Preskočiť na obsah

Redaktor:Kohelet

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Príčiny rozpadu

[upraviť | upraviť zdroj]

Národnostné príčiny a decentralizácia moci

[upraviť | upraviť zdroj]

V období prebiehajúcich decentralizačných reforiem sa miestne komunistické strany v jednotlivých oblastiach menili na lokálne centrá moci, ktoré boli čoraz menej závislé na Moskve. Nepokoje, ktoré prebehli po tom, ako bol roku 1986 vymenený kvôli korupcii prvý tajomník komunistickej strany v Kazachstane pôvodom Kazach za iného funkcionára, ktorý však bol Rus, ukázali citlivosť národnostnej otázky, ktorú sa dlhú dobu darilo tvrdými protiopatreniami potláčať. Do popredia tak pomaly vystupovala otázka krívd spôsobených neruským národom. Mnoho príslušníkov neruských národov videlo za krivdami a nešťastiami, ktoré im spôsobil režim, Rusov. Dôvodom však bolo v prevažnej miere to, že o ruské obyvateľstvo sa opieralo cárske Rusko, ktorého štruktúry do značnej miery Sovietsky zväz prebral. Práve ruské obyvateľstvo bolo najčastejšie využívané ako mobilná pracovná sila, či ako riadiaci element posielaný do všetkých kútov krajiny. Ruština sa však stala preferovaná ako jazyk inteligencie a to aj napriek tomu, že štát garantoval rozvoj všetkých národov a národností, ba aj ich tradícií a kultúry. Na druhej strane ale dôkladne monitoroval a potlačoval všetko, čo bolo z politického a ideologického hľadiska považované za nacionalizmus. Na Rusov v tomto prípade dopadá vina za chyby režimu z veľkej časti neprávom. RSFR napríklad nemala nikdy svoju vlastnú stranu, ktorá by bránila jej záujmy, tak ako ich mali ostatné republiky. Problémom bola takisto rýchlo rastúca populácia stredoázijských, prevažne moslimských republík, ktorých obyvateľstvo na rozdiel od slovanského (ruského obzvlášť) nebolo ochotné sťahovať sa do inej oblasti, tobôž osídľovať riedko obývanú Sibír. Tá sa mimochodom vyľudňovala počas celého povojnového obdobia, aj napriek tomu, že štát prisťahovalcov do týchto oblasti krajiny zvýhodňoval. V rámci „glasnosti“ sa koncom 80. rokov v ZSSR otvorene hovorilo o zločinoch, ale aj problémoch režimu, čo však bohužiaľ vôbec neviedlo k ich riešeniu, ale skôr k ich rozmazávaniu. Mnoho obyvateľov bolo zaskočených, ba až znechutených režimom, ktorý to všetko spôsobil. Vládla dezilúzia. Po neúspešnom puči v auguste 1991, bola väčšina obyvateľstva zväzových republík natoľko zhnusená dianím v krajine, že nik nezasiahol, keď sa v tomto momente oddelili od krajiny pobaltské republiky. Moci v krajinách sa vtedy rozhodli chopiť miestne elity, ktoré dovŕšili rozpad krajiny v decembri 1991 zrušením ZSSR a vytvorením jeho nepodarenej „demokratickej“ náhrady vo forme Spoločenstva nezávislých štátov.

Ekonomické a sociálne problémy

[upraviť | upraviť zdroj]

Postupné spomaľovanie ekonomického rastu ZSSR badateľné od polovice 70. rokov bolo spôsobené tým, že krajina prešla fázou, kedy čerpala z extenzívneho rastu. Centrálne plánovaná ekonomika v tomto období dosiahla zenit svojej výkonnosti a začala upadať. Poľnohospodárstvo stagnovalo už dlhšiu dobu. Priemyselná výroba potrebovala v tomto období nutné reformy, ale Brežnevova administratíva sa ich obávala spustiť. Veľká časť finančných prostriedkov štátu sa míňala na zbrojenie – v priemere 10 % až 18 % HDP. Štát plytval prostriedkami na podporu svojich spojencov v konfliktoch po celom svete. Prakticky všetky tieto prostriedky boli nenávratne stratené. Výdaje na zbrojenie ešte zvýšil aj Afganský konflikt, do ktorého Brežnev zbytočne zatiahol krajinu. Na zbrojenie sa orientoval aj prakticky všetok výskumný potenciál. Civilný sektor sa zanedbával, čo ešte viac zvýraznilo sovietske zaostávanie v špičkových technológiách, najmä elektronike. V 80. rokoch sa už začal prejavovať nedostatok spotrebného tovaru a niektorých druhov potravín. Vzrastal význam sivej ekonomiky. Odhady vravia, že dosahovala 10 – 25 % celkového HDP, pričom tvorila 30 – 40 % celkových príjmov obyvateľstva. Ekonomická kríza sa prehlbovala hlavne v období po smrti Brežneva. V roku 1984 54 % exportu krajiny tvoril vývoz ropy a zemného plynu. Sovietsky zväz čoraz viac pripomínal krajiny tretieho sveta, keď až 40 % jeho dovozu tvorili potraviny. Krízu prehĺbil aj pokles cien ropy na svetových trhoch. Stav ekonomiky bol hlavným podnetom, ktorý viedol Gorbačova k začatiu reforiem. Ten však už po dvoch rokoch musel uznať, že aj hospodárski plánovači z Moskvy stratili predstavu o tom, podľa akých zákonov vlastne sovietska ekonomika funguje. Reformy však tiež príliš nepomáhali. Zákon o štátnom podniku napríklad oprávňoval zamestnancov voliť riaditeľa podniku. To viedlo mnohých riaditeľov veľkých priemyselných podnikov k populistickým krokom, a tak namiesto investícií do modernizácie výroby míňali na neadekvátne zvyšovanie platov zamestnancov. Spomaľoval sa rast hospodárstva. Kolchozy prestali byť ochotné predávať štátu poľnohospodárske produkty za nízke (štátom určené) výkupné ceny. Jednotlivé republiky sa bránili odlivu potravín a výrobkov do centra. Až v roku 1991 sa štát odhodlal priblížiť umelo udržiavané ceny niektorých tovarov ich trhovej hodnote. Ako väčšina Gorbačovových reforiem, aj toto bol len polovičatý krok, pretože štát sa stále pokúšal držať cenovú hladinu vo svojich rukách. Na niektoré druhy tovaru bolo potrebné čakať v dlhých frontách. Často ani to nezaručilo, že kupujúci tovar dostal. Začali sa prejavovať občianske nepokoje (napríklad protesty baníkov v Doneckej panve roku 1989), národnostné trenice a všeobecná dezilúzia prestavbou komunizmu. Definitívnym klincom do rakvy bol puč zorganizovaný zástancami tvrdého krídla Strany 18. augusta v Moskve.

Puč 18. augusta 1991

[upraviť | upraviť zdroj]

18. augusta 1991 sa členovia konzervatívneho vedenia strany na čele s Vladimírom Krjučkovom pokúsili o prevrat. Zatkli Gorbačova, ktorý sa v tej dobe nachádzal na Kryme, vo viacerých mestách vyhlásili výnimočný stav a tankami zaútočili na budovu parlamentu (Biely dom). Pučistické tanky však zastavili rozhorčené davy Moskovčanov a jednotky armády, ktoré zostali lojálne legitímnemu vedeniu krajiny. Pri stretoch zomreli 3 ľudia. Jedným z politikov, ktorí sa podieľali na rozvrátení puča bol Jeľcin, ktorý sa angažoval priamo v uliciach, napríklad i známym prejavom z veže tanku. Napriek tomu, že sa Gorbačov onedlho vrátil do Moskvy, stratil už fakticky všetku svoju moc. Formálnu vládu nad Sovietskym zväzom prevzala ruská vláda. Jeľcin 23. augusta zakázal činnosť komunistickej strany na území Ruska, o deň neskôr Gorbačov odstúpil zo svojej funkcie generálneho tajomníka, zjazd ľudových poslancov schválil zmeny v ústave. V tomto období fakticky vládu nad každou z republík prevzali lokálne vlády. 6. septembra moskovská vláda uznala nezávislosť troch pobaltských republík – Litvy, Lotyšska a Estónska. Vodcovia Ukrajiny (Leonid Kravčuk), Bieloruska (Stanislav Šuškievič) a Ruska (Boris Jeľcin) sa po referende, v ktorom sa obyvatelia Ukrajiny rozhodli oddeliť od ZSSR, 8. decembra 1991 dohodli na vzniku slovanského trojspoločenstva. Väčšina ostatných bývalých zväzových republík (s výnimkou pobaltských republík a Gruzínska) ich nasledovala a 21. decembra sa v Alma-Ate dohodla na vzniku Spoločenstva nezávislých štátov – SNŠ.