Publius Papinius Statius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Publius Papinius Statius (asi 45-96) bol rímsky básnik strieborného obdobia rímskej literatúry.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Statius (ovenčená postava vľavo) na Raffaelovej freske

Statius sa narodil v Neapoli, v schudobnenej rodine grécko-kampánskeho pôvodu. Jeho otec, Statius starší, pôsobil ako učiteľ v Neapoli aj v Ríme a sám sa venoval literárnej činnosti. Statius neskôr vyhlásil, že pre jeho otca nepredstavoval prekážku žiaden žáner poézie ani prózy. Napriek tomu, že Statiovi jeho otec zabezpečil vynikajúce literárne vzdelanie, nedokázal mu odkázať viac ako len skromné finančné zabezpečenie, takže neskôr bol básnik nútený živiť sa písaním skladieb na objednávku a spoliehať sa na podporu bohatých patrónov. Statius sa stal profesionálnym literátom závislým na platiacich zákazníkoch a predovšetkým na mecenášstve svojho najvýznamnejšieho patróna, cisára Domitiana.

Statiov talent sa prejavoval už od detstva, kedy začal s pravidelnosťou vyhrávať literárne súťaže, najprv v rodnom Neapoli, neskôr v Albe, kde pri jednej príležitosti dokonca získal zlatý veniec od cisára, a nakoniec i v Ríme. Statiova oslnivá kariéra skončila náhle roku 94, keď básnik, napriek vlastnému presvedčeniu o absolútnom prvenstve, neuspel v kapitolskej literárnej súťaži. Statius nezniesol, že jeho povesť najväčšieho básnika doby, ktorej sa dočkal po obrovskom úspechu jeho epickej skladby Thebais, nenapraviteľne utrpela. Utiahol sa na literárny „dôchodok“ do domovského Neapolu a tu sa správy o ňom strácajú. Z náznakov v jeho tvorbe sa usudzuje, že náhle zhasnutie poetovej hviezdy mohlo súvisieť i s intrigami proti jeho osobe na cisárskom dvore a so stratou cisárskej priazne. Ako to dokazujú jeho verše, Statia táto zmena hlboko zasiahla. Zomrel pravdepodobne roku 96, krátko pred svojim chlebodarcom Domitianom.

Papinius Statius predstavuje vzorového básnika strieborného obdobia rímskej literatúry. V jeho diele nemožno nevnímať pochlebovačný tón voči cisárovi, ktorý stále silnejšie dominuje rímskemu štátu. Oslava režimu a cisárovej osoby sa v jeho dobe stáva nutnosťou pre každého básnika, ktorý sa chce uplatniť. Statius svoje lichotenie cisárovi nijako neskrýva, ani sa ho nepokúša zahaliť do náznakov a alegórie, tak ako jeho predchodcovia. Cisárovi Domitianovi, svojmu najvýznamnejšiemu patrónovi, predostiera presne ten typ pochlebovania, aké obľubuje: prirovnáva ho k Jovovi, Marsovi a ďalším božstvám a jeho pozemské sídlo robí len o niečo menším ako Olymp. Vrcholom Statiovej podlízavej tvorby, ktorej ale pri tomto všetkom nemožno uprieť umeleckú hodnotu a cit pre poéziu, je báseň s názvom „Vlasy Flavia Earina“ (Earinus bol Domitianov obľúbenec). Jedinými Statiovým rivalom v tomto novom druhu básnického umenia-pochlebovania bol jeho súčasník, epigramatik Martialis. Jeden druhého údajne nemohli ani vystáť.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Statia možno označiť za najväčšieho básnika strieborného obdobia. Medzi svojimi súčasníkmi vyniká výrazovou bohatosťou a nenútenosťou, takže i pokiaľ skladá oslavné verše na cisára a jeho obľúbencov, možno v jeho poézii badať neskrývaný talent, ktorý prebíja i očividné pochlebovanie. Jeho silná stránka spočíva v improvizácii, dôkazom čoho je päť kníh rôznorodých, príležitostných básni Silvae (Lesy). Statius bol údajne schopný písať dlhé básne počas niekoľkých hodín, takpovediac na telo svojim zadávateľom (pre porovnanie, Vergílius písal svojich desať eklog niekoľko rokov). Takáto schopnosť improvizácie spojenej s literárnou a metrickou vybrúsenosťou bola počas strieborného obdobie považovaná za vrchol básnického umenia.

Okrem príležitostnej poézie Statius vytvoril dva rozsiahle epické skadby – Thebais (Báseň o Tébach) v rozsahu 12 kníh a Achilleis, epos, ktorý nedokončil a z ktorého sa nám dochovala iba prvá kniha a začiatok druhej. Ďalšie epické dielo, historická skladba De bello Germanico (O vojne germánskej) pojednávajúca o vojenských činoch Domitianových, sa nedochovala rovnako ako pantomíma Agave.

Silvae[upraviť | upraviť zdroj]

Prvotlač Statiovych Silvae, 1530

Zbierka Silvae (Lesy; názov má naznačiť tematickú i žánrovú rôznorodosť podobnú nesúrodosti stromov v lese) pozostáva z 32 básní rozdelených do piatich kníh. Každú z kníh, ktoré vychádzali postupne od roku 92, uvádza básnický list. Metrom väčšiny súboru je hexameter, obvyklý výrazový prostriedok vysokého štýlu. Menšie útvary sú písané hendekasylabom, jedna skladba je zložená v sapfickej strofe a jedna v alkájskej strofe.

Päť z básní v Lesoch je typickým príkladom poézie oslavujúcej cisára. Ďalšie básne predstavujú spektrum známej latinskej poézie – listy adresované priateľom a mecenášom, oslavné verše z príležitostí narodenín, svadobné piesne (epithalamia), sústrastné skladby, všetky pretkané jemnými mytologickými motívmi a príbehovými odbočkami (ekfraseis). Statiova poézia ponúka plastický obraz rímskej vyššej spoločnosti a jej spôsobu života počas Flaviovskej dynastie (jedna z básni, Kalendae decembres, napríklad popisuje slávenie Saturnálii v Ríme). Vidíme pozorne naaranžovaná záhrady a vily rímskej nobility a súčasne i ich pozorne naaranžované životy a funkcie, ktoré sa točia okolo jediného slnka – božského, nespochybniteľného cisára. Spomedzi básní v Silvae si zaslúži spomenúť ešte óda na Statiovho predchodcu Lucana, ktorá jednak ilustruje básnikov život a jeho tragický predčasný skon, jednak sa v nej objavujú útoky proti režimu, v tomto prípade proti Lucanovmu vrahovi, cisárovi Neronovi. Je zaujímavé, že táto skladba bola prijatá priaznivo napriek tomu, že Domitianus mohol spoznať v obraze tyrana sám seba.

Thebais[upraviť | upraviť zdroj]

Lucanus inšpiroval Statia aj v jeho epickej tvorbe. Medzi Statiovou Thebais (Báseň o Tébach) a Lucanovým eposom Bellum civile (Občianska vojna) badať početné paralely, predovšetkým vo výbere látky. Lucanus píše o krvavej občianskej vojne a námet si vyberá priamo z dejín Ríma, Statius píše v dobre pokročilého cisárskeho absolutizmu opatrnejšie, vyberá si tému z gréckej mytológie, ale svojím posolstvom rovnakú ako Lucanus. Ide o bratovražedný boj synov tébskeho kráľa Oidipa, Eteokla a Polyneika, o trón. Výsledkom ich boja, do ktorého sú zatiahnuté postupne i okolité mestá, je smrť oboch bratov a zánik Oidipovej domácnosti.

Druhým veľkým Statiovým vzorom je prirodzene najväčší epický básnik rímskej literatúry, Vergílius. Jeho Aeneis je latka, ktorú sa Statius neodvažuje preskočiť, iba dosiahnuť. Podobne ako velikán Augustovej doby, aj Statius rozdelil svoj epos na dvanásť kníh, pričom prvú polovicu venoval prípravám na vojnu a druhú vojne samotnej. Vergíliov ohlas cítiť i v tom, akú úlohu pripisuje fláviovský epik Osudu a vôli bohov (Lucanus naopak túto osudovosť vynecháva). Statius sa pohybuje kdesi medzi dvoma básnikmi – na jednej strane v jeho diele vystupujú bohovia riadiaci ľudské osudy, na strane druhej ale pôsobia nevýrazne a väčší význam dostávajú abstraktné sily – Zlo, Pomsta a Nevyhnutnosť.

Práve prízvukovanie božského riadenia, štylizácia postáv do mytologický vyhranených rolí a opakovanie motívov pôsobí na Thebaide strnulo a pripravuje ju o živosť Silvae. V tejto opatrnej skostnantenosti možno badať atmosféru doby, v ktorej vysoké témy boli pod dohľadom cisárskeho dvora a nesmeli vybočiť z vopred stanovených medzí, ktoré by mohli naznačiť nesúhlas s vládnúcou vrstvou. Na druhej strane ale Statius naväzuje aj na Lucanovu „epiku odporu“. Thebaide dominuje temná osudovosť a pesimizmus. V Bellum civile vojna medzi Caesarom a Pompeiom vedie k rozvratu štátu, v Thebais spor medzi Eteoklom a Polyneikom k zániku Oidiopovej dynastie. Lucanus predstavuje dielo, v ktorom chýba jeden, kladný hrdina. Statius podobne vytvára svet, v ktorom proti sebe stoja dvaja bratia rovnako posadnutý myšlienkou na vládu, dvaja tyrani, v prípade ktorých víťazstvo môže spočívať iba v smrti oboch.

Achilleis[upraviť | upraviť zdroj]

Pre svoj druhý epos, Achilleis (Báseň o Achillovi), vybral Statius odlišný námet i tón. Ponurosť, pesimizmus Thebaidy ustupuje ľahšiemu popisu hrdinských činov héroa Achilla. Hrdina je jasne definovaná, jeho kladná povaha nespochybnená, jeho činy nevrhajú ani tieň kritiky na režim, takže skladba plynie o poznanie voľnejšie, nespútavaná literárnymi konvenciami cisárskej cenzúry. Žiaľ, epos Statius nestihol dokončiť. V úvode vyhlasuje, že sa plánuje zaoberať celým Achillovým životom, my však dnes môžeme doceniť iba Achillovu mladosť na Skyre, pretože zvyšok diela sa nedochoval. Je to o to väčšia škoda, pretože Achilleis ešte výraznejšie ako Thebais konfrontuje Statia s dvoma vzormi epického básnictva – Vergíliom a Homérom.

Statiov ohlas[upraviť | upraviť zdroj]

Kým Statiova príležitostná poézia upadla pomerne rýchlo do zabudnutia, jeho epika si uchovala výsadné postavenie medzi rímskou epickou literatúrou známou v stredoveku. Thebais so svojimi sklonmi k démonizácii udalostí a osôb sa stala vzorom stredovekej alegorickej epiky.

Dante zložil poklonu Statiovi tým, že ho umiestnil do Očistca a urobil ho svojim sprievodcom po veľký úsek tejto časti Božskej komédie. Podľa stredovekej legendy, v ktorej vystupuje Vergílius ako prorok predpovedajúci narodenie Krista a Statius ako jeho žiak, sa Statius tajne obrátil na kresťanstvo.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Conte, G.B. Dějiny římske literatury. Praha: KLP, 2003.