Rivers of Babylon (film)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Rivers of Babylon
Originálny názov Rivers of Babylon
Žáner tragikomédia, podobenstvo
Námet Peter Pišťanek
Dĺžka 102 minút
Štát Slovensko, Česko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1998
Filmový štáb
Réžia Vladimír Balco
Scenár Peter Pišťanek, Marián Urban
Hudba Jaroslav Filip
Kamera Martin Štrba

Architekt=Milan Ferenčík

Strih Dušan Milko

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Rivers of Babylon je celovečerný film Vladimíra Balca z roku 1998.

Pozadie filmu[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenská kinematografia prešla od svojho vzniku značnou premenou. Tú najviac ovplyvňovalo postavenie krajiny v rámci zahraničných vzťahov. Po zrušení vedúcej pozície komunistickej strany z roku 1989 sa oblasť filmovej výroby nemusela orientovať len na štátne financie či ideologicky vyhovujúce témy. Témou veľmi príťažlivou sa stala nedávna minulosť – život v socializme a jeho koniec. Podobnou cestou sa vydala aj kniha, neskorší bestseller Petra Pišťanka s názvom Rivers of Babylon. Popularita podnietila vznik filmového scenára, ktorému komisia a rada štátneho fondu Pro Slovakia schválila podporu osem miliónov korún. Vtedajší minister kultúry Dušan Slobodník však odmietol podpísať zmluvu o poskytnutí schválených financií, a tak nakrúcanie oddialil do roku 1994, keď post ministra vystriedal Ľubo Roman. Film napokon vstúpil na plátna až šesť rokov od zakúpenia práv na sfilmovanie románu, teda v roku 1998 a zároveň sa stal najnavštevovanejším titulom v bratislavských kinách, čomu nesporne pomohla aj práve neľahká „cesta na svet“.

Režisér a nakrúcanie[upraviť | upraviť zdroj]

Dĺžka procesu ovplyvnila aj zloženie filmového štábu a to vo vedúcej zložke. Pôvodne bol oslovený režisér Miloslav Luther, ktorý však dostal ponuku nakrúcať rozsiahly televízny projekt Koniec veľkých prázdnin. Namiesto Luthera nastúpil Vladimír Balco. Snímka preň rozhodne nebola debutom. Ten sa radí do obdobia 1981 - 1985, keď mnohí scenáristi a režiséri realizovali svoje prvotiny. Diela napriek podobným podmienkam vzniku nespája nič zásadné, a teda autorov nemožno považovať za generáciu s charakteristickými rysmi tvorby, ako tomu dávnejšie bývalo. Balco pracoval v oblasti filmu už v sedemdesiatych rokoch, no réžiu dokumentárnych filmov dokončil až v roku 1982. Štúdium odboru ho však neodlúčilo od žánrov hraného filmu či krátkometrážnej tvorby (napr. Quo vadis?). V roku 1984 nakrútil hraný debut Uhol pohľadu. Práve v tejto snímke je viditeľných niekoľko aspektov tvorby, ktorou sa neskôr ešte výraznejšie prikláňa k postupom Dušana Trančíka. Prevládajú exteriéry, herca vytláča neherec. Témy sú sociálne angažované, dotýkajú sa eticko-morálnych problémov súčasníkov, pokúšajú sa demaskovať režim, jeho zvrátenosti. V rozhovore o svojom treťom celovečernom hranom filme Postoj sa režisér vyjadruje: „Pri výpovediach o veciach života, myslím tým na svoje filmy, mi herci vadia. Každým svojim filmom sa snažím povedať niečo nové, ojedinelé, prvé. Tak ako každý život človeka je jedinečný, snažím sa o to, aby boli jedinečné aj moje filmy - výpovede o ľuďoch okolo nás.“ Po hranom filme Let asfaltového holuba nastala u Balca osemročná pauza, ktorú ukončil až Rivers of Babylon z roku 1998.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Rácz je obyčajný chlap z dediny. Chce sa oženiť a založiť si rodinu. Ak však chce splniť základné normy nastavené spoločnosťou musí sa niečoho vzdať. Odchádza preto do mesta na zárobky. Práca v kotolni je vyčerpávajúca, no dobre ohodnotená, dokonca viac, než si kto mohol myslieť. Blíži sa zima, a tak v primárnych potrebách každého človeka sa na prvé miesto tlačí „teplo“. Túto slabinu Rácz objaví, a z poctivej práce sa tak stáva biznis. Ak nemáš a nedáš, nepomôžem. Znie motto kotolníka. Na prvý pohľad bizarná situácia však postupne prerastá do obrovských rozmerov a Rácz ďalej stúpa v hierarchii spoločnosti. Už niet koho by sa bál. Z naivnej frašky vznikne mafia, ovláda všetkých. Vidíme tak už známy obraz – obraz moci v demokratickej krajine. „Možno ste to už zaregistrovali – veľmi rýchlo sa z filmovej postavy mociblaženého a ničoho sa neštítiaceho Rácza stal symbol, ktorý akoby automaticky vhupol do nášho každodenného slovníka.“ Happyend sa teda nekoná, nemôže. Potrestaných by bolo omnoho viac. A práve filmová zložka postáv je diele pomerne netradičná, čím sa vytvára isté ozvláštnenie.

Postavy[upraviť | upraviť zdroj]

Ako už rovnomenná filmová predloha predznačuje, príbeh zachytáva nemálo postáv. Ťažko však označiť niektorú z nich za menej či viac cennú. Hýbateľom deja je jednoznačne Rácz. Ostatné postavy nepotrebuje, je nad nimi, no zároveň nemôže „diktátor“ existovať bez tých, ktorým „diktuje“. Prišiel do mesta, a zmenil tak chod a osud celej spoločnosti. Jeho prítomnosť sa dotkla riaditeľa a zamestnancov hotelu, prostitútky Silvie, veksláka Video-Urbana a všetkých, ktorí s ním ďalej prídu do kontaktu. Nevyhnutnou súčasťou je vo filmovom prípade aj Urban. Rozprávač príbeh otvára aj zatvára. Mysleli by sme si tak, že je divák od jeho postavy a vnútorných monológov závislý. Babylon ponúkne aj niekoľko momentov, v ktorých postava absentuje. Je správne označiť jej informácie za kľúčové? Obsah prehovorov k divákovi dotvára atmosféru, komentuje vzťahy, situácie, ktoré by sme možno dokázali odpozorovať aj sami. Mnohé scény však končia záberom na pozorujúceho Urbana, čo v tom prípade naznačuje, že ide o jeho spomienky, ktoré nám retrospektívne odhaľuje. Zaujímavé je vykreslenie ostatných postáv. Deje sa tak prevažne cez situácie. Aj keď im z pochopiteľných dôvodov nie je venovaný priestor obdobný knižnému vydaniu, jedno je zachované – absencia kladného hrdinu. Nikto nie je „nevinný“. Nikto nemoralizuje, nesnaží sa nezištne zachrániť situáciu. Autori nám to podávajú ako fakt, ktorý nepôsobí ako konštrukt. Obsadenie filmu je čisto herecké. Vzhľadom na Balcovu predchádzajúcu tvorbu sa ponúka odôvodnenie. Potrebný psychologický rozmer dokážu herci zrejme vypracovať oveľa dôslednejšie a presvedčivejšie ako neherci.

Z dnešného pohľadu[upraviť | upraviť zdroj]

Mnohé filmu dala už predloha. Transformácia literatúry na film však vôbec nie je jednoduchá. Hrozí, že film si z nej ponechá mnoho a vytvorí tým nepresvedčivý dojem, alebo naopak z nej upustí natoľko, že ju možno považovať len za inšpiráciu. Prvý variant sa prejavil najmä v dialógoch, konkrétne v Ráczových replikách, ktoré sú často totožné s románovými. Vety ako „Ja ti ukážem.“ patria s určitosťou do knihy. Naopak to, čomu sa kniha dokázala vyhnúť bol referenčný význam diela. Zatiaľ čo medzititulok vo filme hovorí o jeseni 1989 niekde v strednej Európe, Bratislavu prezrádzajú nezameniteľné budovy akou je napríklad hrad. Čo je zaujímavé na pohľade dnešného diváka? Predstava, že by vznikol podľa plánu, alebo ešte skôr. Stretávame sa v ňom totiž s mnohými dlho filmom skrývanými javmi akými sú prostitúcia, časté vulgarizmy, sex, homosexualita, mrzačenie a pod. Dnešná podoba filmu bola ovplyvnená dobou vzniku. Viditeľná je snaha zobraziť súčasnosť, ako napríklad zapojením popkultúry cez piesne Richarda Müllera. „Navyše divák je pre námet najlepšie fundovaný, je k nemu najcitlivejší a najnemilosrdnejší. Nedá sa mu diviť, pretože dobre pozná život okolo seba, problémy, v ktorých žije. A keď mu chceme ponúknuť film, ktorý skutočnosť ukazuje skreslene a nevierohodne, urazí ho to, zanevrie na film, na tvorcov.“ Mnohé (z vtedajšej súčasnosti) dnes pôsobí veľmi humorne. Vytvára silný dojem fikcie podporovaný tiež častými hyperbolami, ktorý záverečná časť filmu vyvráti. Téma je stále aktuálna a ľahko aplikovateľná v mnohých prípadoch, čo filmu zaručuje serióznosť a atraktívnosť aj pre ďalšie generácie divákov.

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jana Mjartanová, Pracovat na sobě, Rozhovor se slovenským režisérem Vladimírem Balcem, in: Film a doba, č. 2, 1987
  • Jena Opoldusová, „V hlbočine plávajú kusy ako torpéda“, in: Národná obroda, 22.5. 1998, s. 19
  • Václav Macek, Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, (Martin: Osveta, 1997). 599 s. ISBN 80-217-0400-4