

Zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkevné zbierky sa spravidla skladali zo starších relevantných právnych noriem, ku ktorým boli pridávané nové. Ťažiskom pseudo-izodoriánskych dekretálií bola staršia vizigótska (španielska) zbierka Collectio Hispana, ku ktorej galský autor umne pripojil vlastné falzifikáty. Prepojenie falošných častí a pôvodného textu je vypracované veľmi dôveryhodne a falošná matéria bola dôkladne prispôsobená. Falošne sú uvedené nie len autori daných výrokov, ale aj ich datácia. Mnohé neskoršie ustanovenia autor kladie do dôb raného kresťanstva, čím im dodáva autoritu dlhodobej tradície a obyčaje. Údaje o pápežoch a nimi vydaných normách (dekretáliách) autor čiastočne čerpal z diela Liber Pontificalis a následne upravoval podľa svojich potrieb.[6][7][9]

Samotná zbierka sa skladá z troch častí, pričom prvá a tretia časť obsahuje ešte aj predhovor.

V predhovore dekretálií sa autor predstavil a uviedol motívy, ktoré ho viedli k zostaveniu zbierky. Nasleduje vysvetlenie základných cirkevných, resp. cirkevnoprávnych pojmov a popis historického kontextu vytvorenia zbierky. V ňom popísal krivdy, ktoré sa diali franským biskupom. Samotná prvá časť sa začína falošnými listami arcibiskupa Aurela a pápeža Damaza I. Listy mali potvrdiť pravosť neskôr použitých podvrhov. Po listoch nasleduje rozprava O poriadku slávenia koncilu (lat. Ordo de celebrando concilio) a následne päťdesiat kánonov prevzatých z Dionýzio-Hadriany. Po nich autor do zbierky začlenil šesťdesiat falošných pápežských dekretálií z prvých troch storočí po Kristovi (od Klementa I. až po Miltiada I.). Chronologicky sa časť zaoberá kánonmi až po Prvý nicejský koncil.[7][8][10]

Druhá časť obsahuje rozpravu O prvotnej Cirkvi a Nicejskom sneme (lat. De primitiva Ecclesia et de synoda Nicaena), po nej nasleduje známy falzifikát - Konštatínova donácia. Práve vďaka pseudo-izodoriánskej zbierke vošla donácia vo všeobecnú známosť. Po ďalšej rozprave - V čase, v ktorom sa konal Nicejský koncil (lat. Quo tempore sit actum Nicaenum concilium) nasleduje skupina sčasti sfalšovaných kánonov prevzatých z Hispany. Chronologicky obsahuje kánony od vlády Konštantína I. až do roku 683.[7][8][10]

Tretia časť sa opäť začína predhovorom prevzatým zo zbierky Collectio Hispana. Po ňom nasledujú falošné pápežské dekretálie zo 4. storočia a ďalšie, sčasti sfalšované dekretálie chronologicky po pápeža Gregora I. a jeden neskorší list od Gregora II. Pravé materiály v tejto časti pochádzajú z Hispany, Quesnelliany a Dionysio-Hadriany.[7][8][10]

Ďalšie franské falzifikáty[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi ďalšie diela zrejme z tej stej dielne patria zbierky: Hispana Gallica Augustodunensis, Capitula Angilramni (aj Kapituly resp. Kapitoly Angilramnove), Kapitulárie diakona Benedikta, Collectio Danieliana, Spicilegium Solesmense a ďalšie.[6]

Vplyv na kánonické právo[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci už v prvých storočiach po vzniku zbierky došlo k veľkému rozšíreniu jej rukopisov, jej úspech nebol rozsiahly. Krátky čas ju na presadenie svojich záujmov používali pápeži. Už v roku 864 zbierku do Ríma priniesol Rothad zo Soissons a vtedajší pápež Mikuláš I. ňou bol minimálne sčasti ovplyvnený. Nasledovní pápeži 9. a 10. storočia ju však nepoužívali. Situácia sa zmenila v 11. storočí v súvislosti s reformami v západnej Cirkvi a sporom o investitúru. Reformátori v snahe posilniť moc pápežstva vo svojich zbierkach neraz čerpali z dekretálií, čím sa stali všeobecne používané. Zvrat nastal v polovici 12. storočia, keď taliansky kánonista Gracián vytvoril novú zbierku Graciánov dekrét, ktorá nahradila všetky predošlé. Ani on sa však nevyhol minimálne nepriamemu použitiu niektorých myšlienok z dekretálií. V nasledujúcom období ich význam však upadol. Premietli sa však do niektorých ustanovení kánonického procesného práva.[5][7][11]

Pravdivosť dekretálií nebola spočiatku kánonistami spochybňovaná. Príčinou bola jej rozsiahlosť a charakter vysoko odbornej práce. Prvé pochybnosti o niektorých častiach diela sa objavili v 12. storočí, keď ich pravdivosť spochybňovali Peter Comestor či Štefan z Tournay. V 14. storočí dekretálie spochybnil sčasti významný legalista Marsilius z Padovy a následne úplne odmietol Ján Viklef. Autorita dekretálií však vo všeobecnosti naďalej zostávala zachovaná. Zvrat nastal v 15. storočí, keď proti zbierke vystúpili kardináli Mikuláš Kuzánsky a Ján z Torquemady. Nové kritické štúdie textov nastali po vynájdení kníhtlače. Významnú úlohu v tomto smere zohrali tzv. magdeburskí centuriátori, Erazmus Rotterdamský i reformácia. Definitívne jej pravosť bez pochybností dokázal v diele Pseudo-Isidorus et Turrianus vapulantes kalvín Dávid Blondel. Rímska kúria sa zbierky vzdala za pontifikátu Pia V.[4][5][7][12]

Falošnosť zbierky dokázali najmä početné anachronizmy a jazyk zbierky (franská latinčina).[4]

Encyclopedia Britannica vplyv dekretálií hodnotí nasledovne: „Nie je pravda, že falošné dekretálie spôsobili revolúciu v kánonickom práve, falšovatelia avšak mali skutočne značný vplyv. Zdá sa, že pomohli eliminovať chórepiskopov... obmedzili moc arcibiskupov, oživili nečinné privilégiá duchovenstva a oživili právo na odvolanie sa miestnych biskupov pápežovi.“[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. kánonické právo In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-01-14]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. a b c d e f VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. 1. vyd. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 167 – 170.
  3. a b Pramene práva katolíckej cirkvi v historickom vývoji, str. 103
  4. a b c d Pramene práva katolíckej cirkvi v historickom vývoji, str. 104 – 107
  5. a b c d e False Decretals In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-12-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. a b c d e f g h VLADÁR, Vojtech. Pramene práva katolíckej cirkvi v historickom vývoji. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. ISBN 9788073801878. S. 85 – 94.
  7. a b c d e f g h False Decretals In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-12-20]. Dostupné online.
  8. a b c d Pramene práva katolíckej cirkvi v historickom vývoji, str. 94 – 100
  9. a b Dejiny cirkevného práva, str. 171 – 174
  10. a b c Dejiny cirkevného práva, str. 174 – 175
  11. Pramene práva katolíckej cirkvi v historickom vývoji, str. 101 – 102
  12. Dejiny cirkevného práva, str. 178 – 179

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]